Nízkotatranská stíhačka - víťazstvá a sny

A poďme rovno na to. 

Pohodovým  krokom plným odhodlania  som vyšľapával na Královú hoľu s Jankou v pätách, okolo nás sa mihlo zopár tvrdých,  húževnatých párov - dvojky, ktoré mali snáď iba jedinú predstavu:  dobre obstáť  v tomto preteku. Janka sa tiež držala, nezaostávala a v niektorých momentoch mi dýchala na chrbát, na menších rovinatých úsekoch sme sa rozbehli, brucho sa mi pritom natriasalo, stále sa ho akosi nedokážem zbaviť. Na svoj vek som ale prekvapený sám zo seba, ako ľahko som vybehol hore. Chudučké obnažené nôžky v mojich kraťasoch celkom dobre znášali tú záťaž nahromadenej kopy  brušnej svaloviny. Janka,  vždy keď ma vidí v tých kraťáskoch,  sa ide počúrať od smiechu, že akýže som to ja turista. A teraz ešte aj pretekár. V pätách mám ďalšiu dvojicu – Tona a Beatu. On to má tiež s tým  bruchom rovnaké a tak máme na vlas podobný rytmus  natriasania bruchami. Veselo sa na seba zaškeríme a ďalej si to „valíme“ týmto,  vraj ťažkým terénom. Rosa v tráve už dávno obschla, predo mnou sa otvára Slovensko – výhľady z Kráľovej hole,  ale aj počas  ďalších kilometrov sú parádne. Len nech nie je príliš teplo a nech sa plnia limity. Fučím ako lokomotíva – ešte tá mohutná čierna, parná – z dávnych čias, keď som bol ešte mlaďas.  Vyklonil som sa vždy z okna a ovalila ma para a dym z lokomotívy. Boli to kúzelné časy. Už je to len vyblednutá spomienka, ktorá sa zhmotnená  vráti len pri nejakých retro akciách,  zorganizovaných železničiarmi, ale to už nie je celkom ono.

Kráľova hoľa – na vrcholku mi Palike vraví, že som v limite. Neviem, kde sa tu nabral, veď len teraz som ho videl v Telgárte.  Hold, je lepší ako ja – ďalší vymakaný človiečik, ktorý sa mihá v mojom behu životom – alebo stíhačkou?!  Kto to má vedieť. Hodil som počas prestávky do seba nejaké nápoje, vymenili sme si s Tónom zopár podpichovačných kecov o tom, kto je lepší fotograf a tak podobne. Neviem, kde sa to tu nabralo, ale neriešim to. S Jankou sme sa vedno rozbehli ďalej, čakala nás ešte dosť dlhá trasa. Tento beh pretekom alebo životom, v ktorom ma míňa a aj predbieha  veľa  rôznych  známych, či neznámych ľudí, sa mi na vrcholkoch Nízkych Tatier veľmi páči. Idem do neznáma, pritom sa musím  spoliehať len sám na seba. Dúfam, že nezakotvím v nejakej dreveničke s občerstvením, ktoré ma zdrží na dva dni. Koniec koncov vôbec by som to nevnímal ako rušivý element, keby bolo v propozíciách súťaže takéto spestrenie programu. V propozíciách života ho ale na šťastie mám pevne ukotvený, vďaka samoorganizovaniu. A tak v mohutnom tichu lesa kráčame pohrúžení vo vlastných myšlienkach, bežíme, prebíjame sa ďalej a ďalej.  Míňame kopčeky, raz ideme hore, zadýchaný zdolávame prekážky, ktoré nám nielen hory ale potom aj reálny život prichystali. Keď dosiahneme vrchol, rozbehneme sa pozvoľna dolu kopcom, zarastenom travinami, po vyčnievajúcich kameňoch a život sa nám zdá byť krásny, ľahší. Všetko je odrazu akési  jednoduchšie. Kde sú tie chvíle, keď sme sa borili s prekážkami a  stúpaním k vyriešeniu problému zvaného vrch, kopec, bralo?!  Dolu kopcom je všetko jednoduchšie, len si treba dávať pozor na pošmyknutie.

 A tak sa mi natriasa vydurená svalovina brucha a Janka sa za mnou stále veselo chichoce a rozosmieva ma. Tóno, môj rival, je raz predo mnou a raz za mnou – provokuje a dráždi ma svojou relatívnou výkonnosťou a pravidelnou zmenou tempa. Cez Čertovicu sme prebehli akoby  nič,  za mnou máva Aduš s Matúšom, že ani tie energetické nápoje sme si nedali. Čo sa dočerta budem takým niečím zdržovať?! Ide sa ďalej.  Je celkom teplo, potím sa, nasadzujem si svoj obľúbený biely klobúk a hneď mi je lepšie. Kašlem na všetky čelenky, šatky a ostatné imidžovky, ktoré sprevádzajú svojich pánov na turistických cestičkách a trasách.

„Môj klobúčik biely, už ma vidí v cieli“,

precedil som cez zuby trochu udychčaný. To je asi z únavy, že takto recitujem. Ale ja nič necítim, proste bežím a naďalej míňam plno známych ľudí, ktorí sa boria  silou vôle v tomto preteku a pozdravia, usmejú sa, povzbudia ma dobrým slovom. Kedy sa dostaví tá osobná kríza?! Ja neviem,  ale na Chopku sa predsa len zastavím. Tomáš mi vraví: „Neboj sa Vlado, keby niečo,  za chvíľu idem za Tebou, môžeme aj pokecať,  určite Ťa dobehnem.“ „ No dobre, už sa na to teším.“ odpovedám mu so šibalským úsmevom na tvári.

