„Sadajte!“
– zavelil kamoš a štvorica obstarožných, trošku
vypuklejších lyžiarov v obtiahnutých lyžiarskych overaloch sa so šarmom,
sebe vlastným, vyvalila na sedadlá 6-miestnej sedačky. Pod lyžiarskymi bundami
znenazdajky tíško zapraskalo. To keď sa brucho roztiahne – tak zapínacie časti
na lyžiarskych nohaviciach podľahnú tlaku tukových vrstiev a znovu
a znovu už po neviem koľkýkrát sa rozopnú. S tým nič nenarobíme,
proste to tak je, hore sa to zapne a po jazde a nástupe na sedačku sa
to všetko znovu zopakuje.
Teraz si užívame - ale jazdu hore na svah. Predsa len spúšťanie sa po
svahoch Spálenej doliny dá celkom zabrať kolenám. Čim sme bližšie obedu, sneh
je ťažší, nohy a kolena sa trasú ako mäso v huspenine, keď si ju
posúvate k ústam. Ale chutí – aj huspenina a aj lyžovanie. Predsa len
čerstvý vzduch je super a po večerných orgiách vôbec nie je zlé sa takto
vyšantiť.
Sedačka nás znovu unáša do výšok doliny. Obzeráme sa po lyžiaroch, hodnotíme
štýly lyžiarov, preberáme úplne nepodstatné veci okolo pekných lyžiarok, nejaký
ten vtip padne a:
„Pozrite“ – vraví Ondro – „už zase sa teperia hore svahom skialpinisti“
hlavy sme obrátili smerom k postavám naberajúcim výšku po svahu pod
sedačkou. Skôr ale zo zvedavosti, lebo medzi skialpinistami sa nájdu krásne
vyformované postavy skialpinistiek, ktoré si to šinú hore svahom. Samozrejme
odtiaľto - medzi nami, môžeme sa
navzájom upozorňovať na jednotlivé krásne objekty, ktoré sa nám vlnia pred
očami.
„Tak já by som sa na toto nedal, sú to blázni, takto sa terigať hore
svahom, keď tu je sedačka“
- vraví Robo
a my štyria pupkáči natlačení na 6-miestnej sedačke horlivo prikyvujeme.
No ale moje druhé turistické ja v hlavne začne oponovať. Ani neviem
ako:
„Ja by som to tuším aj vyskúšal“ – vyhrkne zo mňa.
Tri hlavy sa ku mne otočia v nepredstieranom úžase, a prezerajú
si ma, či mi náhodou nešibe. Ďalej sa im v tvári zráči obava, aby som
niekoho z nich nevyzval, že nech to skúsi so mnou. Vedia, že keď ja také
niečo poviem, tak ku skutku to koľkokrát nemá ďaleko. Hlavne keď to je reálne.
„Vlado, tu nikde nie je požičovňa na skialpy“ vraví jeden,
„Čo Ti šibe?“
vraví druhý.
Ale ja skialpy nechcem a viem, že nikoho z nich nútiť
nebudem. Lebo ani sám som si nie istý, či také niečo po čase zvládnem. Hlavne
keď chcem do toho navliecť moje snežnice, tajne prihodené do výbavy na
lyžovačku. Veď - keby niečo.
S blahosklonnými úsmevmi načali inú tému moji spoločníci a ja som
začal premýšľať o mojej trúfalosti. Bol som už síce na snežniciach, ale
také prevýšenie som nikdy nerobil. Na druhú stranu – výstup po boku lyžiarskeho
svahu, ktorý je už zjari predsa len prázdnejší, by mohol byť o dosť
jednoduchší, ako brodenie sa niekde v hlbokom svahu. Moja hlava ale mala už aj iné plány. Ťahalo ma zistiť, čo je tam
ďalej za kopčekom na konci sedačky, kde sa všetci skialpinisti strácajú. Aké to
tam je, čo za fotky by sa dali spraviť. Proste zvedavosť – to je moje.
A tak som začal študovať všetky etapy svojho budúceho výstupu.
V mojej mysli sa odohrávala takáto cesta hore dolinou:
Od parkoviska je to ľahké – je tam
taká somárska lúka, nič hrozné, to by som mal na snežniciach zvládnuť ľavou
zadnou. Bojím sa len hromady detí a začínajúcich lyžiarov, ale to snáď
nebude až taký problém. A keby náhodou, že nevládzem už na tejto lúčke –
proste sa vrátim.
Reál:
Za tajomného vyškierania sa mojich spoločníkov, som si na druhý deň
navliekol na nohy snežnice a pomedzi džavot detí v lyžiarskej škole,
som sa vydal hore somárskou lúkou. Po chvíli som už ale zastavoval. Nie – nebojte
sa, zvládneme to, ešte nekončím.Nebolo nič hrozné, ale musel som si dať dolu
vrchnú vrstvu oblečenia. Slnko hrialo a to ma začalo ničiť. Ešte že mám
čapicu. Následne ako nič som bol hore nad lúčkou pre začínajúcich lyžiarov.
