Južnou časťou Javorníkov - 2.deň

Milé zlatko Zlatka

Veľmi pekne Ta zdravím a cestou domov, kedy na Teba myslím trošku v tomto imaginárnom prípise zosumarizujem druhý deň môjho výjazdu do Javorníkov, ktorý sa konal roku-pána 2016 v mesiaci máji.

Nejako extrémne dobre som sa nevyspal, predsa len – moja domáca posteľ je niečo iné na spanie ako posteľ v turistickej izbe na Portáši. Ale asi k tomu viac prispelo chrápanie Mira – určite som aj ja pochrápal, poznám sa, ale samozrejme o tom by som mal radšej pomlčať.

V každom prípade sme ráno sice nevyskočili z postelí, ale dali sme si sprchu a plný očakávania sme zbehli na raňajky. Jooooj ale dolu to bolo božie dopustenie – v chate bolo plno návštevníkov, hlavne rodín s deťmi – tak bol stôl s raňajkami patrične obsadený. Musím skonštatovať, že raňajky boli výborné aj bohaté na jedlo, len  sme si museli každú chvíločku rýchlo si isť niečo ukradnúť zo švédskeho stolu, ktorý bol neustále okupovaný ubytovanými. Ale nevadilo – veď tak to má byť.Ľudia v horách sú hladný a potrebujú na ráno dobrú štartovaciu pozíciu. A k tomu patrí dobré najedenie sa.

Aby som nezabudol, ani jeden sme sa nesťažovali na nejakú únavu z predchádzajúceho dňa – práveže by som povedal, že sme boli vyslovene nažhavený na druhú časť tejto hrebeňovky, ktorá nám podľa mapy sľlubovala  atraktívnejšie prostredie, výhľady a aj prírodne krásy. No to je pravda, ale má to aj svoju chybu krásy – o tom neskôr. A tak sme dali ešte štartovacie kafíčko, spravili jednu foto zo začiatku dňa a znovu sme načali prvé metre našej štreky. Tešili sme sa. No ale to chcelo aj rozcvičku. 

Chata Portáš - ráno

A tá začala rovno za chatou – hneď stúpaniena vrch Stolečný – síce krátke – ale na stvrdnuté nôžky obstarožných turistov predsa len bolo ťažšie. Fakt to chcelo nejakú rozcvičku a tento stupáčik bol na to ideálny.

Zadýchaný sme dosiahli vrchol Stolečného a dostali sme sa zas do pochodovej reality. Obloha nad nami sľubovala vcelku príjemný deň, plný krásnych zážitkov z výhľadov a veľkej jarnej májovej pohody. A tak sme to chceli. Už sme boli patrične rozcvičený, zbehli sme do Frňovského sedla pod Malým  Javorníkom.

Pred Malym Javorníkom

Že rozcvičený – joooooooj – nenahováram si nič, ale dolu kopcom sa to dá ľahko povedať, keď sa človeku dobre ide. Počkáme si na ďalšie naberanie výšky. Samozrejme to už bude iné kafé.

Ale nebolo – z Frňovského  sedla pod Malým Javorníkom sme krásne vyšli na Malý Javorník pôvabnou javorníckou krajinou po hranici medzi Českom a Slovenskom. Vôbec som necítil nejakú veľkú únavu, práveže sa mi výborne išlo a Miro na tom bol určite tak-isto. Skôr som mu v tvári badal nadšenie z nového dňa, ktorý sme akurát načali. Tak to je super – nie?

Na Malom Javorníku

Na vrchole Malého Javorníka obšťastnil svojim bonmótom turistov, ktorých sme míňali. On vie povedať super luxusné velmi originálne bonmóty, ktoré ja nedokážem vymyslieť. Len škoda, že ja si neviem ani na jeden spomenúť. To je to. A pritom sa dajú veľmi mnohostranne vysvetliť. No ale snáď zas niekedy zažijem jeho poznámky. Najsuper poznámky mal pri stretnutiach s osobami opačného pohlavia, ktorých sme tento deň na chodníkoch pohoria stretli požehnane. Ja sa môžem len pousmiať. Nemám takú pohotovú výrečnosť ako Mirko.

Sedlo Bukovina pred Stratencom

V každom prípade sme svižným krokom potiahli smerom k lokalite Stratenec. Tu na nás čakala rozhľadna a pamätník vojakom padlým počas vraj prudkých bojov v II.svetovej vojne. Pamätníkov na padlých vojakov je na hrebeni viac. Je to smutné, keď sa človek s týmto stretne v týchto prekrásnych horách.

