nedeľa 4. marca 2018

Zaujimavé fotomiesto V. - Malokarpatská Vysoká




Na Vysokej

Vystupujú tmavou nocou, tajomným lesom. Je nad ránom, ešte všade vôkol je tma, len pomedzi stromy sa ako lesné víly prevaľujú obrysy hmly. Sem tam zafučí a hmla si pri tom vytvára svoje vlastné fantázie, ktoré sa môžu v mysliach prítomných vystupujúcich tulákov meniť na dobré alebo aj zlé predstavy. Hmla ich obklopuje, objíma i zahaľuje do svojho objatia. Je studená, anonymná i tajuplná. Hlavne v predstavách vystupujúcich sa môže zmeniť na rôzne formy. Do toho si les hudie svoju nočnú pesničku. I štebot vtáka je počuť stokrát zrozumiteľnejšie ako cez deň, za jasného svetla. Teraz v tej hustej hmlou popretkávanej tme sa tie zvuky ozývajú omnoho zreteľnejšie.  Tulák si ich uvedomuje omnoho viac ako keď sa tu premáva v dennom kráľovstve. Proste noc má svoje tajomstvá. Treba ich zažiť a vyskúšať. Inak sa to ťažko dá opísať.  Aby tulák videl tajomstvá rána, alebo aj večera musí sa preštrikovať, prejsť tou tajomnou fantazijnou krajinou tmavého lesa. Musí si to prejsť aby – MOŽNO – videl hore na konci stúpania, na kopci tú nádheru ranného svitania. Koľkokrát už sem vystúpil a nič sa nedialo, prišlo sklamanie – vlastne ani to nebolo sklamanie, proste s tým treba počítať. Ale keď sa podarí a príroda to povolí. Vtedy príde zázrak – hodný aj desiatich zbytočných a márnych  výstupov. Keď sa pod fotografujúcim tulákom rozprestrie kráľovstvo rannej zlatej hodinky tak to stojí za to. Je to proste nádhera.




Tulák tu má svoje ranné alebo aj večerné foto-miesto. Malokarpatská Vysoká. Je veľa vrchov s názvom Vysoká. Tak ju nazveme Malokarpatská Vysoká. Výstup nocou, pomaly opatrne trvá zhruba hodinku a pol, je to dosť na to šliapať pri svetle čelovky veľakrát po bahne, lade, vlhkými listami posiatom  šikmom teréne. To keď ide od lokality Vývrať pri Kuchyni. Dá sa isť samozrejme aj z druhej strany – od Zochovej chaty. Pekne sa to dá spojiť do prechodu Malých Karpát. Takisto sa dá napojiť ešte na cestu smerom od sedla Skalka a od Rohožníka, alebo od Sološnice. Vždy ten najvyšší bod v týchto končinách bude na kopci Vysoká.
Tuláci si to pomaly šinú hore svahom od Vývraťu. Pred najstrmším stúpaním čo ho čaká už začína cítiť blízkosť východu slnka. Trošku sa oneskoril. Je ťažko odhadnúť kedy asi treba prísť hore. Za ním je vstávanie o tretej ráno, aby bol zhruba o pol piatej na Vývrati a vkĺzol do tmavého nočného malokarpatského lesa. V podstate stále do kopca. Z bokov chodníka sem tam zaregistruje odraz očí lesnej zveri,  vták si tíško zapípa od prekvapenia, kto sa to tu tára. Potom sa zas ponorí do svojich vtáčich snov.