Pomaly sa objavujú na tmavnúcej oblohe hviezdičky, a ja bežíme ďalej životom ostošesť – už som stratil aj prehľad kde je Tóno s Beatou, minuli sme sa, každý ide vlastnou cestou a tým svojim osobným pretekom. Ale v cieli sa určite všetci stretneme, snažím sa tomu veriť. Janka je už niekde predo mnou, alebo žeby za mnou – nejako som to prestal vnímať. Že by to bol prejav prikrádajúcej sa krízy?! Pýtam sa sám seba.  Ale kdeže,  už je opäť  tu a obdarúva ma tým svojim láskavým úsmevom a dodá:  „Poď Vlado,  za tým kopcom je už cieľ, pohnime si,  máme celkom dobré umiestnenie.“  Nechápem odkiaľ to berie. Možno jej niekto niečo pošepol na kontrolnom stanovisku. No nič,  tak radšej pridám do kroku a z diaľky odrazu počujem rytmické:

„Vlado, Vlado, Vlado“ – booože to je povzbudzovania, ale ma to nabudí. Naďalej sa ozýva: „ Vlado, Vlado... Vladooooooo“, niekto so mnou zatrasie a ja vyskočím zo stoličky na kontrolnom stanovisku  ako srnec.

„Jáááj Vlado, chrápeš až sa Kamienka otriasa. Ten čerstvý vzduch Ti nejako prospieva. Čo sa Ti to vlastne snívalo, keď si sa tak slastne usmieval?“

Zmätene sa  okolo seba rozhliadam, trochu si pretriem oči a pomyslím si, že nebudem predsa Tomášovi vyčítať, že ma pripravil o slastné víťazstvo na Nízkotatranskej stíhačke. Nemohol so mnou zatriasť o desať sekúnd neskôr, nech si ešte trošku vychutnám tie slastné pocity víťaza – teda neviem – či víťaza – ale aspoň dobehnuvšieho do cieľa?!  Prišiel som tým o ženské pohľady plné obdivu, o uznanlivé potľapkanie chlapov a úžasný pocit z toho,  akú dlhú trasu som zdolal... vedno so svojim natriasajúcim sa  brušným mozoľom .

Nie, nebudem Tomášovi nič hovoriť, veď to bol len sen – krásny, úžasný, ktorý mi pripomenul beh stíhačkou ako symbol behu vlastným životom. Poďme opäť radšej do reality.

Na východ od Chopku

Ešte s karpinami v očiach som si všimol nechutné mraky, ktoré nám premávali nad hlavami. Kde je to pekné počasie, ktoré bolo pred chvíľou. Tomáš mi vraví, či nejdem s nim hore na Chopok, pozrieme ako to vypadá v diaľke. Šéfovia pretekov sa ho pýtali po telefóne ako to u nás vypadá s mrakmi a čo mi na to. A tak sme sa vybrali – nemuseli sme ani vyjsť úplne hore. Pozrieme smerom na severozápad – búrkové mračno sa tam valilo na hrebeň Derešov. 

Búrkové zoskúpenie

Pozrieme na juhovýchod, ďalšie búrkové mračno – valilo sa smerom na východ a hnalo pred sebou tretie búrkové mračno, ktoré sa stáčalo smerom ku hrebeňu Nízkych Tatier. Z mračien ako rozžeravené ihly vyšľahovali blesky, ktoré sa vždy vydali na cestu dolu do dolín a následne aj na stráne Nízkych Tatier.  Proste nič optimistické pre tento závod v tejto hodine. A tak sme zbehli dolu. Poradíme sa aj s ostatnými. A tak sme sa mi tam na tom stanovisku na Chopku svorne zhodli, že aspoň mi neodporučíme aby závod pokračoval. A myslím si, že aj na ďalších stanovištiach mali ľudia ten istý názor. Všetci sme sa viezli na tej istej vlne. A tak sme čakali. Ako zázrakom všetky búrkové mraky obišli stanovište na Chopku dosť veľkým oblúkom, aj keď blesky šľahali na západ aj na východ od nás. U nás len zapršalo. Nevadilo. Bolo to fajn. Po zhruba hodine a pol bol závod znovu spustený a my sme očakávali prvých bežcov ktorý k nám prifrčali poriadnou rýchlosťou od Ďumbiera z chaty M.R.Štefánika. 

Už idú

Hľadal som si akurát nejaké miesto na fotenie, keď tu naraz vidím vymakané bežecké postavy ako si to šinú chodníkom pod Chopkom. Čo mam robiť? Volať alebo fotiť. Nakoniec som dal prednosť volaniu,  nech upozorním kamarátov z hliadky, že už sa nám to začína. 

Chválabohu. Telefón som odbavil a ešte som stihol pár záberov a hneď som sa vybral za pretekármi na chatu. Snáď sa mi podarí spraviť nejaké fotky aj na stanovisku. No hovno-hovno zlatá rybka. Také niečo sa nedialo. Kým som ja dorazil na chatu – prvé tri trojky už mali batohy nachystané k ďalšiemu pokračovaniu a ja som mohol len s ľútosťou odfotiť chrbty tých najlepších. Raz darmo behať s najlepšími môžem akurát tak vo snoch. Ale nevadí, zas sme mali chvíľu voľna, keďže prvé pretekárske dvojice vybehli po prestávke pretekov z Chaty M.R.Štefánika pod Ďumbierom a ostatné pretekárske dvojice boli zastavené na Čertovici. A tak som využil prestávky a išiel som si pozrieť s foťákom severnú stranu Chopka. Výhľady na Jasnú a Liptov boli krásne, Tatry ale vidieť nebolo. Zato bolo vidieť stádo kamzíkov, ktoré sa tam premávali po stráňach Chopka a využívali to, že lanovka na Chopok bola už pred ukončením prevádzky a ľudí na Chopku bolo pramálo. A tak som sa mohol venovať foteniu a poznávaniu nových zážitkov. 

