Poloostrov Pelješac, výstup na horu Sv. Ilija

Sedím doma už štvrtý mesiac. Keďže nemám veľa čo na programe pustil som sa do prehliadky archívov svojich fotografii. Vraciam sa touto prehliadkou do digitálneho praveku môjho fotenia. Spomínam na svoj prvý digital – bol zn. HP – Hewlett-Packart – aby som sa priznal v tom období – okolo roku 2000 ma fotenie až tak nebralo, nezaoberal som sa akými značkami by som mal ohurovať svoje okolie. Značky  Nikon a Canon – to mi veľa nehovorilo. Ešte tak Olympus. Ale toto HP- čko – to bolo niečo. Malo 10-násobný zoom a čo viac chlap potrebuje ked si vyjde niekam na dovolenku k moru.  Veď nejaké tie opaľujúce sa žienky pofotiť.  Hmmm – tak som sa vybral – s novým digi-foťákom.  Organizovaný zájazd k moru – poloostrov Peršejac, mestečko Orebič, vidina vlastnej opekačky na pláži, vyvaľovania sa a podobne. No jasné, bude to dobré.

Hotel v Orebiči, nad ním časť hory Sv. Ilija

V mestečku Orebič

Pláž - miesto úžasné – rozhliadam sa po okolí, fotoaparát pripravený a moje zoomovacie úmysly sú kryté v hĺbke mojej krivej duše. Takže to skúšam – veď 10-násobný zoom je fajn. Fotky som nejaké spravil, následne však prišlo velikánske vytriezvenie. Všetko to bolo digitálne zazoomované a na mňa sa z náhľadov fotiek škerili krásne skockovatelé, pixelové krasavice naviac zmaľované digitálnym zoomom, no proste jedna radosť. No čo už, prešla ma chuť na takéto fotenie. Musím sa porozhliadnuť po inom mieste, na ktoré by som zameral svoj digitálny fotoaparát.

 Nad hlavou sa mi rozprestierala nádherná skalnatá hora. Moje ležanie na pláži ma prestavalo už po dvoch dňoch baviť, nie je to veru nič pre mňa. Tak som si požičal bicykel a začal som sa premávať po pobreží tohto poloostrova. Vnímal som chorvátsku krásu. Mestečko mi pripomínalo kubánske lokality. Domy mali podobný štýl, palmy k tomu dávali charakteristiku prímoria. Proste krása.

Bikovanie mi spestrovali takéto kvietky

Pobrežie poloostrova

 Pri výjazdoch na biku som ale natrafil na turistickú značku, ktorá upozorňovala na výstup na horu Sv. lija – jedna z najvyšších hôr poloostrova Peršejac. Moje myšlienky sa týmto začali zaoberať. Bol som však  na organizovanom zájazde, ktorý si potrpel na ľudí obľubujúcich vyvalovanie svojich špekov na pláži, nemal som žiadnu šancu niekoho zlanáriť na výstup na túto cca 960 vysokú horu. 

Hora Sv. Ilija - pohľad z ostrova Korčula

Chvíľu som sa tým prestal zaoberať, ale ako plynuli dni a dovolenka sa krátila, nedalo mi to pokoj stále viac a viac. Proste ma tá masa skál nado mnou lákala viac ako by som chcel. Až to bolo neúnosné. Rozhodnutie prišlo jeden večer a neváhal som, hneď na druhý deň som sa vybral do tých skalnatých plání nado mnou. Jasné – musel som túru začať ešte za tmy. Horúčavy na polostrove boli neúnosné, okolo obeda sa to blížilo k 40-tke. Čiže nič iné nezostávalo. Len skoro vstať a ešte za tmy vyraziť z mestečka Orebič. Svitanie som chcel zažiť už niekde za mestom – pri stúpaní do hôr. Začiatok cesty som dobre poznal, každý večer sme chodili ku kláštoru nad mestom. Je to teraz už skôr taká turistická lokalita – ale výhľady smerom k ostrovu Korčula sú odtiaľ úchvatné.  More je krásne a skrášľujú ho malé opustené  ostrovčeky.

Výhľady po ceste na vrchol

Aby som pravdu povedal, nepamätám si úplne cestu, viem, že pri kláštore som bol už za svetla. Prešiel som nejaké tie opustené, prispaté dedinky – alebo skôr zoskupenia domov  a následne hurá po značke do kopca. Bol strmý – to si pamätám – aspoň zo začiatku. Celkom mi aj teplo začínalo byť, dvojlitrová fľaša vody bola stále ľahšia a ľahšia. Musel som to ale zaraziť. Neviem koľko ešte pôjdem a rozhodne som chcel na vrchol doraziť. Poriadne teplo ešte len začne byť. Takže som len tak pomaly uchlipkával z vody. Prechádzal som cez oplotené pasienky, statok sa tam veselo napchával suchou trávou. Ja som sa skôr obával rôznych hadov – varovanie pred hadmi mi bolo zdupľované dolu pri mori veľakrát. Nemal som veru chuť na nejakého šliapnuť. Tým pádom som výhľady na krajinu okolo seba som dosť obmedzoval a radšej som dával pozor na to, čo bolo pod nohami. Preliezol som zopár plotov i bráničiek, ktoré ohradzovali pasienky domácich.

Turistický chodní

Pohľady okolo

 Sem tam som sa vyľakal zvukmi v kroví okolo seba. Vždy sa na mňa len zahľadeli mierumilovné očká pasúceho sa dobytka. Ale kým to človek nevidí, tak nevie čo ma čaká. V stúpaní som dosť pokročil. Pomalým tempom som sa okolo ôsmej doplazil chate pod kopcom – hovoria tomu planinarsky dom. Bol prázdny, čakal som aspoň nejaký vodný zdroj, no nič len tieň – ale ten bol super – nič lepšie som si nevedel predstaviť. Okolo mňa sa pásli domorodé koníky a ja som si sadol pod figovník, vylovil som fľašu a skontroloval obsah. Ci brdo – veľa vody tam nebolo – nasal som jej až sem poriadne – zostávalo mi tak jedna tretina fľaše. Takže jeden glg a začal som študovať smerovník k vrcholu.

