Bezovec - Piešťany

Lúky a pasienky pri Bezovci

A tak som sa zas vybral. Znovu sa vo mne prebudila mánia túlať sa. Čo si pomôžem?!  Je to síce na jeden deň,  ale mne sa také túry páčia a po druhé, fakt nemám časový priestor na viacdňové túry. Nevadí , takto mi to vyhovuje.

Odstavil som auto v nedeľu ráno v Piešťanoch na platenom parkovisku. Jasné že sa mi nechcelo cestovať vlakom do Piešťan - som pohodlný, ja viem. Ďalej som sa však rozhodol cestovať autobusom. Mojim cieľom bolo postaršie rekreačné stredisko Bezovec. Prišiel som polhodinu pred odchodom autobusu, vedľa parkoviska bolo trhovisko. Aj napriek dňu voľna tam boli trhovníci, tak reku pozriem čo ponúkajú. Už pri druhom stánku sa ma zmocnila svojim obchodným šarmom postaršia trhovníčka – veď aj ja som postarší – ale táto bola ešte postaršejšia.

“Mladý pánko, reďkovku mám – úžasnú, mladučkú, je krásne maslová, nekúpite?” – zahrala to na moje chuťové poháriky omamnými rečami.

Reku: “Dajte mladá pani.” – prešiel som na jej predajno-nákupnú rétoriku. Trhovníčke sa rozžiarili očká dokorán.

“Ej Vy lichotník!”  kontruje mi a natíska poriadne veľký zväzok červenej reďkovky. Pochyboval som, že bude maslová. Bola totiž fakt veľká, tipoval som na drevnatosť,  ale už som sa nechcel vyhovárať. Kúpil som si zväzok. Moje lichotenie ale nezabralo – zľava nebola žiadna – ale nevadí. Hodil som reďkovku do batohu a poďho na druhú stranu cesty na autobusovú zastávku.

Keďže nie som veľmi zvyknutý na cestovanie autobusom, dal som si 15-minútovú rezervu, tak som si ju odsedel, ale autobus prišiel načas. Nastúpil som do dopravného prostriedku, ktorý som za posledné roky viac menej zabudol používať, zvedavo som sa rozhliadol po cestujúcich. Babky s košíkmi sa uvelebili na predných sedadlách. Posadil som sa za nich. Vzadu sa mi nechcelo  natriasať. Zaregistroval som turistku osamotenú na sedadle opodiaľ. Samozrejme, že som si neprisadol. Možno pôjde tiež na Bezovec, pomyslel som si. Tak som sa uvelebil a začal si vychutnávať cestu. Po dlhom čase som sa zúčastnil katolíckej omše. Síce len pasívne - audiovizuálne, ale bolo to aj tak poriadne nahlas. Šofér ju mal totižto naladenú na rádiu a všetci zbožne počúvali. Tak som  aj ja, chtiac-nechtiac  zaregistroval božie slovo. Veď čo, raz za čas nezaškodí.

Fešná turistka vystúpila tri zastávky pred mojim cieľom, hmmm, nebudem mať s kým pokecať. Nevadilo mi to, aj tak som potreboval isť sám. Páči sa mi chodiť len so svojimi myšlienkovými pochodmi, dávať pritom pozor, aby som sa pritom nestratil a zároveň aj obdivovať krajinu vôkol seba. Proste je to pre mňa super relax.

Vystúpil som na Bezovci.

“Pán turista – nechcete isť do Hornej Dolnej? Viete tu v nasledujúcej dedine – Novej Lehote sa nakrúca ten seriál.“ – lákal ma šofér na ďalšiu cestu. Ale nie, nepozerám ten seriál a vôbec ma to neinteresovalo. Tešil som sa na sériu lúk pod Bezovcom a na cestu Považským Inovcom.

Pasienky pred Kostolným vrchom

Takže som urýchlene vystúpil z autobusu, aby ma do tej Hornej-Dolnej neuniesli a vytiahol z batohu svoje dve rôzne paličky. Prečo rôzne?! No to je jasné - pri dvoch pároch paličiek som vždy jednu z páru ohol. Naposledy v Salatínskej doline, keď sa mi zaborila meter do záveja, na paličku som sa zvalil ja a už bolo po súmerne zladenom páre. Takže mám jednu paličku čiernu, druhú mám červenú. Je mi ich ľúto vyhodiť, predsa len sú funkčné a dobre sa mi s nimi ide. A teraz som Vám prezradil, ako ma v nasledujúcich dňoch - ale len dočasne, spoznáte.

A načal som prvé metre nastávajúcej 20-kilometrovej túry. Aha,  to som vám nepovedal, takže už to viete. Moje kroky viedli úžasne zelenými lúkami a pasienkami po červenej turistickej značke vedúcej ku Kostolnému vrchu. Táto časť túry bola úžasná - výhľady s mráčikmi nádherné a ja som sa kochal. Metre a kilometre aj pri fotení mi doslova ubiehali, veľmi sa mi páčilo. Stále sa išlo hore, potom chvíľu dolu. Na každej vyvýšenine som vytiahol svojho foto-kamoša a snažil som sa zvečniť krajinu vôkol. A bolo čo fotiť. I keď na fotografii už to tak krásne neukáže, ako sa príroda tejto lokality predvádzala pred mojimi očami. Proste krása, ale všetkého dočasu. 

