Poloostrov Pelješac, výstup na horu Sv. Ilija

Sedím doma už štvrtý mesiac. Keďže nemám veľa čo na programe pustil som sa do prehliadky archívov svojich fotografii. Vraciam sa touto prehliadkou do digitálneho praveku môjho fotenia. Spomínam na svoj prvý digital – bol zn. HP – Hewlett-Packart – aby som sa priznal v tom období – okolo roku 2000 ma fotenie až tak nebralo, nezaoberal som sa akými značkami by som mal ohurovať svoje okolie. Značky  Nikon a Canon – to mi veľa nehovorilo. Ešte tak Olympus. Ale toto HP- čko – to bolo niečo. Malo 10-násobný zoom a čo viac chlap potrebuje ked si vyjde niekam na dovolenku k moru.  Veď nejaké tie opaľujúce sa žienky pofotiť.  Hmmm – tak som sa vybral – s novým digi-foťákom.  Organizovaný zájazd k moru – poloostrov Peršejac, mestečko Orebič, vidina vlastnej opekačky na pláži, vyvaľovania sa a podobne. No jasné, bude to dobré.

Hotel v Orebiči, nad ním časť hory Sv. Ilija

V mestečku Orebič

Pláž - miesto úžasné – rozhliadam sa po okolí, fotoaparát pripravený a moje zoomovacie úmysly sú kryté v hĺbke mojej krivej duše. Takže to skúšam – veď 10-násobný zoom je fajn. Fotky som nejaké spravil, následne však prišlo velikánske vytriezvenie. Všetko to bolo digitálne zazoomované a na mňa sa z náhľadov fotiek škerili krásne skockovatelé, pixelové krasavice naviac zmaľované digitálnym zoomom, no proste jedna radosť. No čo už, prešla ma chuť na takéto fotenie. Musím sa porozhliadnuť po inom mieste, na ktoré by som zameral svoj digitálny fotoaparát.

 Nad hlavou sa mi rozprestierala nádherná skalnatá hora. Moje ležanie na pláži ma prestavalo už po dvoch dňoch baviť, nie je to veru nič pre mňa. Tak som si požičal bicykel a začal som sa premávať po pobreží tohto poloostrova. Vnímal som chorvátsku krásu. Mestečko mi pripomínalo kubánske lokality. Domy mali podobný štýl, palmy k tomu dávali charakteristiku prímoria. Proste krása.

Bikovanie mi spestrovali takéto kvietky

Pobrežie poloostrova

 Pri výjazdoch na biku som ale natrafil na turistickú značku, ktorá upozorňovala na výstup na horu Sv. lija – jedna z najvyšších hôr poloostrova Peršejac. Moje myšlienky sa týmto začali zaoberať. Bol som však  na organizovanom zájazde, ktorý si potrpel na ľudí obľubujúcich vyvalovanie svojich špekov na pláži, nemal som žiadnu šancu niekoho zlanáriť na výstup na túto cca 960 vysokú horu. 

Hora Sv. Ilija - pohľad z ostrova Korčula

Chvíľu som sa tým prestal zaoberať, ale ako plynuli dni a dovolenka sa krátila, nedalo mi to pokoj stále viac a viac. Proste ma tá masa skál nado mnou lákala viac ako by som chcel. Až to bolo neúnosné. Rozhodnutie prišlo jeden večer a neváhal som, hneď na druhý deň som sa vybral do tých skalnatých plání nado mnou. Jasné – musel som túru začať ešte za tmy. Horúčavy na polostrove boli neúnosné, okolo obeda sa to blížilo k 40-tke. Čiže nič iné nezostávalo. Len skoro vstať a ešte za tmy vyraziť z mestečka Orebič. Svitanie som chcel zažiť už niekde za mestom – pri stúpaní do hôr. Začiatok cesty som dobre poznal, každý večer sme chodili ku kláštoru nad mestom. Je to teraz už skôr taká turistická lokalita – ale výhľady smerom k ostrovu Korčula sú odtiaľ úchvatné.  More je krásne a skrášľujú ho malé opustené  ostrovčeky.

Výhľady po ceste na vrchol

Aby som pravdu povedal, nepamätám si úplne cestu, viem, že pri kláštore som bol už za svetla. Prešiel som nejaké tie opustené, prispaté dedinky – alebo skôr zoskupenia domov  a následne hurá po značke do kopca. Bol strmý – to si pamätám – aspoň zo začiatku. Celkom mi aj teplo začínalo byť, dvojlitrová fľaša vody bola stále ľahšia a ľahšia. Musel som to ale zaraziť. Neviem koľko ešte pôjdem a rozhodne som chcel na vrchol doraziť. Poriadne teplo ešte len začne byť. Takže som len tak pomaly uchlipkával z vody. Prechádzal som cez oplotené pasienky, statok sa tam veselo napchával suchou trávou. Ja som sa skôr obával rôznych hadov – varovanie pred hadmi mi bolo zdupľované dolu pri mori veľakrát. Nemal som veru chuť na nejakého šliapnuť. Tým pádom som výhľady na krajinu okolo seba som dosť obmedzoval a radšej som dával pozor na to, čo bolo pod nohami. Preliezol som zopár plotov i bráničiek, ktoré ohradzovali pasienky domácich.