V hlave:
Nad lúkou pre deti začína strmé
esíčko. To bude iná makačka, ale snáď sa tam nejako dostanem. Zahryznem sa do
toho a to by v tom boli všetci svätí, aby som to nezvládol. Keď som bol mladší, tak ......
„Jasné keď si bol mladší!!!“ – ozval
sa ten pochybovačný hlas na negatívnej linke myšlienok. „Netvár sa, aký si
úžasný a nefandi si, pozri sa na seba – to nemáš šancu zdolať.“
Ale takéto pochybnosti sa dajú optimistickou
linkou myšlienok ľahko zaplašiť. Nie je to žiadny problém, proste sa do toho
zahryznem a vymakám to hore. Frázy, frázy, frázy.
Reál:
Zahrýzol som sa. Po úspešnom hravom zdolaní lyžiarskej lúčky moje
sebavedomie nabralo nepatričné grády a snažil som sa dostať do tempa
v omnoho strmšom kopci. Desať krokov – dávam sa do trička, srdce začína
mať iný rytmus, na čele sa mi začínajú vytvárať kvapôčky slaného potu. Ale
všetko zatiaľ ok, veď som zdolal somársku lúku – nevrátil som sa, idem ďalej.
Snežnice výborne držia na snehu, ale nejako sa mi divne vytáča noha smerom do
vrchu. Veď ja mám možnosť upraviť si tú snežnicu tak, aby som nedošľapoval úplne
dolu. Zastal som, upravil som, vykročil som a hneď to bola iná káva. Na dvadsať
metrov. Stále som len na začiatku strmého esíčka, ktoré sa vinie do vrchných
partii lyžiarskeho svahu. Predbehol ma prvý skialpinista, za chvíľu
skialpinistka. Pomaly sa dostávam na úroveň Spáleného žľabu, ktorý je povestný
svojimi lavínami. Zavalilo tu už pár horychtivých jedincov. Osobne som mal tú
česť vidieť padnutú tú lavínu, ktorá tu pochovala českých turistov spred pár
rokov. Fúha, keď začnem rozmýšľať nad niečím iným, lepšie sa mi ide. Musím si
svoj výstup nejako systematicky rozdeliť. Budem počítať kroky. Začnem do 50.
„Raz, dva, tri ..... desať .... tridsať“ – fúha, trošku som to prehnal.
Tridsať krokov stačí, trošku sa vydýcham.
Som v polovičke esíčka. Pomaly
ma prišli prvýkrát skontrolovať kamoši spúšťajúci sa na lyžiach dolu svahom.
„Tak čo, vládzeš?“
No čo im má na toto odpovedať ješitný pupkáč, ktorému trošku padli šance na
dôjdenie do cieľa?! Aspoň na vrchol tohto strmého esíčka.
A keď nie, ľahko sa vrátim dolu.
V hlave:
Stojím rozvážne, nezadychčaný
na vrchole esíčka na lyžiarskom svahu. Jednu zo strmín mám za sebou, ale mne to
akosi nevadí. Cítim sa fajn. Okolo presvištal Robo s Ferom
a s otvorenými ústami pri pohľade na mňa je im vidieť všetky zubné
výplne. Závidia mi obdivné pohľady, ktoré smerujú k mojej postave od
úžasných štíhlych skialpinistiek, alebo aj lyžiarok promenádujúcich sa na svahu
vo farebných lyžiarskych overaloch. Líca mám vyštípané, tričko sa mi vlní vo
vetre a ovieva moju svalovú hmotu na všetkých častiach tela. Pred sebou
mám trošku ľahší úsek lyžiarskeho svahu smerom k chate vo vrchných partiách
zjazdovky. S entuziazmom sebe vlastným sa púšťam a idem do ďalšieho
výstupu.
Reál:
„Trinásť – štrnásť – pätnásť“ – som hore nad
strminou v esíčku.
V ušiach mi hučí, srdce mi búši.
Pre intenzívne
kvapkanie potu pomaly nevidím, tričko je spotené a prilepené na chrbte,
ale nemám žiadne odpadávajúce stavy, takže je to ešte stále ok.
„Preboha – hádžeš farby ako v reklame
na farby, laky, fermeže“ – vraví mi sv. Rochus.
„Čože, už vidím prvého svätého?! Pretriem oči a miesto svätca
s berlou v ruke a svätožiarou, vidím Odreja v helme, ako sa
škerí nad mojim dýchavičným stavom.
„To vieš, okrem toho, že vidím pomaly nejakých svätých, som OK“ – vravím mu
a dodávam : „Nemám žiadny problém, potrebujem sa vydýchať a aj
keďmiesto Teba som tu chvíľu videl sv. Rocha, som uplne v poriadku.