Lesy Povážskeho Inovca

Šlapanie lesom

Lúky sa pomaly míňali, boli stále menšie a ja som sa pomaly, ale isto vnáral do Inoveckého lesa, až som sa dostal ku križovatke pri Horárni pod Kostolným vrchom.      Napájala sa k červenej turistickej značke aj modrá a všetko to viedlo po lesnej lesníckej ceste. Les bol krásny, no tie najkrajšie časti som mal pre tentoraz za sebou. Niežeby som nerád chodil lesom, ale predsa len lúky sú úplne o inom. Po kilometri súbežnej modrej a červenej značky som sa dostal na rázcestie Kostolný vrch – sedlo. A koho nevidím - fešná turistka z autobusu si to štrádovala proti mne. Aj sa ma zľakla. Jasné - samá dievka v lese zbadá niekoho s mojou vyzážou – tak sa ani nečudujem. Ale samozrejme – tu sa dalo už aj prihovoriť a dať priestor svojmu rečníckemu šarmu. Ale aby ste si nemysleli, vo všeobecnosti rečník nie som. Tak sme hodili pár slov kam ideme, odkiaľ sme a tak podobne. Moje ego dostalo poriadnu ranu, lebo ona si ma v autobuse nevšimla. Popravde,  otriaslo to so mnou, ale snáď to zvládnem. Rozlúčili sme sa a pobrali každý na svoju stranu. A samozrejme po kilometri už moje ego ani nevedelo, že dostalo ranu a ješitnosť tiež.

Život naučí!!!

Už zas mudruješ Vlado. Takže na tejto križovatke som sa dal po modrej smerom k lokalite Gonové lazy - zvláštny názov. 

Križovatka Gonové lazy

Ale takých je v slovenských horách neúrekom. Cesta viedla krásnym vynoveným jarným lesom. Nohy pod bruchom sa mi dostávali do pravidelného chodeckého rytmu a mne sa fakt že dobre išlo. Za smerovníkom Gonové lazy ma čakalo tiahle stúpanie lesom k vrchu menom Grnica - ďalší divný názov. Nevyšiel som až na vrchol, pred vrcholom turistický chodník spravil traverz okolo vrcholu. Zbadal som odbočku na vyhliadku. 

Zarastená vyhliadka na Piešťany

Nebola veľmi na mapách značená a tak som odbočil asi 300 metrov do lesa a po významovej značke som sa dostal na pomerne zarastenú vyhliadku. Ale medzi stromami sa dalo celkom pekne vidieť mesto Piešťany a jeho okolie. Takisto pri dobrom počasí je vidieť aj Malé Karpaty. Tak som tam niečo cvakol a pri návrate na hlavnú trasu som zas pomaly naberal rýchlosť smerom dolu z kopca Grnica smerom k sedlu Skalka. 

Krásne sa tu išlo

To viete také statné telo keď naberie rýchlosť, to už potom ťažko zastaviť. A tak primeranou rýchlosťou som sa dostal do sedla pod Skalkou. Čakal ma kratší výstup na krásny výhľadový kopec. Bolo síce už asi hodinu po dvanástej, no ja som si naplánoval obed na Skalke. Reku vybalím tú giga maslovú reďkovku – nakrájam si ju do zlepencov a bude mi fajn. Ale ešte urobím ten kratší výstup, ktorý som si akože skrátil priamo do kopca. 

V sedle pod Skalkou

Pri stúpaní na Skalku

Po chvíli som sa dostal medzi kroviny a na navigácii mi pribúdali cikcak krivky po tom, ako som blúdil na svahu v snahe nájsť medzi krovinami čo najrýchlejšiu cestu k vrcholu. V konečnom dôsledku som si cestu neskrátil – nevadilo, bol som na Skalke. Nádherný výhľadový vršok s dvojkrížom. 

Skalka

Tu sa bude obedovať. Napodiv nikde nikoho v tomto krásnom počasí, o to som bol radšej. Trošku som si to prešiel po vrchole, aby som sa vydýchal, zvalil som sa do trávy a vytiahol všetku poživeň. Musím podotknúť, že babka neklamala – neviem či to bolo hladom, alebo tou reďkovkou,  ale nakrájaná medzi chlebom s nátierkou oškvarkovou mi neskutočne chutila. Vôbec nebola drevená, ako som predpokladal. Ona bola super, mne bolo super. Nohy natiahnuté na lúke, napchával som sa zlepencami a imaginárne som ďakoval trhovníčke, že mi tú červenú pochúťku predala. Potom som už len odfukoval a následne si vytiahol foťák a dal som sa do fotenia z tohto úžasného miesta. Viditeľnosť bola tuším od malokarpatských Zárub cez Čachtický hrad, Veľkú Javorinu až po Trenčín. Možno až ďalej. Mal som pod sebou celé dolné Považie, polia sa podo mnou vlnili, pripadal som si ako niekde v Toskánsku. Je fakt, že mi výhľady kazili nejaké priemyselné objekty a lomy, ale to už patrí k slovenskej krajine - nevadí. Nabúchal som do foťáku pár záberov a aj keď nerád, musel som sa pobrať. No chvíľu som ešte čakal na osvetlenie hradu Tematín. Stále bol zahalený v mrakoch, pri odchode som však pobadal, že smerom k ruine hradu sa tiahne slnečný pás, tak som to ešte dal a počkal som. Bolo to síce dlhšie, ale kam sa mám ponáhľať. Na spoj sa nenáhlim, takže super. Dočkal som sa.

Výhľady zo Skalky

Výhľady zo Skalky

Výhľady zo Skalky

Ruina hradu Tematín zo Skalky

Nasledoval zostup do dediny Hubina. Pomaly ale isto som strácal nadmorskú výšku a v dedine som vyšiel pri kostole. Odtiaľto sa ťahala turistická značka po asfaltovej ceste. Dúfal som, že to bude len krátko.  