Záverečné kamenné more

Už budem hore.

 Čakal ma záverečný výstup po kamenných platniach. Bolo už celkom teplo, ale ja som to už polhodiny pred cieľom nemienil absolútne vzdať. Proste to sa nedalo. Tak som sa pobral. Ťahal som sa ako slimák preskakujúc z plochého kameňa na ďalší a pomaly som naberal výšku.

„Ten vrchol tu predsa každú chvíľu musí byť“ – vravím si. Ale bolo to ešte celkom slušné stúpanie. Nevadilo.  Vôkol mňa ani živáčka, žiaden turista – spomínam si, že dolu som stretol dvoch Nemcov ako si to tiež štrádovali hore. Ale nechal som ich niekde za sebou, alebo si to dali nejakou skratkou – ktovie. Je to cudzia zem. Navigácie ešte neboli, takže som sa akurát tak mohol  len na to úbohé značkovanie spoľahnúť. Chodník bol ale vychodený, takže fajn. Ďalšia vec je, že za chatou už to bolo len a len do kopca. Z kopca som už nemohol ísť. Takže jednoduché. A tak som tam nakoniec doliezol – vo fľaši asi tri deci vody.  „No čo, veď pôjdem už len z kopca.“ – utešovala ma myšlienka vo vnútri mojej hlavy.  

Zato výhľady – tak tie boli neskutočné. Jedna veľká nádhera. Skoro z kilometra nad morom som si to vychutnával na všetky strany miesta. Tak krásne kruhové výhľady som dlho nevidel. Rýchlo som niečo pofotil, zdokumentoval som sa aj sám a predsa len teplo človeka ženie dolu. 

Výhľady z vrcholu

Takto to dopadne ked si to naštelujem proti slnku. 

Hory Peršejaku

Vrcholový kríž v roku 2002

Doobeda by som chcel byť už pri mori. Predsa len, prehriaty organizmus je veľmi nevyspytateľný. Ale nechcelo sa mi odtiaľ. To mi verte. Bola to fakt výhľadová krása. Nedalo sa inak a proti svojej vôli som nasmeroval svoje kroky opatrne po velikánskych skaliskách dolu kopcom. A koho nestretnem – známy párik zo začiatku stúpania mi už zďaleka mával. Predsa len potešilo, že nie som tu úplne sám. Aspoň sme sa na seba usmiali a každý poďho na svoju stranu. Tešil som sa ešte na nejaké to fotenie dolu kopcom. Nastavil som si fotoaparát na ďalšie samofotenie, nastavil som svoju vážnu pózu, cvaklo to a následne fotoaparát skĺzol z kameňa. 

Ostrov Korčula, mestečko Korčula

Posledný obrázok pre pokazením fotoaparátu

Buchol sa chudáčik o nejakú skalu a následne  ten chatrný digitálik začal veľmi protestovať. No vlastne neprotestoval, on sa ani nenaštartoval. Dobre som si zanadával, hodil som ho do batohu aj s brašnou a hurá dolu. Dokonca som nemohol zvečniť ani jediného hada, ktorého som stretol už hlboko dolu v osade. Šinul si to svojim hadím esíčkom pekne cez cestu a ja vidiac ho už z veľkej diaľky som ho pekne krásne nechal prejsť. Nepotrebujem sa s nejakým takým živočíšnym jedincom zoznamovať bližšie. To teda nie. Pri kláštore som už nemal ani kvapku vody. Ale to už bolo len nejaké dva kilometre. To som už musel zvládnuť.

Okolo jedenástej som prikvitol na pláž, v tom teple toho už bolo dosť. Rovno som sa vrhol do chladivej vode a fakt že som si to užíval. Ešte že delegát zájazdu nemal ani tucha kam som sa vybral. Asi by som dostal dobrú hubovú polievku. No čo už – bolo to rozhodnutie na výstup z večera do rána. Nebudem sa s tým predsa zaťažovať.

Bol to krásny výstup, prevýšenie do 1000 metrov a dĺžkovo to bolo zhruba 13 kilometrov. To nebolo nič hrozné. Najhoršie na tom je to teplo, ktoré sa na človeka valí zdola od mora a vysáva mu z tela všetky tekutiny, ktoré má vo vnútri nazhromaždené. Dva litre vody sú absolútne minimum, ktoré si treba vziať na túto túru. Dá sa to zvládnuť ale komfortné na vodu by to bolo ešte aspoň o liter vody viac. Ale na túto túru budem vždy rád spomínať. Prekonal som sám seba, prekonal som strach z neznáma. Samozrejme rešpekt z cudzej krajiny tu bol, ten však treba mať. Rešpekt je dôležité na kontrolu a sebaovládanie.

Už zas mudruješ – že Ešus.

A foťák? Ten mi skolaboval, neposlúchal. Našťastie som ho mal v záruke. Takže po záručnej oprave som mohol veselo fotiť ďalej. Fakt je, že zoomovanie ma rýchlo prešlo. To fotenie krajiny a dokumentovanie mojich výjazdov je predsa len o niečo krajšie.

Dalšie fotky k článku:

https://photos.app.goo.gl/buAfndX2Ve7QJcHF9

Tak zatiaľ.  

Roklina Johannesbachklamm a k ruine hradu Schrattenstein

Vstup do rokliny Johannesbachklamm

Zahučalo v hore, zahučalo v lese – nie to nie je ako v tej pesničke – že :

„Zahučali hory, zahučali lesy,

a ďalší rým kdeže si???“

Ten hukot sa tiahol stráňami kopca, pozastavil sa pod skalnými bralami a po krátkej pauze sa vyšvihol do oblakov, kde sa nadobro stratil. Nie však v našej hlave. Ďalší ryk tu bol znovu. Bolo to od lesného zvera, nevedel som to však identifikovať.

