Dáme plavbu? Dáme?
A viete čo, dajme!
Už je tomu rok, čo som sa nikde
neplavil. Tak prečo by som si zase raz nemohol užiť trošku vody okolo
a pod sebou. Bolo by to super. Trošku som sa informoval o možnostiach
zaujímavých plavieb a moja voľba padla na rieku Moravu. Konkrétne na
lokalitu „Osypané břehy“.
Je to úsek rieky, ktorý nebol
upravovaný, riečisko je pôvodné civilizáciou nedotknuté. Aspoň sa to tak
opisuje vo všetkých turistických lákadlách k návšteve tejto lokality. Tak
samozrejme bolo rozhodnuté. Niekedy v článku trošku presedlám na češtinu,
keďže sa mi to hodí do tohto textu, ale snáď to nebude rušivé. Takže poplujeme!
Na internete som si našiel východisko plavby a to
konkrétne v prístave Vnorovy. Je tam požičovňa lodí, ktorú vedie
sympatický párik vodákov. Link tu: https://www.batacanal.cz/plavba/vnorovy.html
 |
| Prístav Vnorovy. |
Spoznal som len tú nežnejšiu polovičku páru –
pani Šulcovú. S tou som viedol telefonicky všetky rozhovory a bol som
milo prekvapený, že aj bez akýchkoľvek mailových potvrdení a ďalších
„poistiek“, keď som prišiel – mal som. Nevedel som, či pôjdeme dvaja alebo sám,
tak som si preventívne objednal aj kánojku a aj kajak. Nakoniec to vyšlo
na ten kajak. Aj som sa na neho tešil. V mladosti som na kajaku splavil
Hron, Hnilec a aj Hornád. Len som nevedel, ako to teraz celé bude vypadať
s mojou plavbou – nebo plutím.
Zvládol som a bolo to super,
aj keď zo začiatku pri nastupovaní s dosť veľkým kŕčom. Už proste nie som
tak ohybný, ako za čias mojej mladosti, takže s tým som sa musel pri
nastupovaní do malého člnka vyrovnať. Ďalší problém bol v pádlovaní. Pri
vyššie spomenutých splavoch som mal veslo obojručné, ktoré nebolo prispôsobené
pohybom rúk, ale všetko pekne rovno. Teraz bolo veslo na každej strane inak
otočené. A aj po 40 rokoch som fakt nevedel s takto upraveným veslom
úplne plynulo veslovať. Koľkokrát som sa pristihol, že veslujem s opačne
otočeným pádlom. Ale išlo. Počiatočný rešpekt teda bol. Niekto aj zahlásil, že
strach – ale to určite nie. Nebál som sa, skôr naopak, tešil som sa - neskutočne.
Prívodný kanál od prístavu
Vnorovy ma nasmeroval až k rieke Morave, kde som musel kajak preniesť
zhruba 100 metrov k hlavnému toku rieky. Pani Šulcová ma na toto všetko upozornila
a aj mi zhruba vysvetlila, kde a ako začínajú najzaujímavejšie časti
rieky a takisto, kde bude drina, kde plavba končí. Žiadna mapka, ale
všetko pekne zrozumiteľné. A to bolo naozaj výborné.
Preniesol som si kajak
k rieke, k čomu je rozhodne potrebná chlapská ruka. Je to totiž trošku
väčšia námaha. Hlavne dole brehom k rieke je to trošku namáhavé. Ale som
pri rieke. Pod haťou – keď som to povedal neskôr šéfke požičovne – tak nevedela
o čom točím. No hať je predsa jez. Pochopili sme sa i keď dodatočne.
 |
| Pod haťou, či jezom. |
Dal som si niečo na posilnenie
a musel som si vybrať dobré miesto na nástup do kajaku. Tu neboli rozhodne
ideálne miesta na nástup do člna, hlavne nie pre začiatočníkov. Ale dobrá vôľa
všetko zdolá. A ja som už bol v člne a nechal som sa unášať prvým
prúdom pod haťou, teda jezom. Super to bolo.