No to som si ale dal. Žiadna odbočka – všetko pekne priamo po asfaltke. Nohy mi na tom povrchu stvrdli, slnko pripekalo a ja som sa ťahal ako slíž z pod noža skúsenej gazdinej. Pôvodne som chcel vyjsť na hradisko Ducové, ale fakt že sa nedalo. Predo mnou ešte dlhá cesta a mal som neblahé tušenie, že to nebude nič extra. Ani nebolo. Po chvíli som prešiel hlavnú cestu z Piešťan a vydal som sa po modrej k hrádzi pri Váhu. Prečo??? No jasné, lebo čo si vezmem do hlavy, to musím spraviť aj keď je to o ...... Radšej som mal nastúpiť na autobus a odviezť sa do Piešťan. Stihol by som ešte aj to hradisko. Ale nie – moja hlava trvala na tom. A tak som sa dostal na turisticko-sado-masochistický úsek cesty. 

Otrasný úsek cesty

Takéto ceste sú pohromou pre každého turistu. Asfaltová cesta cez polia dlhá tak tri kilometre, nekončiaca trasa, slnko mi pieklo na hlavu a ja som si nadával a banoval za lúkami na Bezovci. Ešte že som si vzal svoju klobúkovú pokrývku na hlavu. Inak neviem, neviem. Popri majeri ma táto turistická trasa doviedla do silážnej jamy,  respektíve – ľudovo povedané či napísané - do hnojiska. Omámený vôňou hovien, som si až na poslednú chvíľu na hnojovej jame všimol turistickú odbočku doľava. Brrrrr – neviem si ani len predstaviť, ako by som sa omámený motal po členky zaborený v hnojovej jame. Kto mohol takúto trasu vyznačiť?! Lepšie by to bolo do Piešťan okolo vodnej nádrže Striebornica. Mal som isť tade naslepo. Ale nie – si starý vôl – čo si vezmeš do hlavy to musí byť.

Ešte asi kilometer k hrádzi pri Váhu to bolo trápenie, ale postupne sa to lepšilo.

Cesta ku Váhu

 Už nebola asfaltová, ale len poľná cesta. Po štvrťhodinke som sa dostal na hrádzu. Bolo to predsa o kúsok lepšie, ale že by to bolo nejaké víťazstvo, to teda nie. Stále rovno po hrádzi a poľnej ceste, ale aspoň boli vôkol stromy, listy mi ševelili svoje pesničky a mňa čakalo ešte zhruba 5 kilometrov do Piešťan. 

Na hrádzi pri Váhu

Pri Váhu

Jedna odbočka k Váhu ma zaujala – tam bolo pekne. Ale inak stále rovnaká dlhá rovná trasa. Čim bližšie som bol ku kúpeľnému ostrovu, tým častejšie som stretával kúpeľných hostí. Naveľa - naveľa som sa popri Váhu dostal ku kúpeľnému ostrovu pri Piešťanoch. 

Pri Váhu

Pri vstupe na Kúpeľný ostrov

Prešiel som hrádzou stredom golfového ihriska, ktorého jamky sa nachádzali aj na pravej a ľavej strane. Chvíľu som sa posadil a pozeral som na ľudí oháňajúcich sa paličkami. Každého baví niečo iné – že áno. Dopil som všetku tekutinu z fľaše a záverečným finišom som sa doplazil ku Sklenenému mostu v Piešťanoch. Zostával mi už len finiš po moste a posledné vyklusanie  smerom k parkovisku. Zvládol som to.

Pohľad zo Skleneného mostu na Váh, vzadu ruina hradu Tematín

Navigácia mi ukázala prejdených 21,5 km, smerom dohora vraj 650 metrov a smerom dolu 1023 metrov.

Tak zatiaľ.

https://goo.gl/photos/XzWMZxRhubXwcKPd8

Predsezónny príhovor komára Sosáka

Vážení hostia, vážení moji spoluletci z komárieho spoločenstva v lokalite Biele vody pri Ivanke pri Dunaji. Vítam Vás na predsezónnom stretnutí nášho spoločenstva. Súčasne vítam všetkých ostatných obyvateľov tejto lokality – červotočov,  lykovcov, kliešťov a ostatné škodlivé hmyzie a chrobačie spoločenstvo, ktoré sa tu nazbieralo za posledný rok.

Minulý rok sa v našej lokalite vytvorili veľmi-veľmi priaznivé podmienky na náš výskyt a samozrejme aj na našu reprodukciu. V odkazoch od našich minuloročných predkov sa hovorí o vytvorení úžasného priestoru. Priestoru plného trojmetrových burín, polámaných a zlikvidovaných stromov, aj kríkov. Všetko som sa dozvedel z odkazu od svojej matere. Písala mi o úžasných životných podmienkach nás – škodlivého hmyzu. Do našej lokality vbehol človek a spravil tu akože poriadok. Nie – nespravil tu poriadok, vyrúbal všetko čo sa dalo speňažiť a predať.

Pooznačované drevo, ktoré sa rýchlo odvážalo. Po týždni už ho tu nebolo. Foto - marec 2016

Ktovie prečo toto drevo tak rýchlo zmizlo? Foto marec 2016

 Všetko ostatné tu nechal napospas nám hmyziemu spoločenstvu. Bolo to od neho veľmi šľachetné gesto voči našej spoločnosti. Pre našich predkov sa tu znenazdajky zo dňa na deň zjavilo eldorádo. Zvesť o objavení takéhoto kusu priaznivej zeme sa rozniesla široko-ďaleko. Hneď sa tu aj nazlietalo hmyzu plné mraky. Na priesekoch v lese vyrástli trojmetrové buriny, ktoré si veselo rašili k výšinám. Lístie týchto porastov udržiavalo úplne úžasné vlhko pre nakladenie vajíčok pre nás ich potomkov. Musel to byť raj. 