Janka sebou trhla a v očiach a následne i v ústach otázka: „Medveď???“

Taký zvuk som naživo ešte nezažil, ale je fakt, že medveď asi takto nehučí. Veď je to len zo dva kilometre od ľudských obydlí a je deň. To musí byť niečo iné. Prebehlo mi hlavou. Samozrejme pre zľahčenie situácie, keďže som nevedel z toho vybrdnúť som nadhodil:

„Asi nejaký býk zo stáda, určite sú zavretý. Medveď predsa tak neručí. Aspoň som o tom nič nepočul.“

Odpoveď uspokojila a tak sme sa vybrali znovu svojou cestou na túre.

Kde a ako sme sa k tomuto okamihu dopracovali a ako to dopadlo sa dozviete onedlho. Pôjdem pekne po poriadku.

Mám prejdené skoro všetky rokliny v mnohokilometrovom okolí Bratislavy. A tak keď som sa dostal k mape roklín našich susedov, pozrel som, či niekde na okolí v blízkosti nie je nejaká mne neznáma roklina.

http://andreasresch.at/2012/01/02/liste-der-osterreichischen-klammen/

 Po chvíli študovania mapy som na jednu natrafil.

Johannesbachklamm.

Podľa fotiek sa nezdala nejaká dvakrát úžasná, ale na jednodňový výlet z Bratislavy to bol celkom dobrý tip. Keď som k tomu našiel na mape aj blízke umiestnenie ruin hradu s názvom Schrattenstein, bolo rozhodnuté. Jeden z pekných jesenných dní mohol krásne začať. A tak som naštartoval auto, naložil parťáčku na vedľjšie sedadlo a poďho do neznámych končín, ktoré na mňa zďaleka v hlave žmurkali, že poď, príď spoznať niečo nové. A to na mňa takáto lokalita nemusí dvakrát žmurkať. Diaľnicou na mesto  Graz od Viedne som minul prvú severnú odbočku pri Wiener Neustadt ale následne som na ďalšej zbehol dolu na západný smer – na mestečko Neunkirchen.  Nebola to nejaká veľká okluka, takže som sa netrápil. Bočné cesty viedli aj z tejto odbočky. Potreboval som najsť dedinku Würflach. Asi po polhodinke jazdy bočnými cestami sme aj na túto dedinku natrafili. Smerové tabule v dedine ma neomylne naviedli na parkovisko k miestnej atrakcii – tiesňave Johannesbachklamm. Len tak pomimo – konajú sa tu celkom známe Vianočné trhy, takže ak má niekto záujem, môže to tu pred Vianocami navštíviť. My sme si to prihasili po úzkej cestičke až na parkovisko pod roklinou. Tradičné nahadzovanie turistickej výstroje ani nebudem spomínať. Nebral som nič špeciálne, nečakal som nejakú náročnú túru. Čo sa mi aj splnilo. Zvesela sme sa vybrali do rokliny. Vlastne to je taká strmšia dolina medzi dvoma skalnými stenami, ktoré sa na niektorých miestach približujú k sebe. Nie je to však nič extrémne – niečo ako Juráňová dolina v Západných Tatrách.

V rokline

Potôčik uprostred rokliny spestruje prechod a dodáva mu viac atrakcii. Až na pár kameňov a zopár prudších zatáčok však neukáže nič viac. Žiadne vodopády, hrnce, pereje. Proste pohodová prechádzka. Povedal by som že roklina je určená pre postarších ľudí a rodiny s deťmi. Nehovorím, že nie je zaujimavá, ale videl som atraktívnejšie. A k tomu je dosť krátka. Polhodinka chôdze a sme von.

Roklina pomaly končí

Ešte, že som si vyhliadol tú následnú atrakciu. Ruiny hradu Schrattenstein. Je to však trošku vzdialené, ale neprekáža. A tak sme sa zvesela za modrej oblohy, pekného slnečného počasia a pasienkovej prírody v okolí cesty pobrali na návštevu tejto lokality. Mal som vyhliadnutú trasu cez les. Vypadalo to na náročnejší  stupák. Celkom som sa tešil na spestrenie našej ľahkej túry. Prichádzame do dedinky, skôr osady Greith.

V dedinke Greith - na uzavretej ceste

 Cesta sa tu rozdvojuje. Do cieľa na ruinu sa dá dostať oboma smermi, akurát že vpravo je to dlhšia obchádzka a aj viac cesty po miestnej komunikácii. Síce prázdnej, možno dve auta  prešli okolo nás, ale je to komunikácia. Tak sme sa dali doľava – na les a na predtým spomínaný stupák. Pripravil som si tempo chôdze – nabehli sme do stúpacieho ´módu a poďho. Lenže to nebolo dlho. Asi len 500 metrov. Za zatáčkou v lese nás zastavila tabuľka „Gesperrt“ niečo ako zákaz vstupu. No fasa, nemal som chuť sa svojou chabou nemčinou dohadovať, že som vstúpil do zakázanej zóny pri prípadnom oslovení miestnych lesných robotníkov. Janka samozrejme tiež odstúpila od tejto cesty a tak sme sa vrátili na križovatku a dali sme sa tou obchádzkovou trasou smerom na osadu Schrattenbach.