Veď kamzíkov človek z dolniakov nevidí každý deň. A tak si kamzíci mohli tiež užiť vyjukaného, neustále fotografujúceho čudáka, ktorý si myslel, že s dvoma nohami zvládne to čo oni so štyrmi. V očiach sa im lesklo pobavenie nad týmto tvorom, ktorý si snáď myslí, že je najinteligentnejší zo všetkých tvorov na svete. Omyl – hovoria si, keby si vedel koľko tzv. inteligentov sa tu zrútili po neinteligentných krokoch nad priepasťou. A my sa môžeme len prizerať. Veď mi tiež nejdeme dolu do Bratislavy behať po panelákoch. Sme tu a sme spokojný.

No ale to sú len také moje pokusy vniknúť do hláv tvorov, ktorým boli súdené pastviny našich hôr.

Po chvíli čakania však začali dochádzať ďalšie dvojice pretekárov. Prichádzali vyrovnané, spokojné, aj zdravo nasrdené a unavené tváre pretekárov. Do celkového poradia na stupňoch víťazov mohli už prehovoriť len zmiešané dvojice. Ale všetci vytrvali, len málo pretekárov hovorilo o tom, že sa na to vykašlú, proste išli. Boli proste nastavený na to, že to zvládnu. Aj keď po prestávke pretekov už vraj veľa zo štartujúcich nepokračovalo, aj tak tí čo prišli – tí aj išli – ďalej za hviezdami, za nocou, za namáhavým putovaním nízkotatranskou prírodou.

A tak nám prebehli stanoviskom všetky pretekárske dvojice, v sedle Chopku bolo krásne ticho, návštevníkov bolo už pomenej, aj tí čo sa nespoliehali na lanovku sa pomaly pobrali smerom dolu do doliny a ja aj spolunoclažníci sme si vychutnávali záver krásneho dňa, ktorý nám akurát pretiekol medzi prstami. Vzal som statív a fotoaparát a vybral som sa smerom k Derešom pofotiť záver dňa a pekný západ slnka, ktorý som sa chystal vychutnať.

Ráno - dolu chata Kamienka - naše stanovište 

Proste zažil som krásny deň aj krásny sen a myslím si, že aj v sne a v dni vyhrali všetci, ktorý tam v ten deň boli.

Tak zatiaľ. 

                           Album prírody a kamzíkov z toho krásneho dňa: 

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6197746825228227953

                                                  Album z pretekov: 

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6173874641329049921

Nebeské labyrinty

V deviaty deň nášho veľkého výjazdu roku 2015 sme si dali do programu lokalitu, ktorá ma zaujala na smerovkách pri  cestách v Novom Vinodolskom. Fúúúúha – čítam – Nebeské labyrinty. No ktoviečo a aké labyrinty sa tam skrývajú, podzemné, nadzemné, s príšerami či s kráskami na konci. Nedalo mi to spávať – mátalo ma vo snoch, čo všetko by som tam mohol zažiť. A tak sme si povedali, že ukončíme moje trápenie s predstavami čo sa skrýva v labyrintoch a poďho pozrieť sa tam. Nie je to ďaleko od našej základne. Zhruba 10 km – vezieme sa postupne užšími a užšími vnútrozemskými cestičkami, modliac sa aby sme nestretli nejaké protiidúce auto – nedajbože aby malo naloženú ešte nejakú krásku alebo príšeru z labyrintu. Našťastie nič, prišli sme na lúku označenú ako parkovisko, tam sme zakotvili a po značkách a vychodenej cestičke – nevhodnej pre autá  - sme kráčali k labyrintom. Po chvíli sa objavil prvý – fúha – žiadny podzemný, žiadny nadzemný – proste na lúke vyložený obrazec poskladaný do točených slimačích závitov. No nič, možno trošku sklamania – čítam na ceduľke – labyrint lásky – to nie je nič pre mňa – som už starý chochmes – láska je fajn, ale nie je to najdôležitejšie. Tak to aspoň niektorý prezentujú (poznámka – nie je to môj názor).

Kráčame chodníčkom s úžasnými výhľadmi na Vinodolski kanál – tak volajú miestny more v ktorom sa kúpeme. Z druhej strany mora sa na nás usmieva ostrov Krk, kde sme boli včera. Môžeme aspoň pozrieť akú hrebeňovku sme si prešli. Ale to len tak pomimo.

Nasledujú ďalšie a ďalšie labyrinty – zdravia, bohatstva, neodolateľnosti, príťažlivosti, inteligencie a čo ja viem čoho ešte. Možno si aj vymýšľam, všetko to bolo v chorvátštine a nemusím vedieť  všetko preložiť. Ozýva sa vo mne chlap – preboha kam som sa to dostal, medzi detské zábavky. Takto sa tu budem trápiť. Nech to rýchlo prejdeme a už sme pri mori, alebo v Lovački dome na nejaké úžasné polovnícke jedlo – najradšej poriadny guláš.