Tam kde je vysoká burina, boli minulý rok prieseky do lesa - kvôli vyťahovaniu velkých stromov

Velká burina zostala

A v nej zbytky z minuloročného výrubu - foto marec 2017

Veru aj bol. Ľudia už do lesa ani nepáchli. Nedalo sa. Pri našej činnosti, nájazdoch, vyciciavaní a saní životných tekutín sa proste človeku znechutilo vojsť do našich končín. A tak sa tu mohol vytvoriť úplne úžasný kus prírody vhodný pre naše žitie. Aj keď – moja matka – komárka Vcucka -  si zavzdychala vo svojom posolstve. Bola totižto svedkom ako si dvaja človečí jedinci vymieňali názory. Bolo tam povedané asi toto:

„Jooooj susedko, to je hrozné, čo sa stalo s tým našim lesom za záhradami, všade plno porezaných konárov, drevo tam hnije v tých burinách. Je to hrozné“. 

A zároveň pokračoval v rozhovore:

„Tí drevorubači to na začiatku jari nestihli všetko pomlieť a poupratovať. Poľnohospodári už potrebovali vybehnúť na polia vedľa kanála, tak si drevorubači zbalili svoje saky-paky a zdúchli preč.“

„A všetok ten bordel tam nechali.“

Druhý sused mu ale oponoval:

„Neboj susedko, rozprával som sa so starostom. On o všetkom vie, sľúbil mi, že v budúcej zimnej sezóne, keď už budú poľnohospodári mať všetko spracované, znovu povolajú firmu ktorá to tu zanechala v tomto stave, vlastne povedzme si to po našom, ktorá to tu zasvinila. Oni to dokončia.“

No to nemala komárica Vcucka ani počuť, vajíčka už mala nakladené, svoje poslanie splnila, mohla si len lietať po ľudoch a krv im piť. Taká bola šokovaná z tých rečí, že si ani nestihla vcucnúť svoju dávku krvi. To jej ale zachránilo život, lebo sa mohla uhnúť pričapnutiu ľudskou dlaňou.

A tak mi moja matka Vcucka zanechala len posolstvo, že ju to veľmi mrzí. Že nás nechcela dostať do takej situácie, aby sme sa vyliahli do úplne super krásneho vyčisteného, prevzdušneného lesa. Do sveta sucha, svetla, slnečných lúčov, presvitajúcich pomädzi sviežou zeleňou skrášlených stromov. Ale do komárieho eldoráda. S tým aj odišla na druhý svet tradičnou komáriou smrťou – pričapnutím pri sosaní.

Zbytky po minuloročnom sprietočnení lokality Biele vody. 

A tak sme sa vyliahli. Tisícky komárov v trojmetrovej burine.

OOOOO - vlastne my sme sa vyliahli!!!!!

Hurááááá – obzreli sme sa okolo seba a - Vualááááá – proste úžas. Okolo nás neskutočne úžasné komárie teritórium.

Nové trojmetrové buriny zakryli a zahustili priestor po starých uschnutých krovinách. Až tak, že tam už ľudská noha nevkročí. Na každom kroku sú zhnité, Vami červotočmi prešpikované veľké zbytky dreva a konárov po vyrúbaných stromoch. To všetko malo skončiť v drvičke drevospracujúcej firmy. Pre nich zostali zisky z predaného narúbaného dreva a našťastie pre nás – hmyzí národ – to tu zostalo. Je to proste úžasné, komárí, červotočí, lykovcoví životný priestor, ktorý nám môžu závidieť iné spoločenstvá.

„Bude nás veľa!!!“  – zakričme si heslo do budúcnosti. Po zhnití dreva v našich zónach sa môžeme vrhnúť na všetky záhradky, ktoré sú na dolet od našich končín. Je tam plno úžasného ovocného dreva, plno ľudskej krvi. Dostane sa na každého komára, na každého kliešťa, na každého červotoča a lykovca.  Spravíme ľuďom peklo v našom raji. Bude to úžasné.

 Ale to hovorím len víziu pre budúce generácie. My si tu môžeme v kľude žiť a nažívať v pokoji v našich zarastených a spráchnivených vlhkých krovinách.  Ešte je tu plno stromov, do ktorých môžeme navŕtať svojimi zúbkami chodbičky. Vnútri budú spráchnivené, aj keď navonok pri sile. Je to len dočasu.

Áno – musíme sa vysporiadať s tým, že niektorí ľudia si aj cudzí les za záhradou vyčistia – brrrrr – sú to veľký poctivci. Strach z nich sála. Len naše šťastie je v tom, že ich je málo a všetko vyčistiť nestihnú. Našich je ostatných 90% lesa. Huráááá – to musíme osláviť. Ale aj na tých vyčistených plochách sa môžeme smelo pustiť do stromov.

Stromy napadnuté škodcami - už len čakám kedy spadnú. Foto apríl 2016

 Vycicať z nich životnú energiu, spraviť z nich spráchnivené trosky. Je to náš údel, naša cesta. Tak na ňu smelo vyrazme. Spravme z lesa hnilú burinovú džungľu. Zem tam niekde v strede dediny nech si spieva, tu však bude hniť a plakať.

Čo dodať? Len toľko. Veď my sme jej stromy a lesy nezničili. My si len užijeme to, čo pre nás pripravili.

A tak milé naše spoločenstvo, radujme sa, veseľme sa, nech naše zhnité porasty zostanú zarastené trojmetrovou vlhkou zelinou. Nech máme kam naklásť naše potomstvo, ktoré po nás prevezme náš smelý údel - ničenie ivanského lesa.