Ranné zore
Inverzia

Tulák musí pridať do kroku. V hlave obava, či na ten kopec vyjde s výhľadom na mraky pod sebou. Čas sa zmení na splašeného koňa, ktorý mu hrozí uniknutím najkrajších pohľadov v tejto lokalite. Najlepší čas na to je v neskorú jeseň alebo začiatok zimy. Keď sa vytvárajú úžasné inverzie, ktoré spestrujú krajinné výhľady vôkol kopca. Nie vždy sa to podarí. Niekedy vyjde človek hore a keby vyliezol na strom – slabých 5 metrov a bol by nad inverziou, mal by uplne iný výhlad. Vtedy to je na šlaktrafenie.  Inokedy má šťastie – je zázrak postaviť sa pod skalu, dávať na seba suché veci a pritom postrehnúť ako hmla ustupuje zo svojich výškových pozícii. S úžasom sleduje ako hmla zostupuje okolo neho dolu do údolia. Môže sa tej hmly pomaly dotknúť, preteká mu medzi prstami a mizne pomaličky dolu v údolí. To je potom ponáhľania sa s vybaľovaním statívu, fotografického náčinia a všetkých tých drobných úkonov patriacich k fotografovaniu.
Ale zadarí sa, treba sa len prezliecť, pretože v suchom sa neskutočne dobre fotia tie nádherné výjavy, ktoré príroda ponúka prizerajúcim sa. Tulák je na najvyššom mieste Vysokej, ale chce isť ešte na iné miesto. Lesom na druhý koniec kopca. Síce trošku nižší ale zato s omnoho krajším výhľadom na okolitú krajinu a kopce Malých Karpát tiahnucu sa smerom k severu. Treba sa tam dostať po hrebeni a aj mimo značiek. Ale to stojí za to. Len to chce svoju opatrnosť. Skaly sú zaľadnené a šmykľavé.
Treba mať istý krok a dobrú obuv a námaha sa vyplatí. Zrazu stojí na skalnatej vyhliadke severovýchodnej strany Vysokej. 



Zo severovýchodnej vyhliadky

Jedna paráda. Bol taký okamih v jeho fotovýstupoch, keď stál na kopci a v diaľke na Hornom vrchu videl tieň Vysokej. Aj by chcel vyskočiť na skale, či sa tam v diaľke nemihne jeho tieň. Ale nie, proste je to ďaleko a ďalšia vec, že skákať na skalách sa nemusí vôbec vyplatiť. Keď už ničím iným, tak hrozí strata alebo poškodenie  fotoaparátu. Spomenie si na príhodu, keď mu fotoaparát so statívom padol a vzoprel sa nad priepasťou a len tak tam visel. Proste neskúsenosť sa tu zapísala. Našťastie si to odniesol len ochranný rám a starý dosluhujúci statív. Ale druhýkrát by sa to nemuselo tak dobre skončiť.


Vychádza slnko

Ranné farby


Tuláčisko sa rozhliada okolo seba. Pri tej kráse zabúda na výstup tmavým trošku zlovestne pôsobiacim lesom. To je už za nim. Teraz sa pred ním rozprestiera krajina snov plná optimizmu a nádhery. Prečo sa to musí tak rýchlo skončiť??? Prečo mu ráno máva niekde od západu. Ponáhľa sa určite za tulákom Honzikom, tam niekde ďaleko na západe.
Za to všetko predsa môže čas. To je úplne jasné. Pomaly sa treba otočiť a naspäť sa vrátiť chodníkom a po skalách na turisticky chodník. Je možnosť isť smerom na Panské Uhliská, odtiaľ to stočiť ku sedlu Skalka. Za skalným útvarom nazývaným Taricové skaly sa človek dostane k blízkosti Horného vrchu. Odbočka do lesa smerom doľava od červenej turistickej značky a po zhruba 500 metroch sa dostane na krásne výhľadové plató. Kopec Vysoká, ktorý mu pred chvíľou poskytol také nádherné divadlo je pred ním ako na dlani.


Západ slnka s vrchom Vysoká

Je to krásne miesto na fotenie pri západe slnka. Vysoká spoločne s Oskarom vytvárajú krásne scenérie, keď sa k tomu pridá tzv. křoví, po slovensky aj pozadie, teda oblaky osvetlené a nasvietené mocným čarodejom slnkom, je to takisto úchvatná scéna. Len sa musí pošťastiť. Ale ona príroda sa Vám určite raz odvďačí tým divadlom. Možno nie pri každom výstupe, ale raz to príde. A keď to príde, je to proste nádhera.
Veru – bol jeden vianočný výstup na Vysokú – spomenie si tulák. Bolo veľa voľého času a tak reku kam???  Prebehli v hlave otázky. Poď pozrieť pod Vysokú. Len tak, žiadne veľké ciele a ani výstupy. Ok – súhlas s myšlienkou bol okamžitý.
Sice všetko na východ od Malých Karpát bolo v totálnej hmle a príšernom šedivom počasí ale aj tak to vyskúšame. Tulák sa dostal na horský priechod na Babe a stal sa zázrak. Za autom mal stenu hmly a vhupol do nádherné slnečného počasia, ktoré sa na neho usmievalo zo západu. Nechce chváliť západ – ale proste sa to tak vyvŕbilo. Tu už nič nestálo v ceste aby mu zabránilo vystúpiť na Vysokú.
Samozrejme bolože to ponáhľania do kopca. 