 |
| Prvé metre. |
 |
| Cestný most. Za ním začína najzaujimavejšia časť splavu. |
Po pár minútach ma obklopilo
neskutočné ticho, doplnené len príjemným vetríkom, ktorý vanul a kopíroval
brehy rieky a robil vlnky okolo lode. Začínala moja parádna
a neskutočná plavba nádhernými meandrami rieky. Teda tu to ešte nebolo úplne
ono. Ale podľa inštrukcii som musel dopádlovať k cestnému mostu a za
nim začínala tá pravá orechová plavba. Tok rieky neustále meandroval, vždy
z jednej strany boli krásne piesočnaté alebo štrkové plážičky obohnané
vyššou zeleňou a z druhej strany vysoké pieskové brehy ukazovali
svoju mohutnosť. Rieka sa tu vyšantila na tvarovaní krajiny.
Ticho mi sem tam prerušila len
nejaká tá ryba, niektoré skákali nad hladinu aj meter od lode. Ja som teda
nemal šťastie nejakú vidieť. Všetky vyskakovali tam, kam som sa ja nepozeral. Ani
som nemal nárok nejako sa obzerať. Keď bol voľný tok, nechal som sa unášať
vodou. Kajak sa mi rôzne točil, dôvodom bolo hlavne to, že som fotil
a rieka si z môjho člnka spravila svoju hračku. A tak som sa točil
a fotil a užíval si to neskutočné ticho prerušované žblnkotom rýb.
Sem tam prišli chvíle, kedy z vody trčali staré veľké pahýle stromov.
Nahusto boli poskladané riekou a vtedy som sa musel chytiť vesla
a nasmerovať svoj prostriedok najlepšou možnou cestou. Aj tak to bolo
super. Až na pár momentov, keď som sa dostal na plytčinu a až tak som
niekedy uviazol, že som sa musel miesto vesla rukami posúvať.
Ale takéto
zážitky k tomu patria. Vôbec ma to nerozhádzalo. Krajina okolo mňa ma
neustále prekvapovala novou architektúrou
prírodného koryta, ktorá zdobila brehy či už plážové alebo tiahnuce sa do
výšky. Takisto ako šperky v koryte trčali z vody staré kríky
a stromy. Bolo sa stále na čo pozerať. Najkrajšie boli do neba trčiace
pne, na ktorých rástli nové rastliny a niektoré aj s kvetmi. To bola
symbióza ako sa patrí.
Zhruba v polovičke plavby
som sa dostal k akémusi srdcu rezervácie Osypané břehy. Vesloval som
a užíval si to už asi dve hodiny. Tu by sa dalo veru aj okúpať. Ja som sa
však na to nedal, keďže som veľa času minul fotením okolitej krajiny
a kochaním sa. Posilniť som sa však musel. Tak som pekne vyšiel na breh na
boso.
Voda ma chladila medzi prstami na nohách a ja som vybral druhého
zlepenca a vychutnával som si to. Čakala ma tá ťažšia polovička plavby. Tú
prvú krásnu polovicu som musel akosi zaplatiť tou druhou. P. Šulcová by mi povedala, že to
bude úsek „ťěžký jak prase!“, alebo niečo v tom zmysle.
Nevadilo, ja som bol nadmieru
spokojný. A tak som fučal a vesloval v pomalom toku civilizáciou
upraveného koryta rieky. Bolo to už niečo úplne iné, nebolo to krásne povodie
ako z praveku, ktoré som videl v prvej časti rieky. Nevadí. Fučal som
a rozprával som sa s rybármi. Ocenili to, že som sa vždy snažil
vyhnúť ich natiahnutým vlascom a každý mi mával – Ahooooj.
No proste malý moravský raj.
Veru bol to na veslovanie ťažký úsek, ale zažil som už aj
horšie – viď veslovanie v Lednickom zámockom parku, kde voda stále
a mne prdel odchádzala. Toto bolo lepšie. Musel som doveslovať do prístavu
Rohatec- Kolonie. Vraj to bude za železničným mostom cez rieku. Toť ďalšia
inštrukcia od p. Šulcovej.