A potom sa objavil. Bol trošku mimo cesty, ale jeho biele steny závitov sa leskli v tráve a lákali ma k prejdeniu – labyrint – ktorý ma prekvapil – hlavne názvom – taký som potreboval ku šťastiu. Taký, ktorý ma zaujal. Bol síce podobný – ale nech sa páči – najsť LABYRINT MOČI – to sa asi len tak hockomu nepodarí. Niekde sa vo mne zobudil ten detský duch, ktorý sa spojil s tým dospelácko-geriatrickým – do ktorého stavu ideme. Fúúúúha Labyrint  Moči – ten si musím prejsť. Hlavne keď je na ceduľke napísané, že po prejdení  imaginárneho bludiska so základmi kameňa na lúke budem veľmi úspešný v tejto oblasti. Rýchlo som si to preložil do svojej reči a znamenalo to pre mňa, že budem mať kludné a  úžasné noci, neprerušované výjazdami do miestnosti zvanej toaleta, alebo len tak nebudem musieť vyliezť na chatách zo spacáku a ísť blúdiť pomädzi spiacich turistov von z chaty, kde si môžem uľaviť. A hlavne pritom nemusím myslieť na mackov, ktorý sa tam niekde v tmách rozmýšlajú nad štavnatými steakami z mojej postavy. To radšej nie. No ale to už odbáčam. Ale ten Labyrint moči som začal.

A tak s rýmom v hlave
hľadám v tráve
cestičky Labyrintu moci
nech sa zbavím nočných strastí
pribývajúcej moči.
a močovod sa mi v noci v bruchu netočí
Kašlem na akúkoľvek moc
dôležitá je moja moč.
Nech je myšlienka v hlave prostá tá
že je zdravá moja prostata.
 

Labyrint som úspešne prešiel.  Viem že chorvátsky znamená moč – moc – ale prečo by som si to nenechal len v mojom preklade. Keď pre mňa to znamená, že nebudem v noci vstávať a behať a skrúcať sa do klbka aby som nemusel isť z postele alebo zo spacáku von.

Ale vlastne ja to doteraz nerobím tiež. Respektíve robím – ale len keď zožeriem večer pol melona, alebo som prechladnutý.

Ale ako sa hovorí : Istota je gulomet – choďte si to prejsť aj Vy.

Link na ostatné fotky: https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6186994312112475649

 

 

 

 

 

Krížom-krážom Slovenským Rajom

Tomášovsky výhľad, je jednou z prírodných atrakcií Slovenska. V Slovenskom Raji patrí medzi lákadlá pre turistov. Keďže som sa naň ešte  nedostal, rozhodol som sa to napraviť hneď na druhý deň, ktorý som trávil v Slovenskom Raji.

Rozmýšľal som, ako by som sa najlepšie dostal k tejto atrakcií a nakoniec som sa rozhodol autom zájsť na Čingov, tam zaparkovať a vydať sa smerom k Tomášovskému výhľadu.

Ale celú noc lialo ako z konvy. Už v posteli som sa chystal na vyslovene leňošský dníček ako budem s vyloženými nohami a s rozkošou sebe vlastnou, nadávať na to, ako som zalezený ,  lebo vonku prší a ja zarytý turista sa nemôžem nikam vybrať. Vadilo mi to? Uhádnite.J No ale pánbožko toto pre mňa nemal prichystané. Proste svitlo ráno bez dažďových kvapiek, predpoveď sľubovala pekný deň a ja hromžiac na to, že nestrávim vysnívaný deň, zalezený na gauči, ale idem si vybehnúť. To keby som bol niekde v stane, tak by sa mi to nestalo. Celučký deň by pršalo, stan by začal postupne pretekať, kvapkalo by mi na nos, poprípade do otvoreného, chrapot vydávajúceho otvoru pod nosom a ja by som si nemohol ani pospať. Tu mám možnosť stráviť deň takouto disciplínou, a nie – ono si to počasie robí všetko po svojom. No nič – ideme na to, povzdychol som si trpko.

Ráno pri výstupe na Tovašovskú vyhliadku
 

Z Čingova som sa vybral po žltej znacke smerom k Tomášovskému výhladu. Mokro síce bolo, šmykľavo tiež,  ale nebo sa trhalo a vypadalo to na celkom pekný deň pre turistiku, proste predpoveď vyšla. Pomaly som naberal výšku a po vstupe do lesa som sa chodnickom dostával k prvým výhľadom a vyhliadkam. Najprv to bola Ihla a … zhruba 500 metrov po žltej značke som sa dostal na vyhliadkovú plošinu Tomášovského výhľadu. V dolinách rozprestierajúcich sa predomnou sa v rovine môjho výhľadu trhali mraky a všetko vyzeralo tak, že by som mohol pokračovať ďalej. Ja som ale vôbec nemal žiadnu predstavu a ani som  nič neplánoval pre ďalšie pokračovanie túry, teda kam a kadiaľ. No, ale to nechám na neskôr. Na Tomášovskom výhľade som stretol na dlhý čas posledných dvoch turistov. Kde sa len všetci podeli?! Este som sa nad tým nezamýšľal, aj keby to človeku mohlo byť zvláštne či až podozrivé. A tak som si nastavil statív a pofotil som si nejaké scenérie Tomasovskeho výhľadu, pokochal sa krásou a strmými skalami pod výhľadom.

Vyhliadky po ceste

Tomašovský výhľad predomnou

Malé odbočenie:  na druhý deň mi člen Horskej služby rozprával len o dvoch pádoch o ktorých vedel, že sa stali. Jedným z nich bol mladík v čiernom s nagelovanou hlavou,  ktorý si vraj celkom úmyselne za zvukov šialenej hudby na ušiach, vzal život. Ten druhý prípad bol o jednej fotografke, ktorá pri hľadaní kompozicie pozabudla na pevnú pôdu pod nohami. Viď varovanie pre mňa. Ale ako podotýkam, to mi vravel člen Horskej služby v Slovenskom Raji.