Niekde hore na kopci je ruina Schrattenstein

Popri ceste

Cesta ale dobre ubiehala, v družnom hovore sme asi po trištvrtehodine prišli na miesto, kde sme sa znovu mohli vnoriť do hlbokého lesa a začať naberať výškové metre. Chodník viedol zo začiatku akýmsi úvozom. Nemali sme výhľad ani na jednu stranu. Nevadilo. Raz to predsa skončí. Veď aj skončilo. Po chvíli sme sa ocitli v krásnom lese. Po pravej strane sa začala tvoriť nádherná skalná stena a my sme sa priblížili chodníkom k miestu, kde cestu tvorili skalné bralá z jednej a aj z druhej strany. Nebol to nejaký veľký ani náročný stupák. Proste pohoda. Po chvíli sme sa dostali na odbočku k ruine hradu. Je jasné kam sme odbočili. Lenže zhruba po 300 metroch nás zastavila plotová uzávera. Znovu „Gesperrt!!!“. Do prdelovic, to snáď dnes nie je pravda. Ani hrad si neužijem, tešil som sa na výhľady na skalné steny Hohe Wand a tuším sa mi dnes nič takého nedostane. Takéto myšlienky človeku prebiehajú hlavou. My sme ale šikovný turisti. Nedáme sa len tak zastaviť. V navigácii viedla ďalej turistická značka a išla na nejaké skalné bralá.

„Hop Vlado, tam by mohli byť nejaké vyhliadky!!!“ – pomyslel som si. Parťáčku nebolo treba dlho presviedčať. Veď to vypadalo na nejakých 10 minút cesty. A tak sme sa vybrali. Po chvíli sme sa dostali pod poriadne prudké stúpanie v akomsi sedle. Zhora som až cítil parádne výhľady.

„Aspoň niečo!!!“ – prosím pan-božka. A tu by ma už nezastavilo nič pred výstupom na tieto skalné partie. Janka to vedela, ani nič nenamietala. Veď čo bude hovoriť bláznivému fotografovi, ktorý má pred očami len tie svoje výhľady. Vie ako na mňa.

Pohľad k Hohe Wand

Pohľad k Schneebergu

Krajina pod vyhliadkou

„Ja počkám tu v sedle.“ – vraví mi. Oj – to je dobre, nechal som batoh dolu, nech sa vyhrievajú spoločne na slnku a ja poďho do prudkého svahu. 10 minút hore kopcom a predo mnou sa otvorili krásne severné a severozápadné výhľady na skalné partie lokality Hohe Wand. Ako čerešnička na torte sa mi na západe objavil aj Schneeberg. To som ani nečakal. Tak som sa po vydýchaní zo stúpania dal do fotenia. Krásne to bolo. Ale zas Janka vie, prečo zostala dole. Vie, že moja zodpovedná povaha ju tam dlho nenechá. Aj tak bolo. Po chvíli som sa pobral dolu. Dali sme si zopár glgov vody a poďme dolu tou istou cestou. Že vraj nie je dobre chodiť po tých istých cestičkách. Ale teraz mi to prinieslo prekvapenie v podobe už na začiatku spomínaného hučania.

Takže som znovu na tom začiatku. V krátkych intervaloch sa ozýval stále bližšie. Akurát sme však boli na tom chodníku v úvoze, nič som nevidel. No čo zostáva zvedavému človeku, keď vie, že tam je niečo neznáme a tým pádom určite aj zaujimave. Hlavne pre jeho fotografické zážitky. A tak – batoh dole a ja som sa po prudkom asi štvormetrovom svahu, preťahujúc sa v hustej húštine dopracoval na hranu úvozu. Nohami som balansoval na pár korienkoch, ktoré vyrastali zo svahu. Pridržiavajúc sa tenkých už vopred nespoľahlivých konárikoch som sa porozhliadal po okolí. A stálo to za to. Nádherné stádo sŕn a jeleňov sa tam páslo na lúke. Mohutný jeleň si tam ručaním robil poriadok s mužským a aj so ženským osadenstvom stáda. Proste zážitok.

Krásny zážitok s jelením stádom

 Jednou rukou som sa pridržiaval húštiny, v druhej ruke fotoaparát a snažil som sa spraviť akú takú fotku. Snáď sa niečo podarí. Po chvíli sa mi už na tom malom koreni začali aj nohy triasť, tak voľky-nevoľky som musel zliezť. A pobrať sa dolu. Po chvíli som narazil na Janku, ktorá pri bráne nazerala z diaľky na mnou popísané  stádo jeleňov. Bola to pravdepodobne veľká zvernica. Takže stádo bolo odhradené ale vo velikánskom priestore. Aj tak to bol pre mňa veľký zážitok. Som rád, že po všetkých – Gesspert – zákazoch som zažil aspoň takéto krásne stretnutie s lesnými obyvateľmi. Takže to pre mňa a moje objektívy dopadlo celkom fajn.

Pomaly sme sa pobrali tou istou cestou znovu k rokline – alebo skôr skalnej úžine – Johannesbachklamm. Po chvíli sme narazili na krásne sedenie, takže prečo si nedať aj prestávku s posilnením sa. Na slniečku, opražiť sa trošku na skoro jesennom slnku. Proste paráda. Pozriem za lavičku a tam krásne tri masliaky. Úplne voľne rástli v tráve pri odpočívadle. To sa mi pri slovenských lavičkách určite nemôže prihodiť. Asi preto, že hubárčenie v Rakúsku nemá veľkú tradíciu.

Túra je to ľahká – vhodná pre rodiny s deťmi a nás postarších. Máme v nohách zhruba 12 km s prevýšením 450 metrov. Som spokojný a som veľmi rád, že som spoznal zas niečo nové.

