Nástup na trasu : Rača –
08:00.
Veľakrát som odtiaľto nastupoval na túru do Malých Karpát. Ale to boli
výjazdy spred čias dávno minulých. Električka mala konečnú pri cintoríne v Rači a
odtiaľ sme sa už vždy hrnuli hore do kopcov. Takisto aj teraz vychádzam smerom
k námestiu. Už tadiaľ veľmi často nechodievam, tak ukradomky sledujem, čo sa tu
všetko pomenilo.
 |
| Námestie v Rači |
Staré námestie je krásne, čisté. Modrá turistická značka na Biely kríž ma
vedie okolo bývalého vyhláseného hostinca „U troch zajacov“. Je zavretý. Bez
otvorených dverí je to len taká obyčajná nezáživná budova. V dávnych časoch sme
sa tu vždy zastavili. Kofola alebo pivo vždy bodlo, či to už bolo pred, alebo
po túre. Smerom na Biely kríž už nebolo nič na občerstvenie, takže to bola
posledná možnosť. Teda okrem pitiva v batohu.
 |
| Krčma bola za tými zamrežovanými dverami. |
Teraz sa už ani tu nemôžem zastaviť. Zatvorené, ovanie ma len nostalgia a
spomienka na dobré dávne časy. Usmejem sa pri spomienke, ako sme si trasu z Rače do Borinky zvolili ako
tréningovú, pred slávnym prechodom z
Dukly do Bratislavy, po ceste hrdinov SNP. Tréning sme absolvovali dvakrát –
raz len na Biely kríž a raz až do Borinky. Mladosť a pochabosť nás presvedčila,
že to na absolvovanie Cesty hrdinov SNP stačí. Stačilo to tak na polovicu trasy.
Ale už je to proste len spomienka.
Stúpam jarným lesom smerom k Bielemu krížu. Celkom nezáživná trasa. Ale keď
som si to už vybral, nemôžem v duchu protestovať. Ani nechcem. Niekde musím
predsa nabrať výšku. Jarný zelený les je ale krásny. Milujem takúto májovú
atmosféru po daždi, keď je zelená fakt že sýto zelená a nádherná. Tak si to
užívam.
 |
| Po ceste na Biely kríž |
Vlastne prečo idem na Biely Kríž? No mám sa tam stretnúť s kamošmi , čo
absolvujú prechod od Mohyly na Bradle až k Mohyle v Ivanke pri Dunaji.
Záverečnú trasu som sa s nimi dohodol, že absolvujem s nimi. Nemali to
predchádzajúce tri dni vôbec ľahké. Stále pršalo a bolo zima. Tak snáď im
prinesiem lepšie podmienky na pochod.
Bod stretu je Včelín na Bielom Kríži, vyhlásená to občerstvovacia stanica pre
turistov a bikerov nad Račou.
To píšem len o tom, aká bola predstava o túre. Chodník na Biely kríž
stále postupne stúpa. Vedie lesom, ale neďaleko je cesta. Tadiaľ som neraz
fučal na biku smerom do kopca. Nikdy som to nevyšiel na jeden raz. Hold, nie
som Superman, len obyčajný chlapík.
Biely kríž sa blíži. Jasné že to viem, veď som tu bol minimálne desať raz.
Pri prieseku lesa pod vedením elektrického prúdu sa zastavujem. Pokiaľ človek
chodí, je fajn. Nie je ani zima. Tak si tu cvaknem pár záberov a poberiem sa k
horárni.
Zložím si tam batoh na sedenie a obzerám sa. Vyhlásený bufet je zatvorený.
Vraj sa otvára až neskôr. Nevadí.
 |
| Na Bielom kríži. |
Len som tu príliš skoro a po chvíli odpočinku
mi začína byť predsa len chladnejšie. Volám kamošom, že kde sú. Vypadá to na
dlhú dobu čakania, akurát sú na vrchu Somár nad Limbachom. Hmm – to teda nie.
To mi tu bude zima. Napíšem Tomášovi, že im idem oproti. Predpokladám, že sa
stretneme na rázcestí turistických
značiek s menom „Salaš“. Aspoň uvidím, či tam skutočne niečo ako salaš je.
Vlastne som rád, že idem takto, nechce sa mi ich viesť do rovín Podunajskej nížiny
cez Biely Kríž. Sú aj zaujímavejšie trasy. Uvidím, ale čo povedia na moje
návrhy.
 |
| Radar ma Javorníku. |
Les je sem-tam trošku preriedený. Nikdy som nevidel pracovisko a radar na
Javorníku. Teraz ho krásne vidím. Podchádzam ho po červenej turistickej značke.
Zas mi je teplo, jasné že to je chodením. Ale ticho a vôňa lesa mi pridáva k
nálade dostatok optimizmu. Viem, že ma čaká len cesta lesom, ale aj tak sa mi pritrafilo
príjemné prekvapenie. Jurské jazierko na hrebeni je veľmi zaujímavé. Nepoznal
som ho, vôbec si nepamätám, že by som okolo neho niekedy išiel. Tak vytasím
fotoaparát z batohu a spravím pár záberov.
 |
| Jurské jazero. |
Fotografovanie veru zaberá dosť času.