Stratenec

Z rozhladne na Stratenci

 V každom prípade z rozhľadne na Stratenci sme na severozápade mohli znovu identifikovať krásne vrcholy Beskýd. Radhošť, Kněhyňe, Lysá Hora, Travný a dalšie kopce sa pred nami vinuli na obzore a lákali naše oči k pohľadom k nim. Z rozhľadne sme smerom na východ takisto prvýkrát mohli identifikovať ladné krivky krásnej Malej Fatry. Kľak na Slovensku je tuším odvšadiaľ vidieť a nie je problém ho identifikovať, pretože je jedinečný.

Chvíľu sme pobudli v tejto lokalite, dali pár glgov vody do vysmädnutej telesnej schránky a následne nahodili batohy na chrbát. Poďho ďalej. Ešte nás toho veľa čaká. Tu sa dostanem k tej chybičke krásy, ktorú sme zažili. Na tejto časti hrebeňovky bolo neskutočne veľa ľudí.

„Čo čakáš chlape, veď je víkend a je len dobre, že sa nájde toľko ľudí, čo obľubujú hory“ – vravím si.

Len my sme boli rozmlsaný opustenými chodníčkami z predchádzajúceho dňa, tak sa mi nečuduj Zlatka, že som takto frflal. Čakal nás najfrekventovanejší úsek cesty, kde bolo neúrekom národa. A to smer na Veľký Javorník. Je to ale neskutočne pekný kus krajiny,  v pracovných dňoch sa musí tadiaľto parádne isť. Mali sme krásne počasie, farby krajiny nás povzbudzovali do ďalších metrov naplánovanej túry.  A my sme to využívali všetkými dúškami. Ako keby sme vodu alebo pivko pili.

Naraz:

 „Práááááásk“ – rana ako z dela. Čo sa deje, vari vypukla vojna, alebo čo. No poviem Ti, keď takto hučali delá a pušky počas vojny, to nebola žiadna selanka. A to vojaci nemali štuple do uší, aké si ja dávam, keď môj spolunoclažník chrápe. Ale nie, nebola to vojna, to si len potomok Portášov, ktorý robil po kopcoch exkurziu deťom,  vystrelil zo svojej muškety. 

Potomok portášov

Ja by som z takej nechcel strieľať, ešte teraz mi zvoní v ušiach. Nič extra. Radšej mám ticho. A tak sme sa ocitli v sedle Gežov plnom portášov v historických uniformách a plnom detí dychtiacich po ďalších výstreloch z muškiet.

Úbočím na Velký Javorník - pohľad späť k sedlu Gežov

Zo sedla Gežov  sme sa úbočím tiahli pomalým krokom na vrchol Veľkého Javorníka. Zvláštne je, že tento vrchol nie je veľmi spomínaný na turistických smerovníkoch – neviem či mal aj vrcholovú ceduľu na svojom úpätí, skôr tam bol len kríž a veľa turistov. Predsa len to je najvyšší vrchol tejto časti Javorníkov.  Zhodili sme batohy a pustili sme sa s chuťou do pochutín, ktoré sme mali v batohu. Chutilo – bohu-otcu prisahám – poriadne. Aj ten potajomky švihnutý rožok z chaty Portáš.

Na Veľkom Javorníku

Dobrým znamením však bolo, že od sedla Gežov, kde sa portáši v uniformách predvádzali začalo turistov znateľne ubúdať. To bolo fajn. Tu na Veľkom Javorníku končil úsek našej trasy s krásnymi výhľadmi. Znovu sme sa ponorili do javorníckych lesov a do kroku nám šepkali stromy svoje tóny a šum listov tomu tvoril pozadie. Takto sme prišli nad rekreačné stredisko Kasárna. 

Stredisko Kasárna

Zviezli sme sa do sedla pri Kasárňach a na druhej strane sme načali stúpanie úbočiami Hričovca. Nebolo to nič hrozné. Striedali sa lesné partie s lúkami, bolo príjemne a nám sa dobre šliapalo. Proste fajn, tak ako sme si to predstavovali. Už sme mali dosť prejdené ale lesom nám krásne ubúdali kilometre. Zastavili sme sa pri Javorníckej studničke. 

Javornícka studnička

Parádna voda, vyšliapali sme ešte zopár výškových metrov a následne sme sa prudko spustili do sedla pod Lemešnou.