A zakričme si: „Teš sa ivanská krv na nás  rodiny Sosákov, Vcuckov, Násoskov, Bzučiakov, Otravov, Mrchožrútov a dalších nemenovaných.

Teš sa!!!!!!“


Članok spred roka k tejto tématike:

http://popluhar.blogspot.com/2016/04/monolog-odvodnovacieho-kanala.html

Stühleck - dve malé snežnicové túry

1.     

P   Pod Stühleckom

Počas Vianoc národa chtivého lyžovania vo vychýrenom stredisku Stuhleck, ako maku. V rámci parkovania som si odstál asi dvojkilometrovú kolónu. Ale tí naši susedia sú naozaj veľmi šikovný, zvládli to veľmi operatívne a ani nie za polhodinu som mal tátoša odstaveného na jednom z viacerých velikánskych parkovísk pod svahmi Stuhlecku. Okolo mňa pobiehali ľudkovia, natlačení v pestrofarebných a tesných kombinézach, upachtení z navliekania lyžiarok. Odvšadiaľ bolo počuť fučanie pánov v mojom veku, zo snahy dostať sa po roku v tesnom oblečení do tesných lyžiarskych topánok. Viem si predstaviť to utrpenie, lebo mám tiež tento problém. Našťastie ma akosi prešla lyžiarska anabáza. Odkedy som si kúpil snežnice, veľmi rád ich používam. Majú síce nevýhodu – to áno, nedá sa na nich spustiť dolu, ale inak je to super. Kráčať si lesom, užívať si to ticho okolo seba, to je na nezaplatenie. Ale prestanem pre tento krát o tom básniť.

Preplietol som sa medzi davy ľudí, čo čakali na lístok na zjazd a prešiel som v turistickom na kraj lyžiarskeho strediska. Bol som tu prvýkrát, tak som sa  nikam neponáhľal, veď išlo len také poznávanie. Mal som na tento výstup zhruba tri hodiny, tak som sa chcel len tak prejsť. Po chvíli som sa dostal do pokojnejšej oblasti a mohol som si na nohy nasunúť svoje oranžové pomôcky. Hop – mám nové topánky, akosi to nejde. Tak som sa s tým trošku potrápil, spravil som 10 krokov a snežnice sa mi vysunuli. Holt príprava nebola dostatočne adekvátna, tak som sa do toho pustil znovu na svahu - išlo to. Po chvíľke uťahovania a uvoľňovania remienkov snežnice sedeli na nohách tak, akoby tam boli od nepamäti. Tak som si to začal fučať smerom hore. Pri zahrievacom krokoradí som sa začal kochať okolo pomaly ubiehajúcou krajinou. Keď ide človek zdola od parkoviska, nemá veľké šance na nejaké výhľadovky. Skôr to bolo o pohľadoch na jeden z lyžiarskych svahov. Našťastie bol vcelku ďaleko, popri mne švihali rýchlosťou blesku len skialpinisti. Vyhovovalo mi to. Sem tam som dostal spŕšku zo zasnežovacích diel - osvieženie zadarmo, prečo by som nebral.

Zimné impresie

 Dole ide vetrovka, dole ide mikina, zostalo mi len tričko – bol som len frajer, ktorý si neprial byť videný. Predsa len pseudolopta pod tričkom, nie je príliš obdivuhodná záležitosť. A tak som podľa navigácie stúpal po asi sánkarskej dráhe pre deti hore svahom Stühlecku. Po hodine mi bolo jasné, že budem rád, že v rámci mojich časových možnosti vyjdem tak do polovičky - nevadí. Som rád aspoň tomu. Desať metrov širokú sánkarskú zjazdovku, vinúcu sa medzi stromami som po hodine opustil a navigácia ma zaviedla priamo do lesa. Veril som jej. Začalo prudšie stúpanie, vyviedlo ma k jednému z jazierok napájajúcich zasnežovacie zariadenia. Kompenzáciou mi boli aspoň nejaké výhľady. Sneh sa trošku boril, ale keby som nemal snežnice, tak ani sem by som nevyšiel. Normál som si to užíval.

Pridať popis

Zásobovacie jazierko pre snežné delá

 Od jazierka som znovu vbehol na snežnicami prechodený chodník. Po chvíli sa stretával aj so skialpinistickou stopou. Stúpania už bolo celkom dosť. Trošku spotený som sa ťahal v ihličnatom lese očakávajúc každú chvíľu svoj cieľ -chatu Fridrichshütte. Je to niečo vyše polovice výstupu na Stuhleck. Viac som ani nemal v úmysle vyjsť. 

Lesom

Trošku som podcenil čas, niečo mi zabrala aj úprava snežníc, ale zatiaľ mi to nevadilo, že som nevyšiel až hore, aj tak mi to povianočná kondička a tukom obalené brušné partie nedovoľovali. Tak som si pri výstupe ku chate parádne užíval výhľady smerom na Rax, Schneeberg a iné alpské končiare. Veď ako som písal, som tu prvýkrát a určite sa sem chcem vrátiť. Usadený v detskej šmýkačke pri chate a kŕmiaci sa vianočnými perníkmi, nadájajúci sa teplým čajom, som si vychutnal výstup.

Výhľad od chaty Fridrichshütte 

 Trval vyše dvoch hodín a musel som isť naspäť. Spolucestujúci lyžiari na mňa čakali. S radosťou som sa vnoril do lesa pod chatou, fakt, že výskanie lyžiarov a davy ľudí okolo mňa som až tak nepotreboval a tak som sa rôzne cik-cakom pustil do zostupu.

