Ufff
– vytrasené nohy ma s veľkými problémami priniesli domov. Bicykel
sa o mňa opieral. Nie, nie, nie ja
som sa opieral o bike. Veru dlho som nešiel takú dlhú trasu. Ale nebola až taká
dlhá. Nejakých 60-70 kilometrov. Dal som
si okruh po hrádzi do Vojky po petržalskej strane s plánom preplaviť sa na
kompe cez Dunaj a isť naspäť. Problém s únavou bol ale niekde inde.
Prvá polovička, to bola iná parádička nechať sa unášať vetrom
smerom do Vojky. Bol som ako plachta na lodi. Vetrík bol môj priateľ a unášal
ma do diaľav. Takto by som vedel isť až do Budapešti. Moje telo zadržiavalo
všetok veterný pohon a ja som ten vetrík využíval k pohybu smerom vpred. Smerom k môjmu polovičnému cieľu – ku kompe na
Dunaji pri dedine Vojka. Prišiel som tam
na najťažších prevodoch, necítil som žiadnu únavu. Polhodinku som si počkal na kompu, zažil som
zadarmo plavbu po Dunaji a už ma kompa vyklopila na druhej strane toku Dunaja pri
Dobrohošti, v prístave Kyselica. S dobrou náladou som nasadol na bicykel,
vyšiel na hrádzu a……
Narazil som do steny.
Do steny neskutočného protivetra, ktorý mi
bránil v rýchlejšej jazde, zastavoval môj
dopravný prostriedok. Predo mnou skoro 25 kilometrov a ja som mal hlavu v
smútku. Nič sa nedalo robiť, musel som. Nahodil som prevody, akoby som do kopca išiel
a veľmi pomalým tempom som začal bojovať už nie s vetríčkom-bratríčkom ale s
nepriateľským protivetrom, ktorý ma
nechcel pustiť do cieľa mojej cesty. Trasa je to však zaujímavá, hlavne pri
Šamoríne, sú tam pekné pláže. Avšak za Šamorínom sa k tomu pridal aj nejaký ten dážď.
Aspoň ma trochu osviežil. Z čela prilby mi kvapkalo na nos a okuliare. Proste
iná zábava ako sa zaoberať len vetrom.
Zvládal som, lebo som musel. Lebo môj ciel bol
pri začiatku. Auto sa neposunulo ani centimeter bližšie. Prišiel som do ciele
mokrý, vytrasený, odraná riťka bolela neskutočne – ale spokojný. Zvládol som
to.
A tak tu teraz sedím a neklepú sa mi od únavy len
prsty na rukách. To musím využiť. Prsty som prinútil ku klepaniu na klávesnici. Ostatné telesné orgány slastne krochkajú pri ďalšom a
ďalšom dúšku nealko pivka. Hlava sa zaoberá textom a moja únava pomaličky
odoznieva.
Hurá myšlienky prišli.
Myšlienky o dosiahnutí cieľa.
Veľakrát som ho nedosiahol. Nielen ten fyzický,
niekedy aj ten citový. Neviem čo je horšie. Ci ten vnútorný, duchovný,
imaginárny, alebo ten fyzický. Asi ten vnútorný. Ten človeka omnoho viac bolí a
štve.
Posledný fyzický ciel bol smerom na kopec
Unterberg v Gutensteinských Alpách. Stúpal som na vrchol pred týždňom. Bol som
tam v zime, skúšal som tam skialpovať a
bolo to pekné. Kedže som mal čas, tak som si povedal, že idem preskúmať nejaké
nové cestičky, ktoré by sa hodili na moje kvázi skialpovanie a popritom vyjdem
až na vrchol. Tak som si to premyslel.
Auto som nechal na známom lyžiarskom
parkovisko za usadlostou Thal. Bolo prázdne. Aký rozdiel medzi zimnou a letnou
sezónou. V zime, keď je sneh sa tu ani zaparkovať veľakrát nedá. Teraz – žiadny
problém.