Pokračujem.“
Som rád, že mám okolo seba kamošov, dodáva mi to určitú tvrdohlavú odvahu,
že to nevzdám.
V hlave:
Nasleduje úsek pohodového
terasovitého stúpania, chvíľami skoro rovno, chvíľami taký skok na ďalšiu
terasu a ja kráčam bez vzrušenia, v celkovej pohode. Predbieham
všetkých skialpinistov, ktorí sa predomnou nachomejtli a pravidelným
rytmom pred očami obdivujúcich lyžiarov sa pomaly blížim k drevenici
s občerstvením, nachádzajúcej sa skoro pod vrcholom zjazdovky.
Reál:
Tento úsek nad esíčkovou
strminou, ponúka oddychové pasáže – skoro rovné úseky a aj nejaké malé
vyvýšenia, ide sa stále do kopca ale ide sa mi v pohode, krízu
z výstupu som prekonal. Skialpinisti okolo mňa preletujú ako automobil zn.
Ferrary okolo Trabanta. Ešte že som taký šedý, že ma ani nevidieť. Teším sa na čaj a aj na partiu, čo ma
čaká hore – už na mňa máva boh vína a občerstvenia – Bakchus: „Švihni sv.
Vladus, už Ťa tu čaká dobrý čaj a menšia prestáv(k)očka“.
Vlastne to asi nebude
žiaden svätý ani antický boh, len Fero a bez kočky. Takže asi nejaké
následky s mojim vedomím to bude mať. Ale nie – po tomto úseku len
srandujem.
V hlave:
Po vydýchaní sa, ktoré by som
vlastne ani nepotreboval, sa s vervou sebe vlastnou, púšťam do
nasledujúceho stupáku - je síce kratší ako dolné esíčko, ale je podľa mňa
strmší. Musím v hlave krotiť svoje emócie, akože všetko zvládam, aj keď
myšlienkovo to zvládam super. Nohy mám ľahké ako pierko a trúfam si predbehnúť
toho skialpinistu, ktorý sa ladnými pohybmi blíži k záveru zjazdovky.
Reál:
Uff – tak toto je strmina! Čo som zastavoval na ten čaj?! Celý som
stvrdnutý, svah je dosť strmý a podšmykuje sa mi. Nič moc. Počítanie
krokov vsnežniciach som znížil na desať. Trošku odfukovania a znovu ďalších
desať krôčikov. Ale výšku naberám.
Z vrchu stupáku na mňa máva Markíz de Sade: „Otroku, máš všetky moje
sympatie, takto sa ničiť – počkaj – mám pre Teba pripravené muky svalovice
z tohto výstupu. Teším sa na to, ako budeš jajkať.“
Zas halucinácie?! To len Robo vraví – „Nebooooj, za chvíľu si hore.“
„Ja viem“ – precedím cez zuby. Nechce sa mi príliš vysvetľovať, že to
zvládnem, lebo ja to zvládnem. Za chvíľu sa vyšvihnem cez prah tohto prudkého
úseku a predomnou je koniec zjazdovky. Všetka únava je ta tam – teším sa,
že mám tento úsek za sebou. Prečo?
V hlave aj
v reále:
Pretože v priebehu
pár minútok sa dostanem z civilizácie, z hluku lyžiarskej zjazdovky
do nádherného ticha, medzi majestátnosť hôr, predo mojim zrakom sa budú vlniť snehové
preveje, rušené sem-tam kosodrevinou. Kľučkujem v tom tichu. Narúša ho len
šum vetra, ktorý nado mnou pasie oblaky, ženie ich cez vrcholy Roháčov. Tam
smerujú kroky všetkých skialpinistov. Tak na výstup až tam si netrúfam - reálne
zhodnocujem svoje možnosti.
„Ale snáď nabudúce“ – zašepká mi optimistická myšlienka v hlave a veľmi
rád s tým súhlasím.
Odbáčam od skialpinistickej stopy a nepoškvrneným snehom sa pomedzi
kosodrevinové konáriky uberám smerom k sedlu Parichvost. Teda myslím si,
že to tam je. Neštudoval som to veľmi na mape. Predsa len som nepočítal s tým,
že sa až tak ďaleko dostanem, ale v
podstate som rád, že som sa dostal. Pred sklom môjho objektívu sa každú chvíľu
menia svetelné podmienky, raz mi slnko pošteklí zátylok, potom mi ho zmrazí
sneh, nafúkaný potmehútom- vetríkom za golier. Teší ma to. Každú chvíľu prikladám
fotoaparát k oku, lebo sa neviem nabažiť týchto scenérii v krásnej
bielej doline, kde niet ruchu, kde niet ľudského kriku, ani hrkotu sedačky. Len
ja, vietor, slnko, kosodrevina a sneh.
„Mám sa vrátiť????“
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6292752015589942321