Ja ho však dnes asi mám celkom dosť. Páči sa mi v tejto lokalite. Je tu pekne.
Takto ráno nestretávam žiadnych ľudí, čo mi celkom vyhovuje. Ešte na Bielom
kríži bolo pár cyklistov, ale to bolo tak všetko.
Idem ďalej. Nech som na tom „Salaši“. Nechcel by som sa samozrejme už
vracať, tak by som uvítal, aby išli budúci parťáci podľa mojej predstavy.
Neviem prečo, ale myslím si, že som dobrý. Fakt som dobrý! Myslím vo
vypočítaní miesta stretnutia. Prichádzam k rázcestníku a z druhej strany už
vidím Tomáša prichádzať zo severu. Neskutočné, ako dobre som si to vyrátal.
Úsmev, podanie rúk, zoznámenie sa s novými kamošmi, privítanie so starými. Toto
sú krásne chvíle v objatí lesa. Zložíme batohy a ja im predostriem môj
návrh pochodu. Nechce sa mi isť od Jura po cyklistickej asfaltovej trase do
Ivanky pri Dunaji. Zhruba 10 km po jednej, do diaľky sa tiahnucej trase je na
psychiku veľmi veľa. To teda nie.
Vravím : “Nechce sa Vám isť radšej teraz smerom na Jur? Keď to nasmerujeme
smerom na Jur, podľa mňa pôjdeme po krajšej trase.”
Po vysvetlení, že Včelín je zavretý a pivo na trase nebude, sa môj návrh
stáva príliš reálnym. Pridám k tomu cestu po pútnickej trase na Marianku,
návštevu ruiny Bieleho Kameňa, pekne upravené námestie vo Sv. Jure a prechod
okolo Šúrskeho lesa, misky váh rozhodovania sa začali prikláňať na môj návrh.
Posledný ťažký argument som si nechal na koniec. Vo Sv. Jure je tiež dobrá krčma, v ktorej čapujú
pivo. Tým som zlomil akýkoľvek náznak odporu a predsavzatie isť po oficiálnej
trase.
A len tak mimochodom – Salaš je len názov. Nie je tam nič len les
a turistický rázcestník.
 |
| Cestou do Svätého Jura. |
Vlastne im to asi celkom bolo jedno. Mali za sebou ťažkú noc na Šenkárke,
pred sebou ešte celkom dosť kilometrov. Nebolo ťažké ich presvedčiť. Len Tomáš
samozrejme nechcel isť po značke, ktorá sa vinula cestou až do Sv. Jura. Tak
sme to strihli priamo po lese od modrej turistickej na žltú. Je to tá, ktorá
kopíruje pútnickú cestu zo Sv. Jura do Marianky. Krížov je na nej požehnane. Súhlasím
ale s Tomášom - po tom lese mimo značiek, to bolo aj celkom zaujímavé.
Blúdenie žiadne. Dnešné navigácie človeka prevedú neznámymi časťami lesov a hôr
bez akýchkoľvek problémov.
Prichádzajúc na žltú pútnickú trasu sme hodili trošku prestávku, posilnenie
bolo potrebné. Usadili sme sa na mieste zvanom Dušičky.
 |
| Dušičky |
 |
| Modrý kríž. |
 |
| Jasné, že červený kríž. |
Nasledoval po trase
modrý, červený, kamenný kríž, až sme dorazili na ruinu hradu Biely Kameň nad
Sv. Jurom. Nebol som tam už dlhšie. Prekvapilo ma, že je viac rozľahlý, ako som
si pamätal. Ale asi sa tam niečo robí a pár miest sa vyčistilo a sprístupnilo.
Niežeby to bolo nejaké reprezentatívne, ale aj tak to bolo fajn.
 |
| Ruiny hradu Biely Kameň. |
Po zhruba kilometri cesty z ruiny hradu sme sa z lesa vynorili vo Sv. Jure pri Bratislave, v časti Neštich –tak sa
to tu nazýva.
Teraz to už ide len dolu kopcom. Svätý Jur je krásne mesto. V poslednom
čase tam zapracovali na skrášlení a námestie i pamiatky sú fakt pekné. Aspoň
podľa mňa. Atmosféra starého vinárskeho mestečka na nás dýcha z každého
rohu budov, z každej ulice.
 |
| Vo Svätom Jure. |
Kráčame okolo Kostola sv. Juraja. Dá
sa krásne dostať do areálu z jednej i z druhej strany okolia kostola. Z plošiny
pred kostolom je nádherne vidieť krajinu, ktorou pôjdeme v nasledujúcich
hodinách. Pred nami je námestie vo Sv.
Jure, za ním sa v diaľke rozprestiera Šúrský les. Je to asi posledná
pravá divočina v okolí Bratislavy. Dovnútra lesa sa ale nedá dostať. Je to za
prvé prírodná rezervácia a za druhé je celé les prakticky pod vodou. Nedá sa
tam chodiť. Po okraji sa však dá prejsť smerom na Ivanku pri Dunaji. To nás ale
ešte len čaká.