V prípade záujmu som našiel link na zhruba rovnakú túru:

https://sk.bergfex.com/sommer/niederoesterreich/touren/wanderung/62944,gutensteiner-alpen-johannesbachklamm-schrattenstein/

A tu sú aj moje ďalšie fotky:

photos.app.goo.gl/kMbYM4jss8hWXquz2

Zaujimavé fotomiesto V. - Malokarpatská Vysoká

Na Vysokej

Vystupujú tmavou nocou, tajomným lesom. Je nad ránom, ešte všade vôkol je tma, len pomedzi stromy sa ako lesné víly prevaľujú obrysy hmly. Sem tam zafučí a hmla si pri tom vytvára svoje vlastné fantázie, ktoré sa môžu v mysliach prítomných vystupujúcich tulákov meniť na dobré alebo aj zlé predstavy. Hmla ich obklopuje, objíma i zahaľuje do svojho objatia. Je studená, anonymná i tajuplná. Hlavne v predstavách vystupujúcich sa môže zmeniť na rôzne formy. Do toho si les hudie svoju nočnú pesničku. I štebot vtáka je počuť stokrát zrozumiteľnejšie ako cez deň, za jasného svetla. Teraz v tej hustej hmlou popretkávanej tme sa tie zvuky ozývajú omnoho zreteľnejšie.  Tulák si ich uvedomuje omnoho viac ako keď sa tu premáva v dennom kráľovstve. Proste noc má svoje tajomstvá. Treba ich zažiť a vyskúšať. Inak sa to ťažko dá opísať.  Aby tulák videl tajomstvá rána, alebo aj večera musí sa preštrikovať, prejsť tou tajomnou fantazijnou krajinou tmavého lesa. Musí si to prejsť aby – MOŽNO – videl hore na konci stúpania, na kopci tú nádheru ranného svitania. Koľkokrát už sem vystúpil a nič sa nedialo, prišlo sklamanie – vlastne ani to nebolo sklamanie, proste s tým treba počítať. Ale keď sa podarí a príroda to povolí. Vtedy príde zázrak – hodný aj desiatich zbytočných a márnych  výstupov. Keď sa pod fotografujúcim tulákom rozprestrie kráľovstvo rannej zlatej hodinky tak to stojí za to. Je to proste nádhera.

Tulák tu má svoje ranné alebo aj večerné foto-miesto. Malokarpatská Vysoká. Je veľa vrchov s názvom Vysoká. Tak ju nazveme Malokarpatská Vysoká. Výstup nocou, pomaly opatrne trvá zhruba hodinku a pol, je to dosť na to šliapať pri svetle čelovky veľakrát po bahne, lade, vlhkými listami posiatom  šikmom teréne. To keď ide od lokality Vývrať pri Kuchyni. Dá sa isť samozrejme aj z druhej strany – od Zochovej chaty. Pekne sa to dá spojiť do prechodu Malých Karpát. Takisto sa dá napojiť ešte na cestu smerom od sedla Skalka a od Rohožníka, alebo od Sološnice. Vždy ten najvyšší bod v týchto končinách bude na kopci Vysoká.

Tuláci si to pomaly šinú hore svahom od Vývraťu. Pred najstrmším stúpaním čo ho čaká už začína cítiť blízkosť východu slnka. Trošku sa oneskoril. Je ťažko odhadnúť kedy asi treba prísť hore. Za ním je vstávanie o tretej ráno, aby bol zhruba o pol piatej na Vývrati a vkĺzol do tmavého nočného malokarpatského lesa. V podstate stále do kopca. Z bokov chodníka sem tam zaregistruje odraz očí lesnej zveri,  vták si tíško zapípa od prekvapenia, kto sa to tu tára. Potom sa zas ponorí do svojich vtáčich snov.

Ranné zore

Inverzia

Tulák musí pridať do kroku. V hlave obava, či na ten kopec vyjde s výhľadom na mraky pod sebou. Čas sa zmení na splašeného koňa, ktorý mu hrozí uniknutím najkrajších pohľadov v tejto lokalite. Najlepší čas na to je v neskorú jeseň alebo začiatok zimy. Keď sa vytvárajú úžasné inverzie, ktoré spestrujú krajinné výhľady vôkol kopca. Nie vždy sa to podarí. Niekedy vyjde človek hore a keby vyliezol na strom – slabých 5 metrov a bol by nad inverziou, mal by uplne iný výhlad. Vtedy to je na šlaktrafenie.  Inokedy má šťastie – je zázrak postaviť sa pod skalu, dávať na seba suché veci a pritom postrehnúť ako hmla ustupuje zo svojich výškových pozícii. S úžasom sleduje ako hmla zostupuje okolo neho dolu do údolia. Môže sa tej hmly pomaly dotknúť, preteká mu medzi prstami a mizne pomaličky dolu v údolí. To je potom ponáhľania sa s vybaľovaním statívu, fotografického náčinia a všetkých tých drobných úkonov patriacich k fotografovaniu.

Ale zadarí sa, treba sa len prezliecť, pretože v suchom sa neskutočne dobre fotia tie nádherné výjavy, ktoré príroda ponúka prizerajúcim sa. Tulák je na najvyššom mieste Vysokej, ale chce isť ešte na iné miesto. Lesom na druhý koniec kopca. Síce trošku nižší ale zato s omnoho krajším výhľadom na okolitú krajinu a kopce Malých Karpát tiahnucu sa smerom k severu. Treba sa tam dostať po hrebeni a aj mimo značiek. Ale to stojí za to. Len to chce svoju opatrnosť. Skaly sú zaľadnené a šmykľavé.

Treba mať istý krok a dobrú obuv a námaha sa vyplatí. Zrazu stojí na skalnatej vyhliadke severovýchodnej strany Vysokej. 

Zo severovýchodnej vyhliadky

Jedna paráda. Bol taký okamih v jeho fotovýstupoch, keď stál na kopci a v diaľke na Hornom vrchu videl tieň Vysokej. Aj by chcel vyskočiť na skale, či sa tam v diaľke nemihne jeho tieň. Ale nie, proste je to ďaleko a ďalšia vec, že skákať na skalách sa nemusí vôbec vyplatiť. Keď už ničím iným, tak hrozí strata alebo poškodenie  fotoaparátu. Spomenie si na príhodu, keď mu fotoaparát so statívom padol a vzoprel sa nad priepasťou a len tak tam visel. Proste neskúsenosť sa tu zapísala. Našťastie si to odniesol len ochranný rám a starý dosluhujúci statív. Ale druhýkrát by sa to nemuselo tak dobre skončiť.