Inverzia pred západom slnka

Nechcel aby mu unikla čo i len sekunda zo skvostného prírodného divadla, ktoré len tušil niekde tam hore na kopci. Veď len nakukne, nebude sa zdržovať. No ono sa to však ľahko povie, keď tam hore čaká nevýslovná nádhera, ktorá je čím ďalej tým parádnejšia s pribúdajúcim zapadajúcim slnkom.




Západ slnka na Vysokej

Proste krása. S tým sa nedá nič narobiť. Tam treba byť.  V tej chvíli zabúda na mráz, ktorý útočí na jeho nekryté časti tela – nos, líca, prsty stískajúce  fotoaparát. Všetko mizne niekde v úzadí. Je tu proste úchvatné divadlo a treba to využiť.
Tuláčisko si aj povie, že už treba zbaliť. Ale prejde ďalších päťdesiat metrov a objavia sa červenajúce sa  lúče, predierajúce sa hustou hmlou priehľadnej  inverzie.

No nevybaľ foťák!?
No nevybaľ statív!?
A nefoť?

Proste sa fotí až do posledného možného okamžiku zlatej západovkovej hodinky.

Druhý najvyšší vrchol Malých Karpát je blízko, dá sa naň rýchlo vystúpiť a pri dobrom naplánovaní  súvisiacom so sledovaním predpovede počasia alebo aj štastnej náhode čaká hore na kopci fotografický raj plný úžasných scenérii.  Len treba siahnuť a vytrvať.  Treba si ho vykúpiť výstupom alebo zostupom v tme hustým lesom. Ale bez neho by to nebolo ono. To úžasne atmosférou nasiaknuté divadlo svetla, lúčov, hmly i tmy proste zostane v hlave každého tuláka na celý život.
Tak zatiaľ.

Nejaké daľšie fotky zo západov i východov slnka na Vysokej:




5 komentárov:

  1. Fíha, ty si ale iné básnické črevo! Text pekný, len sa mi zle číta kvôli pozadiu, ktoré sa ani tematicky k tvojmu blogu nehodí :-( Už som ti to písala viackrát, ale asi nechceš, aby ti ľudia na blog chodili. Škoda. Napríklad aj niektorá fotka z tohto posledného článku by sa na pozadie tvojho blogu hodila určite viac, ako to, čo tam máš teraz.(keby si písal blog ako realitný maklér, no čert to ber a trvaj si na ňom).
    Keď som článok začala čítať, myslela som si, že opisuješ výstup, na ktorom bol aj Peter. No ty máš tých výstupov na Vysokú oveľa viac. Ja som tam bola iba raz, aj to som s dychom skoro nezvládla. Krásne fotky!
    Porozmýšľaj nad tým pozadím blogu.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dakujem Daniela - som rád, že si si prečítala. Ja viem, že sa Ti uprava môjho pozadia nepáči. Ale mne sa to číta celkom dobre. No ved porozmýšlam, že či to nezmením trošku - život je zmena. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Dakujem Daniela - som rád, že si si našla sem cestu. Viem, že sa Ti pozadie nepáči. Mne sa to akosi hodí k sebe. Viem že to nie je o turistike to pozadie. Ja to beriem tak, že si tam sadnem a rozprávam na staré kolená :-). Zvláštne že mne sa to číta celkom dobre. Ale porozmýšlam nad nejakym iným pozadím. Ved život je zmena - nie?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Máš pravdu, nechaj si to tak, ako to je. Záleží od čitateľov, či si budú niekde kaziť zrak alebo nie :-)

      Odstrániť