Tomašovský výhľad

Tomašovský výhľad

Dal som sa ďalej po žltej značke smerom k východnému ústiu Prielomu Hornádu a ústiu Bieleho Potoka. Pekne pomaličky lesom som strácal výšku a blížil som sa k rieke Hornad, ktorá si v týchto miestach prerazila cestu cez vrchy k ďalšiemu svojmu pokračovaniu cez východ Slovenska. Všade na mňa tak trošku kvapkalo zo stromov, ale bolo prijemne a teplo,  tak som vode nevenoval pozornosť. Ale len do chvíle, kým som nezbadal divoký, tmavohnedo sfarbený Hornád,  valiaci sa svojím korytom smerom k Čingovu. Tak mohutný som ho ešte jakživ nevidel. Bola to riadna masa vody, ktorá mi doslova burácala pod nosom.

Divoký Hornád

 

Bezradne som sa rozhliadal kadiaľ ísť a tak som sa rozhodol, že to dám ďalej proti prúdu rieky k Letanovskému mlynu. Chodník popri rieke bol síce mokrý po daždi, ale dalo sa, a mňa po fotolínii celkom zaujímal prúd vody, ktorý popri mne burácal smerom von z prielomu. Koryto bolo dosť úzke, po rieke som sem-tam zazrel plaviaci sa padnutý strom. Sila vodného živla vie byť neskutočná v niektorých okamihoch. Po hodnej chvíli som sa dostal k Stupačkám nad vodou. Boli pevne zakotvené do skaly, nebolo vidiet ich koniec – bol za rohom a tak som sa vydal ponad vodnú hladinu, aby som dokázal zdolať danú prekážku. Zajdúc za roh som videl, že stupačky pomáhali turistickému chodníku ešte hodnú chvíľu. Masa vody podo mnou vzbudzovala patričný rešpekt, zhora zo skaly som dostával studenú sprchu zadarmo, asi ako pozornosť za to, že som sa odhodlal zdolať túto adrenalínovú prekážku. Snažil som sa nemyslieť na rôzne katastrofické scenáre a hovadiny, ako je šmyk, potknutie sa alebo len stretko s nejakou úžasnou turistkou na stupačkách. Rradšej som si so stonásobnou opatrnosťou dával pozor nato, aby som mal tri body svojho postupu isté. A takto som sa pomaly ale iste dostaval ponad burácajúcu hladinu k výstupu z tohto úseku. Ako som postupoval po stupačkách, moja zadná časť tela, sa čím ďalej, tým viac stískala a obe polovice sa následkom môjho vypätia, postupne spájali do jedného celku. Ale predsa sa nebudem vracat. To v žiadnom pripade!  A tak som to silou vôle zdolal, vybehol som na briežok, ktorý bol už na dosť bezpečnom mieste a pokúsil som sa pravou rukou odtrhnúť si pravú polovicu zadnice od tej ľavej. Ništ!!! Nohavice som mal vryté do zadnice, obe polky boli vyšponované ako keby som bol v latexe. Brrr – takto nemôžem isť ani na Kláštorisko, ani do Podlesku. Veď by ma rovno zhabala módna turistická polícia. A to nevravím o pohladoch druhého pohlavia na moju zadnú časť tela.  Chytil som svoje obe polky zadnice oboma rukami a znovu ništ - nešli oddeliť. Boli tak zaseknuté, ako keď sa hysterik zasekne niekde na rebríku, 100 metrov nad zemou. Tak moja, momentálne hysterická zadnica reagovala rovnako. Tak toto teda nemôžem dopustiť!  Spomenul som si na môj dávny jednohodinový výcvik v karate, ktorý sme absolvovali s kamošom pred dvadsiatimi rokmi. Bola len jedna hodina výcviku, lebo pred druhou sme uprednostnili pivo a posedenie v bratislavskom  Mamute. Môj jednohodinový kurz sebaobrany ma síce neochranil, ale aspoň mi zadnicu zachránil. Človek nikdy nevie, čo sa mu kde zíde.  Oddeľujúc obe polovice zadnice od seba som si karatistickým kopom do prázdna pred seba, dodal potrebnú silu na popisovanú akciu a po chvíľke napätia som si mohol fakt že nahlas zaujúkať, že aký som frajer. Nikto ma nesledoval, nikto ma nevidel, čo bolo naozaj divné, ale nevadilo mi to.   

Stupačky čo mi priniesli adrenalínový zážitok. Tu to ani tak hrozne nevypadá.

 

Už spokojným turistickým krokom som sa dostal k Letanovskému mlynu. Je tu krásny kamenný most, ktorý sa oplatí vidieť.

 

 Spomenul som si na super guláš hore na Kláštorisku, tak prečo by som si ho po takom stresujúcom zážitku nedal?!  Opäť som  načal výšku a vykročil som po červenej turistickej značke k tomuto severnému stredisku Slovenského Raja. Gulášik nesklamal, môj žalúdok prijal do svojich útrob overenú pochúťku. Mal som ešte trosku času, tak reku čo s ním. Našiel som na mape zachádzku k Obrovskému vodopádu. Rozhodol som sa, že zbehnem sa tam pozrieť. Po modrej turistickej značke som sa dostal k odbočke na žltú, ktorá ma zaviedla k potoku Kyseľ. 