Most prišiel a za ním mólo
prístavu. Fúúha – pozrel som na vysoké betónové mólo a vôbec som si
nevedel predstaviť, ako sa z kajaku dostanem hore na suchú zem. Bolo to
veľmi vysoké.
A tak som pomaly prešiel popod mólo až na koniec, kde
bol pristavený starší katamaran a vedľa neho starší čln. Do katamaranu som
vyhádzal svoje veci a cez okraj člna som sa nejako prehupol, či skôr
pregúľal z kajaku na starý čln a odtiaľ na breh. Dostať kajak cez čln
a katamaran na plavebné mólo bol tiež dosť problematický počin. Škoda, že
tam nemajú nejaké schody k vode. Pomohli mi rybári, ktorí sa práve
chystali na vodu. Samozrejme by som to zvládol aj sám, bolo to však omnoho
lepšie.
Nasledovalo vyčistenie člna, zavolanie p. Šulcovej po odvoz,
naukladanie mokrých tričiek k sušeniu. V bufete som si dal dobrú
kávičku a tá trištvrte hodina mi ubehla celkom rýchlo. Najprv prišiel jeden
povoz pre čln, ktorý tam ale nechali
v prívese. Potom samostatne ešte prišla po mňa p. Šulcová – no proste
super servis. Fakt musím za to všetko poďakovať nie raz ale veľakrát.
Môjho spoločníka – kajak – tam nechali len tak
v stojane nepriviazaného.
„To sa nebojíte, že Vám zmizne?“ pýtam sa po ceste mojej spoločníčky.
„Na vodě sa přece nekrade“ – znela odpoveď – aj keď!!!
Tu je príbeh:
„My sme pri prevádzkovaní požičovne ešte
nemali problémy s nijakou krádežou a všade deklarujeme, že na vode sa
nekradne. Naši známy majú však požičovňu hausbótov. Všetky majú namaľované na
rovnakú farbu, len mená hausbótov sú iné. Veď sú z jednej požičovne – no
nie?
A tak sme boli všetci prekvapený
nemilo, keď nám známy volali, že im zákazník nahlásil krádež fotoaparátu, dokladov
a nejakého oblečenia. To snáď nie. Tak sa dohodli, že po plavbe, ktorá
trvala asi týždeň, ich v cieľovom prístave bude čakať polícia a spíšu
zápisnicu o krádeži, aby sa to mohlo posunúť poisťovni. Tak aj bolo, po
tom časovom úseku sa nájomcovia hausbótu stretli s policajnými
príslušníkmi a spisovali zápisnicu o zmiznutých veciach. Nikomu stále
nešlo do hlavy, ako sa to mohlo stať. Až ako na zavolanie, sa pri spisujúcich
objavila pani. Mala v ruke dokumenty, fotoaparát a nejaké oblečenie –
to zmiznuté.
Ako to vlastne bolo? Úplne jednoduché –
zakotvili v jednom prístave vedľa seba a vlastník fotoaparátu
a všetkých vecí si odložil do
podobne nafarbeného hausbótu, ktorý však bol niekoho iného. A tak tam boli
tie veci zavesené asi dva-tri dni, kým to prenajímateľom iného haubótu bolo
čudné, čo to tam je. A úplne náhodou sa stretli v prístave, kde
polícia spisovala dokumenty o odcudzení, ktorým nebolo ani odcudzenie. Len
odloženie si v nesprávnom hausbote.
„No vidíte pane Popluháři, na vodě se nekrade. Já to stále
deklaruji!“ zakončila story p. Šulcová.
Neviem prečo mi všade
v Česku a na Morave hovoria p. Popluháři. J
Ďakujem touto cestou veľmi pekne
p. Šulcová za všetko, čo mi spríjemnilo deň Vašou zásluhou.
Tak zatiaľ.