„Huráááá Miro – teš sa, už sa blížime k cieľu – bude to super!“

„Joj ogare, to jsem rád, tak mi lepí hubu, potřebuju doušek piva!“

 dostal som očakávanú odpoveď. Veď aj ja som sa tešil do Valašského šenku, dúfam, že budú mať nealkoholický pivný mok. Predsa len budem šoférovať domov a aj keď aj tak vždy pijem len nealkoholické pivo, takto to môžem aj inak zdôvodniť, nie že nechcem. Proste šoférujem.

Takže sme v sedle pod Lemešnou – a čo to!!!

„Miro vidím tu nejaké vrstevnice, ja som tušil nejaký stupák – na kopec Lemešná, ale vôbec som ho radšej nepripomínal“

„To snad nemyslíš vážne, veď včera sme mali pred koncom túry  stúpanie na Krkoštenu  – dnes zase????“

„To je sila, dúfam, že tu bude len niečo mierne!“

Ale nebolo, nebolo – načali sme tuším najprudší výbeh v rámci tohto treku. Alebo to bolo tým dvadsiatym kilometrom dnešného dňa???

No ale fučali sme poriadne, trošku som si nadbehol Mira ale mal som toho tiež dosť. Nebudem mu predsa ukazovať meniace sa farby mojej fasády. Hádzal som určite všetky farby Face. Do toho mi tĺklo parádne srdiečko. Ale nevzdával som to, ani za svet. To zvládneme. Po prudšom stúpaní som si tak trošku sadol na hraničný kameň – zadok som si nechal na Slovensku a moje tlapy ubolené si to namierili do Česka. S nezávidiacim pohľadom som sledoval boj Mira s výstupom. A on potvoriak tam balil cyklistky, ktoré zostúpili z bicyklov a veselým úsmevom ho rozptyľovali. Netrafil by Vás šlak???

V stupáku ešte aj kurizovať musel.

No ja nanho nemám šancu. Proste je to valašský junák.

Vstal som a už miernejším kopčekom som to vytiahol až na Lemešnú, kde som počkal na Mirca. Radšej som mu o cyklistkách nič nehovoril, ešte by si myslel, že mu závidím.

 Že by????

Čakal nás už len úsek lesom k ceste na Bumbálku. Tam nás už pomaly čaká Fero, tak si musíme švihnúť. Ale to sa veľmi nedá, keď človek má po pravej strane výhľady na slovenské hory a po ľavej sa mu vinú krivky Beskýd. Proste to sme museli dostať do fotáčiku.

Záverečná. 

Naveľa, naveľa sme sa dotiahli k cieľu cesty – soche partizána hádžuceho granát. Nám sa končili dva krásne dni, Valašský šenk sme našli zavretý a tak sme sa bez akýchkoľvek turistických výčitiek svedomia nechali vyviezť Ferim na Bumbálku, kde sme zakončili tieto dva dni super pivečkom v miestnej krčme. Bolo to fajn.

Tak som Ti Zlatka aspoňn trošku priblížil naše putovanie Javorníkmi, dúfam, že ho ešte niekedy absolvujeme.

Ahooooj.

Druhá časť trasy bola dlhá 22 km so stúpaním 725 metrov a klesaním 835 metrov.

Všetky foto tu:

https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6305748143711808161

Južnou časťou Javorníkov - 1. deň

Milá Zlatka

Zo začiatku tohto imaginárneho listu Ťa veľmi pekne pozdravujem. 
Érou SMS-iek a mobilov sa akosi pozabudlo, že ľudia si niekedy vymieňali svoje dojmy formou písaného textu. Dnes už to tak nie je, každý vykecáva do mobilu alebo napíše rýchlu správu. Akoby sa báli, že čo dajú na papier, tak sa im to jedného dňa vráti a nebudú to môcť odvolať.A tak píšem aspoň takto imaginárne.

 Končí sa mi jeden fajn deň – aj keď bez Teba. Proste nám to teraz nevyšlo a ja som sa vybral na dvojdňový prechod južnou časťou pohoria Javorníkov. Svoje imaginárne znenie listu vymýšľam po  prvom dni túry v malej izbičke na chate Portáš. Chcem Ti popísať prvý deň ktorý sme absolvovali na mojom výjazde, ktorý som dlho nosil v hlave a podujal som sa ho zrealizovať. Pôvodne som chcel isť sám, no nakoniec som sa dohodol s kamošom z Rožnova. Vlastne to bola velmi milá a vítaná spoločnosť. Teraz tu vedla mna odfukuje spokojne po prvom dni, ktorý sme zvládli.