Stupačky k Obrovskému vodopádu

 

Ako si tak kráčam po žltej,  toť – naraz znovu stupačky. Viedli znovu ponad potok do neznáma. Tu už však potok nebol nejak hrozivý, ale reku čo už, vyskúšam to. Zabočil som za roh a pekne po stupačkách som sa dostal k obrovskému vodopádu. Stál som na mostíku a vodopád sa mi strácal pod nohami v hlbočine rokliny Kyseľ.

Nad Obrovským vodopádom

Oproti mne vyrástla skalná stena a vytvárala spolu s vodopádom  úžasnú scenériu. Vychutnával som si ju celkom dlho. Bolo tam krásne, proste som bol rád, že som sa podujal na takéto bezcielne túlanie. Síce cieľom bol Tomášovský výhlad, ale ďalej to už bolo len o tom,  kam ma nohy podnesú. Žltá značka ma okruhom znovu priviedla na modrú a po návrate na Kláštorisko som sa skratkou hodil po žltej značke na križovatku Ústie potoka Kyseľ. Doslova hodil, lebo to som neklesal, chodnik doslova padal dolu do doliny. V  ten deň by som už nechcel stúpať po tom chodníku hore na Kláštorisko. Strmé to bolo poriadne.

Sútok potoka Kyseľ a Bieleho potoka

Onedlho som bol pri ústí potoka Kyseľ do Bieleho potoka, ktoré je veľmi pekným a kľudným miestom. Je priam predurčené na vypustenie všetkej nahustenej pary a nervov,  ktoré sa v človeku nazbiera počas všedných dní v roku. Tak som si tam len tak sadol a užíval si tej chvile kľudu. Bolo tam kúzelne a nestretol som skoro žiadnych ľudí. Zopár ich síce bolo, ale len v tých horných pasážach Slovenského Raja. Po chvľke relaxovania som sa pustil dolu Bielym potokom smerom k jeho ústiu. Cesta mi ubiehala vo veľkej pohode, bol som spokojný s dnešným tulavým dňom. Ani neviem ako, a už som bol znovu pri Hornáde. Jeho prudký tok mi pripomenul moje predpoludňajšie adrenalínové zážitky. Kľudným krokom som sa vybral na parkovisko Čingov a potom na moje obľúbené miesto – aké asi?

 A prečo neboli ľudia?!

Na druhý deň som sa vybral pozrieť lokalitu Gačova skala, ktorú som musel absolvovať so sprievodcom z Horskej služby. Sú odtiaľ  nádherné výhlady na Vysoké Tatry, Královú holu ale aj na juh – na prehradu Palcmanská Maša. A len tak medzi rečou som spomenul, že aké som mal šťastie, že som v Prielome Hornadu nestretol žiadnych ľudí. No a on mi na to vravel, že to nebolo dielom šťastia, lež bol na ten deň vyhlásený zákaz vstupu do roklín a Prielomu. A tak, keď som šiel cez Tomášovský výhlad, vlastne som sa vyhol nevedomky vstupným miestam, kde sú umiestnené aj informácie o prístupnosti roklín. Tak už som v tom mal jasno. Ale deň to bol pekný a som rád, že nepršalo.

Tak zatiaľ.   

Dalšie fotky tu:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6055680495670707937

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6051541716291779169

Gurmánska túra lesom plným medvedieho cesnaku nad Viedňou

Túry?!

Človek si môže pri záujme o tento druh pohybu  vybrať množstvo druhov  – trebárs sa môže dať na :

-          Náročnú      – oči mám vypúlené,  nohy sa trasú pod nákladom tuku nad nimi,

                         buchot srdca vyplaší divú zver 500 metrov odo mňa, nečakane  

                         niekedy aj mňa samotného, nohy sa trasú  – tuším to otočím.

-          Nenáročnú  – vyfúknem slastný cigaretový dym a prehlásim :  Toť som išiel zo Zochovej chaty na  

-                                   Homolu, chlapi nikdy v živote  to nerobte – šialený stupák, skoro som sa zadusil.

-          Romantickú – z očka do očka – iskričky lietajú, romantika ako vyšitá: „Miláčik, kam sme sa to  

                         dostali?“

-          Ukecanú       – A vieš, že  v tom obchode mali úžasné veci na ples?! A vieš, že jedna známa bola  

                         hospitalizovana na zápal močového mechúra? Počula si o tom?

-          Fototúru      – Cvak-cvak-cvak – už sa stmieva – cvak – tuším sa vrátim naspäť zo štvrtiny túry –

                         cvak, akosi som sa pozabudol pri hľadaní foto scenérii – cvak.

-          Cyklotúru    – turista šliape do pedálov s popevkom : „A slunce páli jen, a slunce páli jen“- ktorý sa

                         v pomere na našliapané kilometre mení na popevok : „A riť ma páli jen, a riť ma páli     

                         jen ......“

-          Gurmánsku – výber lokality s čo najväčším počtom miestneho gurmánskeho občerstvenia, ktoré    

                         bez akýchkoľvek výčitiek môžete napratať do seba, lebo nás čaká ešte zo desať  

                         kilometrov šlapania.

 

Takto by som mohol pokračovať dlho, ale  každý človek už absolvoval nejakú tú tematickú túru. Domnievam sa, že jednou z mojich obľúbených tipov túr je práve tá gurmánska. Niet nad spomienku  na tú ktorú  túru. Že na Limbe pod Rakytovom pripravili úžasný hustý paprikáš (Vojto, dodnes mám tú chuť na jazyku). Počas túry v areáli Ledníc som sa doslova prežral  mäsových cigár na rošte – fakt výborné. Alebo pri túre v Jizerských horách som si na rozhľadni dal úplne úžasnú sviečkovú na smotane s kysnutými knedlíkmi.