Vychádza slnko

Ranné farby

Tuláčisko sa rozhliada okolo seba. Pri tej kráse zabúda na výstup tmavým trošku zlovestne pôsobiacim lesom. To je už za nim. Teraz sa pred ním rozprestiera krajina snov plná optimizmu a nádhery. Prečo sa to musí tak rýchlo skončiť??? Prečo mu ráno máva niekde od západu. Ponáhľa sa určite za tulákom Honzikom, tam niekde ďaleko na západe.

Za to všetko predsa môže čas. To je úplne jasné. Pomaly sa treba otočiť a naspäť sa vrátiť chodníkom a po skalách na turisticky chodník. Je možnosť isť smerom na Panské Uhliská, odtiaľ to stočiť ku sedlu Skalka. Za skalným útvarom nazývaným Taricové skaly sa človek dostane k blízkosti Horného vrchu. Odbočka do lesa smerom doľava od červenej turistickej značky a po zhruba 500 metroch sa dostane na krásne výhľadové plató. Kopec Vysoká, ktorý mu pred chvíľou poskytol také nádherné divadlo je pred ním ako na dlani.

Západ slnka s vrchom Vysoká

Je to krásne miesto na fotenie pri západe slnka. Vysoká spoločne s Oskarom vytvárajú krásne scenérie, keď sa k tomu pridá tzv. křoví, po slovensky aj pozadie, teda oblaky osvetlené a nasvietené mocným čarodejom slnkom, je to takisto úchvatná scéna. Len sa musí pošťastiť. Ale ona príroda sa Vám určite raz odvďačí tým divadlom. Možno nie pri každom výstupe, ale raz to príde. A keď to príde, je to proste nádhera.

Veru – bol jeden vianočný výstup na Vysokú – spomenie si tulák. Bolo veľa voľého času a tak reku kam???  Prebehli v hlave otázky. Poď pozrieť pod Vysokú. Len tak, žiadne veľké ciele a ani výstupy. Ok – súhlas s myšlienkou bol okamžitý.

Sice všetko na východ od Malých Karpát bolo v totálnej hmle a príšernom šedivom počasí ale aj tak to vyskúšame. Tulák sa dostal na horský priechod na Babe a stal sa zázrak. Za autom mal stenu hmly a vhupol do nádherné slnečného počasia, ktoré sa na neho usmievalo zo západu. Nechce chváliť západ – ale proste sa to tak vyvŕbilo. Tu už nič nestálo v ceste aby mu zabránilo vystúpiť na Vysokú.

Samozrejme bolože to ponáhľania do kopca. 

Inverzia pred západom slnka

Nechcel aby mu unikla čo i len sekunda zo skvostného prírodného divadla, ktoré len tušil niekde tam hore na kopci. Veď len nakukne, nebude sa zdržovať. No ono sa to však ľahko povie, keď tam hore čaká nevýslovná nádhera, ktorá je čím ďalej tým parádnejšia s pribúdajúcim zapadajúcim slnkom.

Západ slnka na Vysokej

Proste krása. S tým sa nedá nič narobiť. Tam treba byť.  V tej chvíli zabúda na mráz, ktorý útočí na jeho nekryté časti tela – nos, líca, prsty stískajúce  fotoaparát. Všetko mizne niekde v úzadí. Je tu proste úchvatné divadlo a treba to využiť.

Tuláčisko si aj povie, že už treba zbaliť. Ale prejde ďalších päťdesiat metrov a objavia sa červenajúce sa  lúče, predierajúce sa hustou hmlou priehľadnej  inverzie.

No nevybaľ foťák!?

No nevybaľ statív!?

A nefoť?

Proste sa fotí až do posledného možného okamžiku zlatej západovkovej hodinky.

Druhý najvyšší vrchol Malých Karpát je blízko, dá sa naň rýchlo vystúpiť a pri dobrom naplánovaní  súvisiacom so sledovaním predpovede počasia alebo aj štastnej náhode čaká hore na kopci fotografický raj plný úžasných scenérii.  Len treba siahnuť a vytrvať.  Treba si ho vykúpiť výstupom alebo zostupom v tme hustým lesom. Ale bez neho by to nebolo ono. To úžasne atmosférou nasiaknuté divadlo svetla, lúčov, hmly i tmy proste zostane v hlave každého tuláka na celý život.

Tak zatiaľ.

Nejaké daľšie fotky zo západov i východov slnka na Vysokej:

https://photos.app.goo.gl/nLypIZzJoBTFDs2u2

Ľadový dóm Hrebienok a malé problémiky s výstupom na Zámkovského chatu.

Znovu bol čas vianočný.

Opäť som sa rozhodol zaradiť sa do davu turistov a pozrieť si tzv. atrakciu – Ľadový dóm na Hrebienku. No nebolo to len o tom dóme. Proste sa mi žiadalo vypadnúť od tabule plnej žrádla, pitiva, špajzy plnej koláčov, údeného, pagáčov, rezňov a ktovieakých vianočných pochúťok, ktoré majú za následok zväčšovanie môjho útleho pásu.

Viem, že sa zaradím do davu návštevníkov Vysokých Tatier, ale akosi mi to nevadí. Ťahá ma tam šanca na fajnové pohľady na Vysoké Tatry. Už dávno som ich nevidel nezamračené, len s modrou oblohou a krásnymi bielymi štítmi. Šanca bola, realita však ako obyčajne ukázala niečo iné.