Počul som, že by tu mala byť nejaká sprístupnená
mala jaskyňa. Myralucke ju volajú. To bol môj prvý ciel. Pozrieť do nej. Našiel
som ju asi dvesto metrov od parkoviska. Zložil batoh, nasadil čelovku. Veď len
pozriem na začiatok tejto diery. Ani
začiatok som nepozrel. Čelovka neskutočne slabo svietila, pri tom svetle sa tam
nedalo isť. Nie som blbec, určite nepôjdem s takým svetlom niekde do tmavej
neprehľadnej diery.
Vrátil som sa k batohu a len tak zo zvyku som
pozrel či tam nemám rezervné baterky.
Boli – hurááááá – s nedočkavými rukami som
vymenil baterky v čelovke a poďho naspäť k jaskyni. Čelovka super svietila,
nemal som už žiadne pochybnosti o úspešnom preskúmaní jaskyne.
Jaskyňa sa po pár metroch zmenila len na úzku
chodbu, ktorá mohla mať miestami 40 cm. Nič pre ľudí neznášajúcich uzavreté
priestory. Nemal som batoh, takže som sa mohol vrtkejšie pohybovať. Vraj to má
len 50 metrov. No pohybujte sa v tme a v úzkom priestore 50 metrov stále do
neznámej diaľky a hĺbky. V každej podzemnej tmavej jaskyni sa 50 metrov zmení na 500 metrov.
Je
to psychicky dosť náročné, kto má klaustrofóbiu ten to určite nezvládne, radšej
nech nejde. Ja som išiel. Už som niečo prešiel. Chodba sa zo dvakrát lomila, až
som prišiel k cieľu – ku koncu jaskyne. Cieľ som tentokrát dosiahol . Bolo to
krásne jazierko s úplne úžasnou čistou vodou, bolo krásne vidieť ako jaskyňa
pokračuje pod vodou. Ale to už bolo pre potápačov. Nie pre mňa. Spravil som pár
záberov pri svetle čelovky a pobral som sa naspäť. Cestou späť som ešte
obchádzal malé jazierko do ktorého kvapkala voda zo stropu. Robilo to parádne
obrazce na vode.
Pri východe z jaskyne ma zaplavil super
adrenalín z dosiahnutia prvého cieľa, ktorý som chcel spoznať.
Nahodiac batoh som sa pustil do dlhého
tiahleho stúpania, ktoré malo koniec až hore na vrchole Unterbergu. To stúpanie
nebolo ani veľmi ťažké. Skôr ma ničilo to teplo. Aj keď som bol v lese, bolo
neskutočne dusno, normálne som cítil búrku alebo dážď. Po pár metroch stúpania
som mal na sebe všetko mokré.
„Poručeno bohu“ – pomyslel som si a
neprestával som stúpať. Zhruba hodinu a pol som šliapal po chodníkoch v lese,
ktoré si to sem tam nasmerovali priamo na pokosené lyžiarske svahy, teraz skôr
pasienky. Tam to bolo trošku ťažšie.
Predsa len tam bolo dusnejšie. Následne sa znovu ukázala lesná cesta a zase
svah.
Ale miesto odpočinku a občerstvenia sa blížilo. Bola to chata Unterberg
Shutzhaus. V zime to tu bolo preplnené ale teraz neskutočné pohodové miesto,
kde som stretol zopár turistov. Mal som síce v batohu lepeňák, ale neodolal som
gulášovej polievke.
Bodla.
Na terase si mi k nohám ľahol pastiersky pes a
nechal sa poškrabkať. Vytvorili sme
spolu také chvíľkové pohodové duo. On určite čakal nejaký ten plátok salámy.
 |
| Kaplnka pri chate |
 |
| Interier kaplnky. |
Tiež mu muselo byť poriadne teplo. Cítil asi
tiež ten dážď.
Zopárkrát kvaplo. Zdvihol som sa a pobral sa sadnúť si na chvíľu do chaty.