Ale pekne po poriadku.

Už dávnejšie som chcel prejsť týmto pohorím. Vždy ma to lákalo začať túru v Púlčíne v lokalite Púlčínske skály. Začiatkom mája som musel dať auto do poriadku. Dohodol som sa s kámošom Ferim v Púchove, ktorý sa mi pustí do údržby auta a na moju prosbu mi sľúbil, že ráno ma odvezie do Pulčína. Po ceste sme v Lidečku na stanici pribrali Mirka.

Ráno bolo krásne, sľubovalo pekné počasie a pekný deň. Tešil som sa a poriadne som bol nažhavený na túto túru. Prvý deň nás čakalo zhruba 21 km so stúpaním okolo 1017 metrov a klesaním 767 metrov. Proste kopčeky – hore-dolu hore-dolu.  No trošku som bol na pochybách či to zvládneme. Ale veď čo, Feri z Púchova to istí, po prípade pre nás niekde skočí a skončíme na pive – buď na slovenskej alebo českej strane. To bolo jedno.

V každom prípade ale odhodlanie vyraziť nechýbalo ani u mňa a ani u Mirka. A tak sme sa ocitli na začiatku Púlčína, ďalej už s autom Feri nemohol. To ale vôbec nevadilo. Tak som chcel úvodnú fotku z túry, ale v tom zhone sme na ňu akosi pozabudli a Feri sa stratil s autom za zákrutou. Teraz čo?

Naštastie, kým sme hodili batohy na chrbát objavil sa starší obyvatel Pulčína. Poprosili sme ho o fotku s našími nahodenými pozami. No ale starý pán to akosi nevedel. Hladačik na Mirovom foťáku nebol a milý pánko sa nevedel zmieriť s výklopným náhľadom. Považoval ho za hladáčik a uplne si ho priložil k oku.

„Veď ja Vás tam nevidím!!!“ – bola to trošku komická situácia, kedže mi z dolniakov sme toto považovali za absolútne normálnu záležitosť. Starý pánko to nezvládal, ale nakoniec sa mu to podarilo. Holt – my páni fotografický amatéri  si myslíme, že všetci naokolo zvládajú takú triviálnu záležitosť ako odfotenie digitálom ako my. Ale možno keby nám dal do rúk sekery a my by sme mu mali narúbať drevo, tak by sa karta obrátila a chichúňal by sa starý pán.  Aspoň sme boli v realite, že sme niekde inde – na horách a tomu sme sa podriadili.

Za Púlčínom

Púlčínske skaly

Pomaly – rozbehovým tempom sme sa dostali cez dedinu k začiatku Púlčínských skál. Je to velmi zaujimavá lokalita a je tam čo na pozeranie. Je to na začiatok trošku stupák – ale nie velmi. Aspoň sme sa rozohriali a rozhýbali sme staré kosti zlajdačené zimou. Ale zvládli sme to a dostali sme sa na kopec Hradisko. Trošku sme sa vydýchali, napili sme sa vody.

Na vrchole Púlčínských skál

„Chceš sa isť pozrieť do skalného bludiska na Hradisku?“ – pýtam sa Mira.

„Nie, nie“ – to bolo asi pod dojmom toho stúpania – vraví mi Miro, máme ešte pred sebou dlhú cestu, ktovie ako nám to pôjde.

Súhlasil som, aj keď krátku odbočku do skalného bludiska Hradisko všetkým čitateľom odporúčam. Tiež som si ale nebol uplne istý či budeme stíhať. A tak sme vyrazili k dalšiemu bodu našej cesty – Sedlo Radošov   - toto bol fajn odpočinkový úsek – išlo sa lesom – v tieni to bolo pekné a my sme sa konečne dostali aj k rozhovoru, kedže sme sa dlho nevideli. Po križovatku v sedle Radošov sme ani nevnímali ako nam to prešlo. Usek sme fajn prešli, po zadýchaní nebolo ani stopy a išlo sa nám v tieni stromov bol velmi príjemný. Nevnímali sme pri našom kecaní ani šum stromov a ani krásnu zeleň ktorá nás obostierala. Proste sme išli. 