Ďalšou nezanedbateľnou skutočnosťou bolo, že ma stále pobolievala noha a nechcel som sa púšťať na žiadne divoké a ťažšie túry. Proste len takú pohodičku, vyprdieť sa, nadýchať sa čerstvého vzduchu a len si to tak užiť, niečo pofotiť v ľadovom dóme a pri studenovodských vodopádoch.

No to všetko boli len moje predstavy, ale ako to dopadlo?!

Vlak prešiel stanicu Štrba a mne sa na východnej strane Tatier otvárali nádherné pohľady na fakt, že krásne vysvietené Tatry. Obloha  bola modrá, na predhorí sa črtala zaujímavá inverzia prechádzajúca cez kopčeky pod Tatrami. Západná strana Tatier bola zamračená, tak, ako pri mojich posledných návštevách. Ani mincu som si nemohol hodiť, pohyb mračien bol od západu na východ, čiže podobne ladené pohľady z vlaku na krásne vysvietené Tatry,  boli asi tie posledné v ten deň. Vystúpiac z vlaku sa ponáhľam do električky smerom na Smokovec. Ejha – zapĺňa sa poriadne. Po chvíľke už stojím na jednej nohe, rukou zavesenou v stropnom držiaku  električky udržiavam rovnováhu, aby som sa nezvalil na okolostojacich. Aj tak by som im ale neublížil, tak to bolo natrieskané. Do xichtu sa mi strčil batoh ďalšieho turistu a hranami lyží ma pomaly oholil - načo som sa, ja blbec, vlastne holil?! Mohol som ušetriť žiletky. A tak tu visím, ako desiatky ďalších návštevníkov Tatier, ako sliepky v mäsiarstve na hákoch, vzduchu sa mi nedostáva. Túžobne vyčakávam na nasledujúcu zastávku električky, kedy sa mi cez otvorené dvere dostane trošku kyslíkovejšieho tatranského luftu. Mal som si pribaliť toho exportného, baleného v plechovkách.  Ešte keby sa na mňa tlačili aspoň nejaké úžasne vnadné turistky, nejakú pasiu nech z toho mám, ale nič také. A tak som to nejako vydržal, pripadal som si, ako kúsok mäsa v tlačenke.

25 minút a je tu Starý Smokovec. Nevystúpil som, doslova ma to vycuclo  pod tlakom dalších turistov a mohol som sa konečne nadýchať toho pravého čerstvého tatranského. To bolo vychutnávanie. Ani sa nečudujem, prečo sem turisti chodia za tým iným vzduchom. Keď vystúpia zo zaprdenej električky, musí sa im tento luft zdať ako zázrak prírody tak, ako sa zdal mne. Ale to mám za to, že sa sem vyberiem v strede prázdnin. Nevadí, síce si za to môžem sám, ale už dopredu som to vedel, tak by som nemal frflať. No ale čo si pomôžeme, človek iný nebude.

Tak sa nahodím na môj pešomód, pomaly vystúpam asfaltkou k stanici lanovky. Hriešne myšlienky o vyvezení sa lanovkou podporuje aj lenivosť sviatočných chvíľ, takisto sa k nim hlási moje celkom dobre prejedené brucho zo sviatočných dní.  Ale toto rýchlo zaháňam a pomalým krokom sa vydávam smer Hrebienok. V snehu to je fajn, len na ceste sú aj ľadové vyfúkané úseky. A tak nahadzujem svoje mačiatka – turistické želiezka, ktoré mi cestu celkom fajn zaisťujú. Je to dobrá vec a mali by to nosiť všetci návštevníci tejto lokality. Žiaľ, pri neskoršom pohľade na návštevníkov (nie turistov) zisťujem, že to je len moje zbožné prianie. Nie však realita. Ako to zisťujem neskôr pri výstupnej stanici lanovky na Hrebienku, pomaly by sem ľudia prišli aj vo večerných garderóbach. Topánky rôznych druhov, nevhodných na pohyb v týchto, pritom ľahkých častiach Tatier, sa mi promenádujú pred očami. Ani nechcem vidieť stav podrážok. Pravdepodobne niečo ako letné pneumatiky na snehové pláne pri jazde autom. Keby boli kontroly pri vstupoch na turistické chodníky za Hrebienkom, tak ja by som určite každého piateho návštevníka nepustil ďalej. Ani len po Rainerku.

No ale skončím s týmto mentorovaním. Vyšuchtal som sa snehovým chodníčkom na Hrebienok a spokojne som odfukoval s tým, že som vošiel aj do Ľadového dómu. 

Na počudovanie bol celkom priechodný. To by som pripisoval akurát chvíli, kedy bolo ďaleko do príchodu lanovky a takisto blízko k odchodu pozemnej lanovky smerom dolu. Tak som si to po prvýkrát patrične obzrel. Mne osobne sa páčil. Bolo to oku lahodiace, aj keď človek spotený z výstupu tam nemôže dlho zotrvať. A tak som sa pohol ďalej, veď času dosť – odskočím si na Zámkovského. Tam si dám obed. Moja naivita v tom, že by sa tam tiahol menší dav ľudí, ma po chvíli prešla. Ale ako som už spomínal, s tým všetkým som počítal, veď som v Tatrách. A tak si vykračujem ponad Rainerovú chatu, spokojný hlavne preto, že mám celkom istý krok. 