A tak mi jedného dňa pred nedávnom napísal môj kamarát Franz z Viedne, či pre zmenu na oplátku  túry, ktorú so mnou absolvoval v Malých Karpatoch, neskočíme zas na par kilometrov tam k nim,  do pohoria Wienerwald - Viedenský les. Nezabudol pripomenúť, že to bude túra na taký iný spôsob, pôjdeme cez dve chaty a cez dve rozhľadne. Prečo nie, už som v tých miestach síce bol, len nikdy nie s domorodým sprievodcom dobre znalým miestne pomery.

 A tak som ráno v dohodnutý deň zaparkoval na známom parkovisku a počkal som si na Franza, ktorý sa objavil čo nevidieť, hneď som teda prestúpil do jeho auta, keďže začiatok túry naplánoval z iného východzieho miesta.

výbeh pre obyvatelov Viedne a ich miláčikov

 

Zaparkovali sme pri velikánskej lúke. Bola fakt obrovská. Slúži obyvateľom Viedne na prechádzky a vyvenčenie svojich domácich miláčikov - psov. Po chvíľke obdivovania zmiešaných párov sme ale nabrali kurz hore kopcom k atraktívnej vyhliadke s názvom Husaren-tempel. Ono je to skôr vyhliadková plošina so stavbou v neoklasicistickom štýle - veď na fotke ju možno vidieť.

Husáren Tempel

 

S Franzom sa mi išlo naozaj ľahko – ako domáci turista to tam ovládal dokonale. Raz sme išli po značke, raz nie. Les lemovalo množstvo rôznych chodníčkov a lesných cestičiek, stratiť sme sa však nemohli. Proste strmo do kopca. Franz presne vedel,  kde sa nachádzame a to bolo super, preto som sa nechal viesť. Každú chvíľu sa ku mne obrátil a pýtal sa, že kadiaľ by som chcel  isť, či strmo do kopca, alebo po bežnej turistickej trase.  A ja na to len: Ja, ja, ja ... ich verstehe J. Isteže  mnohým frázam rozumiem, len proste on rozpráva veľmi rýchlo a kým sa môj tempomat zorientuje v jeho poznámkach, on už je myšlienkovo niekde inde. Ale zhoda tam určite bola. Cestou hore sa nám z každej uličky i chodníčka vynárali rakúsky turisti, turistky, bežci aj bikeri. To boli veľkí adrenalisti, ja osobne by som ani nepomyslel na to, spúšťať sa strmhlav dolu kopcom na biku. Také dosť o držku sa mi to zdalo, no ale keď si trúfajú .....odvážnym patrí - v tomto prípade - les.

Franz a chodníčky pre bikerov

 

Hore sme si vychutnali parádne výhľady smerom na majestátnu Viedeň a priľahlé dediny. Neprehliadnuteľný je aj hrad Lichtenstein.

Pohľad na Vieden od Husaren Tempel

 Dlho sme sa však nezdržali, Franz to zase zatiahol do lesa a navzdory všetkým turistickým a označeným cestám, sme sa dali priamo k chate Krauste Linde. Po pravde, už na druhý deň by som asi nenatrafil na tie cestičky, ktorými ma Franz vodil. Po ceste mi ukázal skalné zoskupenie so skalným oknom, ale nezostalo len pri ukazovaní. Začal preliezať skalné okno a na druhej strane zoskočil z asi dvojmetrovej výšky dolu. Z jeho rozprávania som vyrozumel, že kto prelezie tým skalným okno,  tak bude zdravý. Franz je rovnako poverčivý ako ja J, lenže ja skákať nebudem dolu z takej výšky. Moje brucho by to nezvládlo a tak som sa vybral opačným smerom. Zo začiatku to nešlo nejako dobre. Nemohol som začať poriadne výstup. Ale mne, slovenskému bruchatému junákovi nikto nebude hovoriť, že nezvládol takú výšku. No jasné, trefa -  ješitnosť J - našiel som zaujímavé tri pevné body pre moje nohy a ruku a po chvíli som bol v skalnom okne.

Zdolávam zdravotné okienko. Foto: Franz

Nechal som sa tam zvečniť a s triumfálnym úsmevom, s tým, že snáď budem aj pri zdraví dlho, som sa vybral ďalej za Franzom. Cestou lesom sme asi trikrát križovali turistickú značku a po zhruba polhodine sme sa vynorili pri chate Krauste Linde. Tu mi už bol Franzom ponúkaný prvý chod z nášho gurmánskeho výletu. Že či si dám lievance?!

Lenže mne upútala pozornosť  skôr špargľová polievka, takú som ešte nejedol. Tak som Franza poprosil, či by ju neobjednal. Bola výborná, veľmi mi chutilo. I keď tá cena – tá bola na moje finančné pomery za polievku dosť vysoká, no ale Viedenské lesy sú Viedenské lesy. Polievka stála tuším 3,60 €. Franz si potom vyzdvihol na chate svojho verného spoločníka  - psíka a pokračovali sme ďalej k Anningerhausu. Vedie tam asfaltová cesta pre mestských turistov, ale vedel som, že ona asi Franza ani mňa nezláka a nezavedie ku chate. A veru po chvíli sme už bočili do lesa, na hrebene okolitých kopcov. Pri výstupe sme prišli na úžasné miesta pokryté bielym kobercom tkaným z medvedieho cesnaku.