Jedno nealkoholické bodne vždy. Tak som si dal jedného Paulanera. Po chvíli sa
zdalo, že oblačnosť sa predsa len potrhá. No čo, vyberiem sa ďalej. K vrcholu
je to len nejakých 170 výškových metrov. To by som mal bez problémov zvládnuť. Za
chatou som našiel smerovník na mnou nepoznanú prístupovú cestu k vrcholu a
vybral som sa po nej. Chodník znovu pretínal lyžiarsky svah a nado mnou sa nad
zjazdovkou týčil vrchol. Zbožne som k
nemu pozrel. Poznal som ho vedel som, že, už to nie je ďaleko.
Moje oči to ale radšej nechceli vidieť. Hore
sa zablýskalo, niekde v diaľke zahrmelo a tmavé mraky viseli na vrchole ako
ťažké závesy v chráme.
 |
| Pár rozkvitnutých kvetov pri chate. |
Ani som veľmi neváhal. Nohy sa samé stočili
smerom dolu po zjazdovke. Nedosiahnem ciel, nedosiahnem vrchol. Nebudem s tým
bojovať.
Moje skúsenosti a myšlienky ma presvedčili k
ústupu a k spiatočnej ceste:
Nedá sa všetko. Nedá sa napríklad vyjsť s parťákom na
Ostrý Roháč alebo Tri kopy, keď sa spoločník v tých miestach necíti komfortne.
Mám sa stať egoistom a pokaziť niekomu pobyt v horách??? Nie to ja nemôžem. Proste na to je tu jeden
trik – jedno pravidlo i nariadenie. Ide sa proste dolu. Po vlastných stopách a
s vlastnými v hlave schovanými myšlienkami. Že sa vrátim a skúsim to znovu. Ale
kaziť pobyt v prírode niekomu, len preto, že chcem zvládnuť svoj vlastný ciel?
Hmmm – to nie.
To bol len jeden príklad nedokončenia túry. Teraz tu mám
druhý. Prírodné podmienky. Isť do búrky a dažďa sám, noooo – beriem to, môže
byť idem na vlastné riziko.Ale prečo, veď môžem prísť hockedy inokedy. Ja som si vybral druhú alternatívu. Vrch mi
neutečie. Čas možno áno, ale ak bude osud priaznivý, tak to na budúce zvládnem.
A keď nie – no čo aspoň som to skúsil.
A tak si vykračujem dolu svahom, za mnou si to
trielia mračná z vrcholu a ja viem, že pred nimi neutečiem. He-he-he – mám
pršiplášť. Tento rok som ho použil už asi tretíkrát. Niekedy ho nepoužijem aj
tri roky za sebou a tento rok – suchý rok podotýkam, mám šťastie na dážď v
horách. A tak som nahodil tesne pred vyliatím krhly z nebies na seba pršiplášť
a v tom momente sa spustila prietrž mračien. Našťastie nie búrka, ale pršalo
neskutočne.
Ale poviem Vám – po tej spare, ktorou som
išiel hore bolo úplne neskutočné a nádherné isť v tom daždi po horských pasienkoch
dolu kopcom. Viem že to nie je jazdenie na lyžiach ale aj toto malo svoje čaro.
Proste velikánska pasia na tej túričke ktorú som si predsavzal spraviť ale
nedokončil som ju.
A tak som zase raz nedošiel do cieľa. Bolo to
zlé? Pýtam sa sám seba.
Moja odpoveď je, že absolútne nie. Bola to
pasia a bolo to o tom, že som prekonal sám seba a sám sebe som prikázal, že
proste to otočíš. Že nedosiahneš ciel aj keď bol na dosah ruky. Veľmi veľmi
blizko.
A viete čo, omnoho horšie je, keď máte niečo
na dosah ruky v kamarátstve, keď ste si už istý, že sa to nemôže zmeniť, že tej
osobe, ktorej na kamarátstve záleží, že je pri mne. To je veľký optimizmus. Nie
nikdy si človek nemôže byť istý. Kamarátstvo
môže byť proste len džbán, ktorý sa veľmi ľahko vie rozbiť.
Nikdy nevidíte dovnútra toho druhého.
Áno – radšej tisíckrát sa sklamať v nedosiahnutí vrcholovej plošiny kopca ako raz sa sklamať v kamarátstve.
Tak zatiaľ.