V sedle Radošov

Od Radošova sme si to stále valili lesom po červenej turistickej značke. Za vrchom Šerklava sme sa vynorili z bezpečného objatia lesných porastov na západnom konci Senickým lúk. Tu sú pekné výhlady na východne stráne Javorníkov. V rukách sa nám ako obyčajne vynorili naše fotografické prístroje a my sme sa snažili čo najlepšie zakomponovať nejaké tie výhlady. Pomaly sme prešli týmto volným priestranstvom a po vnorení do lesa sme o chvílu našli krásne výhladové miesto, odkial sme sa mohli znovu pokochať pohladmi na Senické lúky. 

Senické lúky

Nadlho to budú asi jediné poriadne výhlady. Čaká nas dalšia cesta lesným kráľovstvom Javorníkov. Po dlhej dobe sme na chodníku pod Valašskou Kyčerov stretli človeka – pravdepodobne lesník. Vraj dávajte si pozor – môžete stretnúť medveďa. Hmmm – to človeku na pokoji nepridá, ale kvôli tomu vzdávať v tretine túru – tak to teda nie.

Sme fakt v tretine? Na začiatku som si nahodil do mobilu nahrávanie turistickej trasy do turistickej navigácie. No ano – sme – ale čo to – veď ja mám asi len na 20% nabitý mobil. Fuuuha – tá navigacia žerie energiu ako nič. A to som sa tak chcel pochváliť s tým kolko toho prejdeme na mobilnej aplikácii. Hmmm – s ťažkým srdcom a nechuťou som navigáciu uplne zrušil, s tým že sa budem modliť že mi mobil vydrží. Nie som na nich závislý, ale predsa len – sem-tam treba dať o sebe vedieť. Hlavne keď mi máš volať.

Cesta lesom

Takže už bez nahrávania v navigácii pokračujeme lesom ďaľej – pomalým výstupom na Valašskú Kyčeru – 863 m.n.m. a následným zostupom do sedla na výšku 791 m.n.m. – nič hrozné. Potom nás čaká výstup na najvyšší bod dnešného dňa – na vrchol Makyty 923 m.n.m.

Náš nepodstatný rozhovor pokračoval, len po chvíli prišla otázka :

„Čo tak kričíš?“ – pýta sa ma Miro. Fúúúúha – fakt – som nejaký hlasný.

„Ale to vieš“ – vravím – „máme výstrahu pred medveďmi , tak nech o nás vedia, zvonce nemáme – tak aspoň hlasný hovor sem tam zapojme ako ohlasovanie pred touto návštevou.“

Ale po medveďovi ani chýru a ani slychu – stále ideme tichým lesom a tešíme sa z toho, že ešte nám to celkom dobre šlape. Pred sedlom pod Makytou stretávame druhého a posledného turistu v ten deň. Neviem či to je tým, že je piatok, alebo že by túto časť Javorníkov považovali ludia za menej atraktívnu? Mne osobne sa zatiaľ páčilo. Trošku sme poklábosili, veď stretnúť človeka v lese dáva vždy fajn možnosť vymeniť nejaké tie skúsenosti z túr a z toho čo nás čaká.

Výstup na Makytu bol zo začiatku tiahly, postupne sa zmenil na kratší ostrý úsek, ktorý sme s fučaním celkom zvládli. Vrchol je bez výhladov a zalesnený. Hore malý odpočinkový prístrešok. Pod strechou prístreška boli vystavené vypité flašky zo všetkých možných období, ktoré tu turisti ponavštevovali.

Na vrchole Makyty

 Pri našom fučaní nás ani nenapadlo preštudovať, ktorá flaša je tu najstaršia. Tak len vrcholové foto z najvyššieho bodu dnešného dňa a pomaly sa chystáme na zostup z Makyty do Papájskeho sedla. Najnižší bod treku. Vraj nás čaká dosť ťažký úsek zostupu, aby sme sa pripravili. A tak sme psychicky pripravený. Klesáme-klesáme a stále nič. Snad niektorý z tých úsekov bol ten hnusný – nepríjemný. Turista, ktorého sme stretli pred Makytou – povedal : „Keď to príde určite to poznáte“.

Aj sme spoznali J. Naraz sa pred nami prudko prepadol turistický chodník do velmi nepríjemného šmyklavého padáku.

Prudký zostup z Makyty

 Bol trošku vlhký a fakt, že to bolo veľmi nepríjemné zostupové miesto. Skúšal som to lesom po bokoch, bolo to lepšie, ale - Zlatka – fakt sme si museli dávať pozor. Bolo to nepríjemné miesto, ktoré by som radšej išiel smerom hore ako dolu. Ale nebooooj – aj výstupu prudkého smerom hore sme sa ešte dočkali.