Turistický chodní

Pohľady okolo

 Sem tam som sa vyľakal zvukmi v kroví okolo seba. Vždy sa na mňa len zahľadeli mierumilovné očká pasúceho sa dobytka. Ale kým to človek nevidí, tak nevie čo ma čaká. V stúpaní som dosť pokročil. Pomalým tempom som sa okolo ôsmej doplazil chate pod kopcom – hovoria tomu planinarsky dom. Bol prázdny, čakal som aspoň nejaký vodný zdroj, no nič len tieň – ale ten bol super – nič lepšie som si nevedel predstaviť. Okolo mňa sa pásli domorodé koníky a ja som si sadol pod figovník, vylovil som fľašu a skontroloval obsah. Ci brdo – veľa vody tam nebolo – nasal som jej až sem poriadne – zostávalo mi tak jedna tretina fľaše. Takže jeden glg a začal som študovať smerovník k vrcholu.

Záverečné kamenné more

Už budem hore.

 Čakal ma záverečný výstup po kamenných platniach. Bolo už celkom teplo, ale ja som to už polhodiny pred cieľom nemienil absolútne vzdať. Proste to sa nedalo. Tak som sa pobral. Ťahal som sa ako slimák preskakujúc z plochého kameňa na ďalší a pomaly som naberal výšku.

„Ten vrchol tu predsa každú chvíľu musí byť“ – vravím si. Ale bolo to ešte celkom slušné stúpanie. Nevadilo.  Vôkol mňa ani živáčka, žiaden turista – spomínam si, že dolu som stretol dvoch Nemcov ako si to tiež štrádovali hore. Ale nechal som ich niekde za sebou, alebo si to dali nejakou skratkou – ktovie. Je to cudzia zem. Navigácie ešte neboli, takže som sa akurát tak mohol  len na to úbohé značkovanie spoľahnúť. Chodník bol ale vychodený, takže fajn. Ďalšia vec je, že za chatou už to bolo len a len do kopca. Z kopca som už nemohol ísť. Takže jednoduché. A tak som tam nakoniec doliezol – vo fľaši asi tri deci vody.  „No čo, veď pôjdem už len z kopca.“ – utešovala ma myšlienka vo vnútri mojej hlavy.  

Zato výhľady – tak tie boli neskutočné. Jedna veľká nádhera. Skoro z kilometra nad morom som si to vychutnával na všetky strany miesta. Tak krásne kruhové výhľady som dlho nevidel. Rýchlo som niečo pofotil, zdokumentoval som sa aj sám a predsa len teplo človeka ženie dolu. 

Výhľady z vrcholu

Takto to dopadne ked si to naštelujem proti slnku. 

Hory Peršejaku

Vrcholový kríž v roku 2002

Doobeda by som chcel byť už pri mori. Predsa len, prehriaty organizmus je veľmi nevyspytateľný. Ale nechcelo sa mi odtiaľ. To mi verte. Bola to fakt výhľadová krása. Nedalo sa inak a proti svojej vôli som nasmeroval svoje kroky opatrne po velikánskych skaliskách dolu kopcom. A koho nestretnem – známy párik zo začiatku stúpania mi už zďaleka mával. Predsa len potešilo, že nie som tu úplne sám. Aspoň sme sa na seba usmiali a každý poďho na svoju stranu. Tešil som sa ešte na nejaké to fotenie dolu kopcom. Nastavil som si fotoaparát na ďalšie samofotenie, nastavil som svoju vážnu pózu, cvaklo to a následne fotoaparát skĺzol z kameňa. 

Ostrov Korčula, mestečko Korčula

Posledný obrázok pre pokazením fotoaparátu

Buchol sa chudáčik o nejakú skalu a následne  ten chatrný digitálik začal veľmi protestovať. No vlastne neprotestoval, on sa ani nenaštartoval. Dobre som si zanadával, hodil som ho do batohu aj s brašnou a hurá dolu. Dokonca som nemohol zvečniť ani jediného hada, ktorého som stretol už hlboko dolu v osade. Šinul si to svojim hadím esíčkom pekne cez cestu a ja vidiac ho už z veľkej diaľky som ho pekne krásne nechal prejsť. Nepotrebujem sa s nejakým takým živočíšnym jedincom zoznamovať bližšie. To teda nie. Pri kláštore som už nemal ani kvapku vody. Ale to už bolo len nejaké dva kilometre. To som už musel zvládnuť.

Okolo jedenástej som prikvitol na pláž, v tom teple toho už bolo dosť. Rovno som sa vrhol do chladivej vode a fakt že som si to užíval. Ešte že delegát zájazdu nemal ani tucha kam som sa vybral. Asi by som dostal dobrú hubovú polievku. No čo už – bolo to rozhodnutie na výstup z večera do rána. Nebudem sa s tým predsa zaťažovať.

Bol to krásny výstup, prevýšenie do 1000 metrov a dĺžkovo to bolo zhruba 13 kilometrov. To nebolo nič hrozné. Najhoršie na tom je to teplo, ktoré sa na človeka valí zdola od mora a vysáva mu z tela všetky tekutiny, ktoré má vo vnútri nazhromaždené. Dva litre vody sú absolútne minimum, ktoré si treba vziať na túto túru. Dá sa to zvládnuť ale komfortné na vodu by to bolo ešte aspoň o liter vody viac. Ale na túto túru budem vždy rád spomínať. Prekonal som sám seba, prekonal som strach z neznáma. Samozrejme rešpekt z cudzej krajiny tu bol, ten však treba mať. Rešpekt je dôležité na kontrolu a sebaovládanie.

Už zas mudruješ – že Ešus.

A foťák? Ten mi skolaboval, neposlúchal. Našťastie som ho mal v záruke. Takže po záručnej oprave som mohol veselo fotiť ďalej. Fakt je, že zoomovanie ma rýchlo prešlo. To fotenie krajiny a dokumentovanie mojich výjazdov je predsa len o niečo krajšie.

Dalšie fotky k článku:

https://photos.app.goo.gl/buAfndX2Ve7QJcHF9

Tak zatiaľ.