Pri Rajnerovej chate

Veľký vodopád

Prejdem okolo Veľkého vodopádu a pohodovým krokom sa pustím do serpentínového chodníka smerom hore. Nie je ťažký, išiel som ho už veľakrát. Ľudí pomenej, predbehnem rodinku, ktorej členom bol aj zhruba 15-ročný vytiahnutý pubertiak. Ten sa ale v prítomnosti rodičov zjavne nudil a ja som sa javil ako vhodná alternatíva k pochodu smerom hore. A tak sa na mňa zavesil a ťahal to za mnou zhruba štyri-päť metrov. Nevadilo mi to. Teda zatiaľ nie. Len ja mám trošku problém pri stúpaní do vrchu. Nazývam to štartovanie raketových motorov v mojom tele, konkrétnejšie v brušnej dutine. Samozrejme je to uvoľňovanie vzduchových bublín z brucha. Keď chodím sám, mi to nevadí, niekedy tomu uvalím poriadne. S tým mladým holobriadkom som ale nepočítal. Ťahal to za mnou a ja som mu to veľmi nechcel chrstnúť do xichtu. Pomaly ale iste som to zadržiaval ako sa len dalo, ale postupom času som zisťoval že to bude veľká, hlasitá metánová rana, pretože otvorenie stavidiel  sa odkladá na naurčito. Zastanem. Holobriadok zastaví za mnou - tesne za mnou.

„Veď choď dopredu“ – vravím mu „ja si trošku vydýchnem a potiahnem ďalej“.

To že si chcem vydýchnuť zadkom, mu predsa vravieť nebudem.

„Ale nie, nie – ja tiež počkám, veď mama s otcom tu budú hneď.“ – oponuje mi.

Super – pomyslím si, veď tých 50 metrov od neho vydržím. Pohnem sa  a 5 metrov  za mnou už sa ma opäť drží mladík. Brucho sa mi nadúva, črevá vydávajú podozrivé zvuky,  možno sa pomaly aj vznesiem. Pohodový krok je ta tam. Pologule na zadku tlačím k sebe celou silou, ako sa len dá a oči mám vypučené, gúlajú sa mi v rytme krokov. Všetko moje úsilie sa pretavuje do zadržiavania môjho gigantického prdu. Ešte že nikto nejde proti mne, inak by sa asi dobre ušklebil tej grimase zavesenej na mojej tvári. Zastavím, snáď prejde okolo mňa – iba zbožné prianie! Znovu zastaví, pol metra za mojim zadkom. Pri štarte na ďalšiu časť tohto výstupu, vypustím pomedzi stisknuté pologule zlomok brušných výparov, trošku sa uľaví. Idem ďalej v nádeji, že snáď už na ďalšej zastávke ma predsa len predbehne. Nebude ho baviť môj pomalý krok. Ale smola.

A tak kráčam so svojou brušnou kalváriou, pomáličky, veľmi obozretne sa pokúšam nenápadne vypustiť nejaký ten tlak pomedzi stisnuté polovičky. Červený som nie od zimy, ale od premáhania sa a za mnou si vykračuje veselo dlhý adolescentík a určite si myslí, ako mu to dobre ide. No super, nie?! Človeku hneď napadajú nejaké tie veršíky – napr.:

A tak si šliapem svojou kalváriou pomyselnou

v hlave s myšlienkou zlomyseľnou

vypustiť neodkladne svoje vetry

a odér sa usalaší v cudzom svetri.

Ešte k tomu musím pridať sem-tam zľadovatený terén, pri ktorom som sa musel sústrediť na chôdzu a nie na hermetické stískanie pologúľ. Keby som však spriechodnil pologule, mladý turista za mnou by sa razom ocitol možno aj 100 metrov nižšie, omámený mojim brušným odérom a ešte by si otecko mohol myslieť, že si niečo šupol do seba. Takže dvojaký pozor. Ale všetko raz skončí.

Ocitol som sa v lese na odbočke k Zámkovského chate. Ako inak – mladý prenasledovateľ sa usalašil pol metra za mojim zadkom. To mi už nedalo a vravím:

„Chlapče si dobrý, ale niekedy musíš akceptovať to, že keď  Ťa niekto vyzve, aby si išiel predo mňa, tak choď. Vieš, na niektoré veci treba súkromie. A na poriadne prdnutie, by som povedal, že to tak je!!!“

Mládenček očervenel, zostal zarazený na sekundu, ale to bolo fakt len na sekundu a v druhej sekunde zmizol, ako opar nad hrncom. Fakt som si nemyslel, že je taký rýchly. A bol. Ale mne to len vyhovovalo. Konečne som bol sám so sebou, uvoľnené pologule rite krochkali blahom a užívali si slobodu a slasť.

Zámkovského chata

Nakoniec som dorazil aj ja na Zámkovského chatu. Bola plná, preplná, takže žiadny obed hore sa nekonal a to som sa neskutočne tešil na moje obľúbené plnené guľky s mäsom a kapustou. No nič, tlačiť sa tam nebudem. Pobral som sa v pohode dolu. Zostup trošku zľadovateným chodníkom bol úplne v pohode, nik sa ma nesnažil nasledovať. To bolo super.

 Neskorý obed v preplnenej Bílikovej chate bol tiež dobrý, podstatné bolo, že sa už na mňa nikto nelepil a neobmedzoval moje brušné činnosti vo zvyčajnej pohode. Následne som znovu vybehol do Ľadového dómu a trošku som si pofotil na statíve. Dalo sa, veľa ľudí tam už nebolo, i keď som sem tam musel zniesť aj turistov selfiových, ktorí sa snažili vtesnať do záberu aj s panorámou celého ľadového dómu, čo ale fakt nebolo možné. Ale chlad sa vkrádal do kostí, takže som to po chvíli zbalil a pobral som sa dolu kopčekom smerom na Starý Smokovec.

Pár záberov z ľadového dómu na Hrebienku.

Inak ale celá túrička bola v totálne nefotogenickom prostredí, žiadna modrá obloha, žiadne štíty okolo mňa, len hmla a počiatok sneženia ma sprevádzali celou cestou. To mi ale nevadilo, som bol rád, že som v horách a aj napriek obmedzeniu v určitej časti výšľapu som sa poriadne vyluftoval i vyprdel.

Ešte káfíčko v Starom Smokovci a mohol som nabrať znovu smer – domov.

Tak zatiaľ. 

Ešte viac záberov z tohoto výjazdu:

https://photos.app.goo.gl/Oc1P27CDqGQbyOTj1