Zo zostupu

 Ten trval asi hodinu a vychutnal som si ho. Dopadla fajn moja prvá návšteva tejto oblasti, určite sa sem ešte vrátim.

2.      Na Stühleck zo sedla Pfaffensattel

Ani nie po dvoch týždňoch som objavil na Faceboku fotku chaty na Stuhlecku. Dala ju tam kamoška z portálu Hiking.sk – Adush (neskôr o tom napísala aj článok: https://hiking.sk/hk/ar/4588/na_zimny_stuhleck_zo_sedla_pfaffensattel.html) – tak dúfam, že sa nebudem opakovať. V každom prípade som túto informáciu  využil s tým, že pri povianočnej kondícii by som na druhýkrát nadviazal na výstup na tento kopec a dosiahol aj vrchol. Ja viem, že ten výraz na dvakrát nie je to vie čo,  ale predsa len som už nie najmladší a kondíciu na snežnicové mega výstupy ešte nemám úplne najsuper. Ale to ma už neovplyvňuje, nejaké výčitky, že som niečo nevyšiel na jedenkrát. Som proste v pohode. Tak som pri prvej možnej príležitosti naskočil do auta – snežnice pripravené a už som si jachal do už známej destinácie. Do sedla Pfaffensattel som sa dostal podľa mapy hladko, nebol žiadny problém. Ludí málo, akurát sú tu celkom strmé serpentíny, preto na prvýkrát treba isť opatrne. A tak som sa dostal do výšky 1372 m.n.m. Tak nejako som skončil pri prvom výstupe svahmi Stuhlecku.

Výhlady z prístupovej cesty zo sedla Pfaffensattel

Zimný pohľad 

 Teraz som postupoval vyššie. Samozrejme snežnice na nohy a už som prepletal nôžkami hore platenou cestou. Chcel som byť čo najskôr hore a nechcel som zablúdiť. Cesta je istota. Dolu to skúsim inakadiaľ. Je fakt, že tie snežnice som až tak nepotreboval, no na druhú stranu som mal omnoho istejší krok. Zhruba kilometer lesom a po chvíli sa mi začali otvárať očakávané výhľady najprv k východu a severu a následne čím viac som naberal výšku, tým sa uhol pohľadu rozširoval. 

Vrchol Stühleck a Alois Günther Haus v diaľke

Po chvíli som už v diaľke zbadal vrcholovú chatu, čo ma patrične potešilo, veď keď je cieľ v dohľade, viem, že už nezablúdim. Na vyratrakovanú cestu sa postupne pripájali stopy skialpinistických lyží, ktoré sa spájali do jednej lyžiarskej stopy a viedli tým smerom ako môj cieľ. Bolo krásne, slnko svietilo, panoráma sa otvárala na všetky strany. Identifikoval som Schneeberg, Rax, Hohe Wand, Hirschkogel nad Semmeringom. Biely sneh a kosodrevina trčiaca zo snehu a dodávali tomuto kopcu zaujímavú atmosféru. 

Po zruba troch kilometroch stúpania som sa už vyzúval pri chate Alois Günther Haus. Dovnútra ma ťahala chuť na dobrý čaj.

Vrcholovka

Alois Günther Haus

 A že vraj majú boršč, postrehol som na infotabuli, tak prečo nepotešiť svoje zmysly. No jedol som už lepšie boršče, ale zas ani tento nebol zlý. Akurát že u nás sa dáva do boršču aj smotana a tam nie – diétne prevedenie, takže až taký úžasný nebol. Teplo po polievke v bruchu bolo parádne, vrecká sa mi odľahčili o nejaké tie euráče, navýšené o vysokohorskú prirážku a tak som sa vydal smerom dolu. Rozmýšľal som a reku nedám si snežnice, zavesím ich na batoh a pôjdem vyratrakovanou cestou pomaly len v turistických bagančiach. Tak aj bolo. Lenže zhruba po 500 metroch som narazil na trošku inú turistickú trasu smerom do sedla. Prečo to tam nespoznať – prebleslo mi hlavou. A tak som odbočil. Bola to omnoho zaujímavejšia cesta, prešľapaná bola tiež ako tak. Zo začiatku sa mi fajn išlo. Po ľavej strane bizarné skalné útvary,

Návrat inou cestou

Po pravej výhľady do údolia. Dobre sa kráčalo. Lenže tie rakúske turistické značenia! Samozrejme, že som zišiel z cesty. Nestratil som sa, to nie, ale cestu, ktorou som vyšiel som videl dvesto metrov pod sebou, medzi nami ležala len snehová pláň okrášlená vlnovkami skialpinistických zjazdárov. A keďže sa mi nechcelo isť naokolo, pustil som sa rovno dolu. He-he-he – bez snežníc, lebo však čo, som nejaký frajo. Po 15 metroch som sa zaboril do pol pása a tak to išlo až dolu. Snežnice som si nemal ako nasadiť, lebo by som sa asi preboril na chrbte a ani sa mi nechcelo. Radšej som sa boril, plazil, zabáral snehom na tejto dvestometrovej lúke. Dalo mi to zabrať. Bolo toho veľa – ale naveľa, naveľa som bol na ceste a už mi nič nebránilo dôjsť bez problémov k autu.

Z toho vyplýva ponaučenie: Keď je okolo Vás snehom nafučané, nenoste snežnice na batohu ale na nohách.  Po boji som múdry, čo?!

Kompletný album fotiek:

https://photos.google.com/share/AF1QipPadKC1b9GKQOs4LTbNIlQVUtcghCFPeZqnYBHHWMjw1o6V6tJWCI3Y09h4OkJsdg?key=M21aTTBlUGVCelZqNGNEZkR0akljbnNhWHBwUTB3

Tak zatiaľ.