Boli sme pred Papájskym sedlom. Pred nami sa nam otvorili výhlady na nasledujúci hrebeň Jeseníkov – na ktorý musíme vyliezť.

Pred Papájskym sedlom - na hrebeni presvitá strecha Kohútky

 Je pred nami Krkoštena – 867 m.n.n. – a 200 metrov prudko smerom do kopca. Na začiatku túry by to bol pre nás celkom úsmevný výšlap, ale teraz už máme toho v tom teplom dni celkom dosť. Jasné že to nevzdávame, ale radšej by sme boli hore. No veď nás to ešte len čaká. V Papájskom si dáme neskorší obed, ktorý bodol. Možno to bola trošku chyba – teperiť sa  s plným žalúdkom do kopca. Ale hlad bol väčší ako nejaká chyba. Tak sme si dali a pustili sme sa do stúpania na Krkoštenu. Dych sa nam zrýchlil, pupky sa natriasali pod váhou batohu a samozrejme aj plným obsahom v nich. Po chvíli sa nám stratila značka. Ale smer som – Zlatka – nestratil. Tak sme sa dostali na spodnú časť rúbaniska, ktoré sa nad nami čňelo dosť ostro. No nič – musíme hore. Tam by sme sa mali napojiť na značku. Nabral som tempo a išiel som. Miro dolu čakal, či trafím – bol to na slnku dosť náročný stupák, oči mi oslepovali kvapky slaného potu, ale zvládol som. Zopakujem sa, nebyť za nami skoro celá časť túry, tak by to nebolo až také hrozné. Našiel som značku a kričím na Mira ktorý bol neviditelný pod svahom.

„Je to dobrýýýýýý!!!!“

Nič. Znovu po slovensky: 

Na vrchole Krkošteny

„Je to dobréééé!!!!!“ – znovu nič. Do čerta – musim zostúpiť nižšie? Premeriaval som si stupák, ktorý som práve vyšiel a vôbec sa mi nechcelo ukrojiť z toho výstupu a zbehnúť nižšie.

Ale musel som. Snažil som sa zísť čo najnižie ale velmi sa nedalo. Batoh som nechal hore – ale aj tak som nechcel znovu stratiť vystúpanú výšku. Naštastie po miernom zostupe som zbadal Mira ako si to štráduje hore rúbaniskom. Zamávali sme si a znovu sme sa stretli hore na Krkoštene.

Pred nami už bol ľahký úsek túry smerom ku Kohútke a k Portášu. Tak sme uplne spokojný išli s novým elánom v ústrety budúcnosti, ktorú pre nás predstavovalo vychladené pivko na horskej chate. Po prejdení vrcholového kríža na Kohútke sme s ochabujúcim elánom stúpali po asfaltke k horskej chate Kohútka. Pre mňa osobne dosť nepríjemný výstup, kedže na cestu dosť pieklo a ťiahle stúpanie mi nič nedarovalo. Ešte kúsok, ešte kúsok. A tak rozkúskovane som to zvládol.

Na Kohútke

Následne zostup do malého sedla, okolo informačného centra na Kohútke, cez cestu, ktorá spája dva štáty. A zas hore smerom k Portášu. Už som to tu poznal. Slina sa už lepila na podnebie mojej huby – poviem to tak ivánsky – a to mi dodávalo k tempu. Miro zaostával môjmu tempu. Jeho túžba po orosenom občerstvení na Portáši asi nebola až taká magnetická ako moja. Ale aj tak ku mne doľahol jeho výkrik:

„Nech ma tam čakáááá  dobre orosené – nezabudni!!!!!“.

Tak som vyrazil a dorazil. Velmi dobre sa mi čakalo s dvoma pivnými mokmi na terase horskej chaty a po dovŕšení prvého dňa prechodu na cielovom mieste – hoteli Portáš.

A tak tu teraz ležím, spoločne poprdkávame, zachvílu pochrápeme v malej turistickej izbe – je nám fajn. Nevieme čo nás čaká zajtra, spoločne sme sa aj napriek trošku ťažším nohám zhodli na tom, že ideme ďalej.

Tak sa pekne maj a nech sa Ti dobre spí milá Zlatka – Tvoj zlatko.

Dalšie foto :
 https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6303150766634619681

 

Západovky od chaty Portáš