Cesnakové královstvo

Medzi bielymi kvetmi cesnaku sa sem-tam ukázali trsy žltých kvietkov, ktoré tam pôsobili ako zlaté šperky na bielych šatách lesa. Proste neskutočná krása a k tomu zavanula ešte aj opojná vôňa cesnaku, hotový raj.

Chôdza cesnakovými pláňami

 

Prišli sme k Anningerhausu, ale ja som sa nechcel opäť prepchávať, tak som Franza poprosil, aby sme si nechali návštevu tohto reštauračného zariadenia na spiatočnú cestu, zatiaľ nám vytrávi. Vybrali sme sa teda na rozhľadňu – Jubileumswarte. Franz sa ani nezohrial na turistickom chodníku a hopsa znovu do zarasteného lesa a ja s dôverou za ním. Tak ale to bola iná húština! Obával som sa návštevy rakúskych kliešťov na mojom chrbte, ale pravdepodobne pre nich nie som zaujímavý, lebo sa do mňa nezahryzol ani jeden. Proste moja krv z východu je pre nich neprijateľná, možno až pričervená. Po približne dvesto metroch prerážania krovinami sme sa vynorili na polome z vyrúbaných stromov a znovu hore na kopec.

Výhlad na Viedeň spod Jubiläumswarte

 Pri výstupe polomom sa mi pomaličky začala v diaľke ukazovať od vrchu rozhľadňa Jubileumswarte. Štíhla oceľová konštrukcia lákala k vzdialeným výhľadom na krajinu. Zvládli sme to. Z rozhľadne opäť nádherný výhľad na všetky strany, akurát strážny kopec Viedenských Álp – Schneeberg, bol zahalený do množstva mrakov. Nevadí, povedal som si a vychutnal si krásne výhľady.

Jubiläumswarte

Následne sme si to nasmerovali na, v poradí druhú, rozhľadňu Wilhelmswarte. Tá sa nachádza na vrchole kopca Anninger. Prešli sme znovu aj lesom, aj húštinami a dostali sme sa na poľnú cestu, ktorá nás po chvíli priviedla k odbočke na Wilhelmswarte. Táto časť túry bola fajn, vychutnával som si šliapanie bez prítomností ľudí v tichom jarnom lese.

Wilhelmswarte

Z rozhľadne Wilhelmswarte sú krásne výhlady na tri svetové strany: juh, východ a sever. Upútali ma obrysy Hohe-Wand, Schneeberg sa mi znovu schovával za mrakmi. Asi sa hanbil, aj keď nemal za čo.    

Pohľad z Wilhelmswarte, ten ostrý svah v strede v dialke je Hohe Wand

Pomaličky sme sa pustili naspäť chodníkom aj cestičkou k chate Anningerhaus. Franz dlho neváhal a vkročil do dverí, ja za ním. Na rakúske chaty som nikdy nejako nechodil, proste som sa obával, že sa tam nedorozumiem a podobne. S Franzom také nič nehrozilo, akurát som pri pestrej ponuke jedálneho lístka veru nevedel vybrať.

Môj obed. Foto: Franz

Menu pre Franza

 Kto sa má vyznať v názvoch ich jedál?! Samozrejme som si tipol a dal na odporúčanie obsluhujúcej servírky. Jedlo však bolo fajné, vychutnával som si každou bunkou pravú gurmánsku turistiku s vedomím toho, že po ceste všetko zo seba dostanem. Bolo proste fantasticky. Franz – že či si dám kávu. Veľmi sa mi nežiadalo, tak reku dáme si ju pri vrátení psíka na chate Krauste Linde.

Cestou späť sme sa túlali inými, ale rovnako zaujímavými chodníčkami, ktoré viedli pri starých hraničných kameňoch, ešte z čias Márie-Terézie.

Svedok dávnych časov

 Kamene ledabolo trčali z rozkvitnutého cesnaku a dýchal z nich duch bohatý na históriu. Musím podotknúť, že pekné zaujímavosti.

Na chate Krauste Linde som si dal asi najsilnejšiu kávu, akú som v živote v Rakúsku pil, normálne ma hodilo do kresla. Taká silná bola, že v nej stála aj lyžička, ale naštartovala ma - pozitívne. Samozrejme Franz to s lievancami nevzdal,  ani som sa nestačil ohradiť a už predo mnou stál tanier s lievancami, ozdobené slušnou porciou šľahačky a preliate čokoládou.

Tak som sa dorazil

 Boli výborné, aj keď skôr oči jedli, lebo brucho sa mi už vzpieralo z toľkého náporu dobrôt. Ale čo, nemohol som si to odpustiť. Oči vypučené, opasok som si nenápadne uvoľnil, aby sa brucho dostalo do prevádzkyschopného režimu a o chvíľu bol predo mnou prázdny tanier a v ústach nebíčko. No ale dosť bolo priberania. Z chaty Krauste Linde sme nabrali smer priamo k parkovisku s autom a po hodinách krásneho chodenia skríženého jedením som sa s Franzom zas na určitý čas rozlúčil. Verím, že to je len na určitý čas. Rád s ním chodím, je totiž veľmi dobrým spoločníkom a ďakujem, Franz.

Ich gehe gerne mit Dir und Danke für alles, Franz. Auf Wiedersehen, Franz.

 

Dvaja

Link na ostatné fotky Franza:
https://plus.google.com/u/0/photos/106626652404257191535/albums/6147265223193309777

Link na ostatné moje fotky:
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6159864276768493793