Večer pelendrekom - ráno metlou.

Som už postarší človek, ….čo to píšem – pán v najlepších rokoch, čas neprestajne uteká popri mne, ako splašený kôň, no s tým už nič nenarobím. Sem tam sa nostalgicky vrátim v myšlienkach do minulosti, spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil, to už patrí k tomuto veku. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už o 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko OK, aspoň si ich potom prečítam.

Jedno z mnohých táboríšť

V roku 1980 som bol mladý a pochabý. Svet bol gombička, nikto, alebo aspoň drvivá väčšina sa nepozastavovala nad tým, že náš život sa vyvíja v totalitnom režime. Mali sme svoj vlastný individuálny režim: pivko, ženy, túlačky – to bol svet okolo mňa. Tak sa ani nečudujte, že to, čo mne a mojim dvom spoločníkom skrslo v hlave, bolo vcelku šibnuté. Prejsť Slovensko pešo. Moji dvaja spolužiaci ma namotali na túto záležitosť, ale nechcem tu podrobne rozpisovať všetko okolo toho. Proste sme sa vybrali.

Dukla, Bardejov, Hervartov, Čergov – blížili sme sa k Prešovu. A moji dvaja súputníci boli trošku viac kresťansky založený a vzali si do hlavy účasť na nedeľnej omši. A to nie niekde na dedine, ale rovno v Prešove.

“Chlapi,”  vravím, aj keď sme boli len usoplenci, ale odhodlaní – “nemôžeme isť niekde do dediny v nedeľu a poobede by sme spravili ešte pár kilometrov?”

 “Pri hociktorej dedine prespíme na hocijakej lúke, ale v Prešove, to čo,  chcete spať v parku?”

Ale oni na to, že veď spravme najprv nejaké tie kilometre do Prešova a keď tam dorazíme, pôjdeme na nejakú poobednú omšu.  Lenže z Čergova to bola celkom dlhá štreka. No ale do dediny na omšu nestihneme a v Prešove bude omša aj poobede - boli argumenty, ktoré voči mne mali. Aj ma zavalili svojim skalopevným postojom a ja ako správny demokrat v menšine, som ustúpil. Tak ma prehovorili.

Vkročili do Prešova traja junáci, hygienu vykonali pri potoku niekde pod Čergovom a hotovali sa na duševnú hygienu v Chráme Pánovom.

Budem fešák

Nie - to ešte nie je tablet ani mobil.

 No, ja veľmi nie, ale nechcem odbáčať od témy. Naveľa-naveľa som sa do toho kostola vtrepal aj ja a nejako som to pretrpel.

Zvládli sme duševnú očistu, moji spoločníci boli spokojní, ja som však rozmýšľal čo so spánkom. Netrúfal som si stavať stan niekde v centre Prešova a takisto sme boli celkom uťahaný na to, aby sme načali  ďalšiu cestu za Prešov.

´Čo takto prespať na železničnej stanici v čakárni?´ – napadla nás vtedy spásonosná myšlienka. Vbehli sme na stanicu, najprv do staničnej reštaurácie na nejaké to pivečko, teplý guláš bodol tiež a počkali sme, až sa stanica dostatočne vyľudní a hajde do čakárne na drevené lavice.

´Ej ale sme to dobre vymysleli´ – napadlo ma pri zaspávaní na tvrdej lavici.

Niečo do mňa drglo. „Jano, posuň sa, džugáš ma do hlavy.“ – oznámil som rozospato kamarátovi.

Znovu drganec, ten už bol omnoho prudší a pichľavejší. Otvoril som oči, vysunul hlavu zo spacáku a rozospatý som nad sebou videl tri prízraky – no nie prízraky to boli, ale policajné zložky VB (verejnej bezpečnosti – pozn. red.). V zelených uniformách sa nad nami čneli ako majáky a vedľa mňa už poslušne previnilo sedeli moji dvaja parťáci.

„Čo tu robíte? Toto nie je nocľaháreň, ba ani hotel!“ – zaburácal na mňa ten s najväčším počtom hviezdičiek na ramenách.

„Zmeškali sme vlak, nemáme kam isť.“  vyšlo z nás naraz, akoby sme sa dohodli, i keď to tak samozrejme nebolo.

„Ukážte cestovné lístky, máte kúpené?“

„Nie“ zaklincovali sme lož.

„Tak nás nezavádzajte, my tu tulákov nestrpíme!“  znela rázna odpoveď, na ktorú sme nemali odpoveď. Pred nosmi nám šibrinkovali tri gumené, dobre hrubé a nebezpečné pelendreky – príšerne smrdeli gumou a problémami. Čo s tým?!

„Súdruhovia príslušníci, my fakt nemáme kam isť“ ľútostivo zatiahol Ivan s hrivou ako lev. Tá poznámka ešte viac vystupňovala podráždenosť pohlavárov vtedajšieho vládnuceho režimu. To viete – hriva sa vtedy v slušných kruhoch nenosila. „Hadice“ sa rozkmitali a my sme sa už videli za mrežami niekde v záchytke na policajnej stanici. No jedno nám to veru nebolo.

„Viete, my sme boli v miestnom kostole a nemali sme kam ísť, počkáme do rána na vlak a pôjdeme ďalej.“  roztraseným hlasom povedal jeden z nás. Boli sme strachom takí rozsypaní, že ani neviem ktorý z nás to bol. Možno sa príslušníci v duchu škerili na tom, ako s nami mávali. Ktovie. V každom prípade zaznel ich povel:

„Kúpite si lístok na vlak – prvý ranný a po ňom Vás tu nechceme vidieť. Ale budete čakať v sede – žiadne ležanie na laviciach a odfukovanie, počuli ste??? Lebo my si na Vás prídeme posvietiť a skontrolovať situáciu!“ hlesli prísnym hlasom.