Dolu schodmi od kostola sa dostávame do historického centra Sv. Jura. Je
krásne, udržiavané a oplatí sa ho prejsť. Dolu pri hlavnej ceste nás už čaká
stará jurská krčma U jeleňa. Pivko a kofola bodli.
Ozýva sa nám v bruchu
prázdnota a túžba po niečom teplom. Po chvíli hľadania sme uhasili aj túto
ľudskú potrebu a mohli sme sa vydať ďalej po našej trase.
Treba sa nám dostať na druhú stranu šúrskeho kanála. To bola asi najväčšia
prekážka ak nerátam ešte hlavnú železničnú trať. Musím sa priznať, že z tejto
strany končiny okolo Šúru nepoznám. A tak sme kráčali popri kanáli. V diaľke sa
črtal most ponad kanál, svižne sme sa k nemu vybrali. Ale on bol stále akosi ďaleko.
Po dlhej rovnej ceste to bolo akoby sme sa k nemu nepribližovali. Utrpenie.
Spomenul som si, ako by to asi bolo, keby sme išli popri kanáli po turistickom
chodníku k Mohyle M.R. Štefánika. To je cesta dlhá zhruba 10 km, toto bolo len
asi dva kilometre ale stačilo. Na dôvažok po prekročení mosta sme sa museli zhruba
jeden kilometer vrátiť naspäť. Čo by som dal za jednu fošňu cez kanál!!!!
Možno by ma ale neuniesla.
Len našou vytrvalosťou
sme zdolali túto prekážku a mohli sme vykročiť po ceste smerujúcej popri Šúrskom
lese smerom k Čiernej Vode.
Čo to? – Cesta sa po chvíli stratila a na mňa doľahla veľká zodpovednosť za
to, kam som parťákov doviedol. Brrrr.
“Zakufrovali sme???” – počujem zozadu.
“Kdeže” – ozvala sa moja ješitnosť. To v žiadnom prípade. Matne rozoznávam
chodníky na tri strany, ktoré sa strácajú v hustom poraste rákosia, kríkov a
ostatnej flóry.
Dáme sa prvým chodníkom –
zle.
Druhý vypadá veľmi dobre
– ale končí v močiari.
Tretí vypadá hrozne, dlho aj premýšľam, či tadiaľ isť, ale nakoniec som to
skúsil. Bola to tretia možnosť a správna. Našťastie sa ukázali dosky zapadnuté
v tráve, ktoré nám uľahčili dosť problematický prechod týmto úsekom. Po
prekonaní tejto prekážky sa už okolo nás rozprestierali len pláne a lesy šúrskej
lokality. Po chvíli mi to už bolo známe, mohol som sa vrátiť k svojmu
profesionálnemu zjavu vodcu – nie zvodcu. Nepomýliť si prosím pojmy.
 |
| Popri Šurskom lese. |
Jediná prekážka bola – otrasné mraky komárov. Nikde inde som ich v túto jar
nevidel, ale tu ich bolo neúrekom. Vyvažovali tú krásu zaujímavej prírody
dookola. Aj keď len z kraja prírodnej rezervácie, inak sa nedalo isť. Komáre
boli také veľké, že by mohli kľudne uniesť
na pleciach injekčné striekačky na prečerpanie našej krvi do foroty.
Za nepretržitého pohybu rúk i nôh sme prešli týmto úsekom. Využil som jeden
posed na krásny pohľad do vnútra močiara. Prekvapivo pekný pohľad to bol. Stál
za všetky problémy, ktoré sme si užili v tomto úseku trasy.
 |
| Pohľady z posedu. |
Mohli sme isť ďalej. Na Čiernu vodu sme už
v pokročilom čase dorazili. Nohy boli už celkom unavené. Bolo to
vidieť na parťákoch, hlavne toho nežnejšieho pohlavia. No ale do Ivanky ešte
zhruba 5 kilometrov, z toho polovica po asfaltke. Tomu sa už nedalo vyhnúť.
Ako ich povzbudiť??? –
z hlavy sa mi parí, ako im dodať energie. No nič iné mi nezostáva.
„Viete, že v Ivanke
je tiež parádna krčma?“
„Volá sa La Paloma, a je to parádna typická krčma, pivo v nej
dobré čapujú.“ Oznamujem.
No čo treba ľudom potulujúcim sa po všemožných ďalekých a blízkych
končinách. Spomenieš pivo a nálada sa zlepší, krok sa zrýchli a do
cieľa je to omnoho, omnoho bližšie.
Ani neviem ako a hodnotili sme posledný deň ich pochodu a môj jediný deň. Bolo to
fajn a som veľmi rád, že som stretol týchto ľudkov z inej časti
Slovenska.
Len tak mimochodom, skoro mi vypadol krokomer z ruky, keď som sa
pozrel na prejdenú vzdialenosť.
37 km.
To som prešiel len za časov môjho skvostného ohybného mladého tela.