„Áno pán-súdruh policajt.“ habkali sme vedno. Pelendrek vraj poriadne štípe a my sme veru nechceli dostať modrinové osýpky. Už s ohľadom na to, že potrebujeme ešte ďaleko-preďaleko kráčať. Uťahaní sme teda boli poriadne, lístky sme si okamžite kúpili. Našťastie prvý ranný spoj išiel do Kysaku - do cieľa našej ďalšej etapy.

Lenže týmto počinom nebude trasa, ktorú sme si naplánovali naplnená – to bol paradox – a druhý bol mávajúci čierny obušok, kmitajúci sa pred nosom. Tak čo by ste si vybrali?!

Nezostávalo nám nič iné – ako s kúpeným lístkom si poslušne, tesne vedľa seba sadnúť na lavicu a nebadane driemkať jedným očkom na drevenej lavici, ako traja holúbkovia na drôte. Nevyspali sme sa,  to je nad slnko jasné.

Nejako sme prečkali noc, ráno či skôr ešte pred svitaním sme už naskočili do pristaveného vlaku, v čakárni nebolo ktovieako teplo a už ani do spacáku sme sa nemohli strčiť. Vlak sa pohol ešte za tmy a my sme sa snažili nezaspať do Kysaku – predsa len – nepotrebovali sme ďalšie opletačky s čiernou jazdou, keďže sa nám už podarilo len tak-tak uniknúť čiernym štipľavým gumovým obuškom.  (Teraz, keď nad tým tak uvažujem, tak si vravím, veď ja by som sa mohol hlásiť k disidentom, tiež som zažil útok pelendrekmi, voči mojej osobe. Nebolo by zlé na tom postaviť politickú kariéru, alebo si aspoň vybaviť zľavu na cestovné - ako odbojár. Ale to som vtedy nemohol ani tušiť, čo sa udeje o jedno desaťročie.)

Zastávka Kysak bola čochvíľa tu a my sme povyskakovali z vlaku ako nasolení.

Prvá lúka, voľné priestranstvo, akýkoľvek bezpečný a tichý bod na tejto časti planéty - staviame stan a chrápeme ako medvede v zime. To bolo jednoznačné prianie celého nášho malého, ale o to viac unaveného zoskupenia. A tak sme sa vliekli pohrúžení v týchto myšlienkach, pološerom, rozospatou dedinou. Asi po kilometri sme zbadali ten úžasný vytúžený priestor – voňavá lúka bola zarastená trávou až po kolená, tiahla sa až smerom k lesu, veľa domov vôkol nebolo. Tak na čo ešte čakať?!  Viečka vážili tak metrák, pohyby spomalené, ale stan sme postavili, nasúkali sme sa do spacákov a v stane sa po chvíli ozývalo chrápanie troch uťahaných tulákov.  

Božka si pretrela oči, dnes nemusela veľmi skoro vstávať, bol síce pondelok, ale vzala si dovolenku. V dome bolo plno roboty, vyčistiť, vyutierať, vyupratovať, v týždni čakala návštevu. Ale ten kus spánku si dopriala. Potrebovala ísť ešte ale nakúpiť, tak sa vystrojila a pohla sa smerom do stodoly za domom po bicykel, pretože najbližší obchod je ďaleko – potrebovala ho. Oči jej ako obyčajne zablúdili na lúku za domom, kde ležal starý cintorín. Už dávno sa tam nepochovávalo, bol celý zarastený trávou, sem tam z neho vyháňala husi, čo sa nenápadne vytratili od susedov, aby sa dobre napásli. Boli tam pochovaní jej predkovia, ešte stále sa ten kúsok zeme bralo, ako miesto posledného odpočinku zosnulých.

Prvý, len taký nepatrný pohľad bol krátky, akoby ledabolo, ale čo tam zbadala, keď zaostrila lepšie, tak to ju až nadvihlo. Na cintoríne, na starých, trávou zarastených hroboch, sa rozprestieral stan, taký, čo nosia tí tuláci a turisti, čo chodia okolo do hôr. Ale žeby toto niekedy zbadala, tak to sa jej ešte nestalo. Aj rozprávať zabudla. Na bicykel zabudla tiež. Zahla za roh a schmatla prútenú metlu, ktorú mala pripravenú na zaháňanie susedovie husí, s plamenným pohľadom v očiach, v ruke s metlou, sa energicky rozbehla smerom k starému cintorínu, kde sa chystala spraviť poriadok s tými loptošmi, čo si tam zariadili pelech.

Tak sa pobalíme pri pesničke

Jedna z mnohých oprášených príhod, ktoré som zažil. Každý máva podobné, ale rád si na ne spomeniem hocikedy, lebo sú nevinné, veselé, moje. Toto bola jediná časť vtedajšej mojej trasy Slovenskom po červenej, ktorú sme odflinkali vlakom. Nakoniec sme Slovensko po ceste Hrdinov SNP neprešli, ale to je už iný príbeh.

Obuškom, ba ani metlou sme nakoniec nedostali, vždy sme sa tomu na poslednú chvíľu vyhli, nejako nebezpečného útočníka uhovorili, ale veľa nechýbalo. Ale ako dodatok Vám musím veľkú pravdu povedať:

Na tom cintoríne a na hroboch našich predkov sa úžasne spalo.

Tak zatiaľ.