Monológ odvodňovacieho kanála.

Dovolte aby som sa predstavil. Mám minimálne dve mená – na mapách som označený ako Biela voda, čo sa však v lokalite kde tečiem vôbec neujalo. Moje pravé meno, pod ktorým pretekám okolo  dediny je Dunájok. Ak sa spýtate, kde tečie Biela voda – to Vám nikto zo starších obyvateľov obce nepovie, ak sa spýtate, kde tečie Dunájok – máte omnoho väčšiu šancu na lokalizáciu mojej polohy.

 Neviem sa určiť, som potok, kanál alebo stoka?

Kedysi dávno by som sa určoval ako potok. Krásne čisté brehy, ľudia, ležiaci teraz na cintoríne, pod ktorým pretekám sa o moje brehy a stráne vedúce ku korytu – starali.

Mal som krásne brehy porastené stromami, nikde žiadne krovie a len tráva. Po mojich brehoch dietká pásli hydinu, kozy, ovce, krávky. Proste všetko čo sa chovalo v hospodárskych dvoroch. Vodu som mal čistú – žiadne odpadky by ste vo mne nenašli. Dokonca sa dietka vo mne aj kúpali. Rád som ich prijal do svojho vodného objatia, aby sa v sparnom lete pri svojich povinnostiach trošku osviežili. Na jednom mieste dokonca vzniklo malé futbalové ihrisko – že vraj Maracana – to miestny nazvali – he-he-he. Ale futbal sa hral ostošesť. Pár lôpt som aj nadšeným hráčom ukradol svojim prúdom. Joooj to je dávno. Potom však prišli pochmúrne časy, vyschol som, do koryta mi bolo nahádzaného plno odpadu, smetí a rôznych splaškov. To trvalo dlho. Veľmi dlho. Okolie zarástlo, všade narástlo take krovie, že zámok šípkovej Rúženky sa mohol červenať, nemal na moje zarastené brehy. Po chvíli mojej pasivity sa našťastie ľudia prebrali a naraz som vo svojom koryte pocítil bagre, prebágrovali moje koryto, poškrabkali mi dno svojimi lopatami a znovu sa do môjho koryta napustila voda. A tak ja Dunajok som fungoval ďalej. Nič iného sa ale nedialo. Stále som divoko zarastal, len na niektorých miestach sa ľudia pustili do úpravy mojich brehov za svojimi záhradami. Ale to bolo málo. Stromy okolo mňa rástli, niektoré sa rozširovali a mocneli. Iné vyschli – ochoreli, pomreli od staroby, od chorôb. Ani sa nečudujem, v tej džungli, kde sa slnko nedostalo sa dostali rôzne chrobače a zničili pár krásnych stromov. Stromy popadali a niektoré nie vlastným pričinením padli na ploty záhrad susediacich s mojim tokom. No čo – škoda, s tým treba predsa niečo robiť. A tak som s potešením pri svojom prúdení zachytil rozhlasové hlásenie, že sa príde na moje brehy znovu pracovať, že sa les prečistí a presvetlí, vyrúbu sa choré stromy a preriedi sa les. Bol som šťastný a bol som rád. Každý les potrebuje obnovu, presne ako ľudia potrebujú odpočinok. Tak les na mojich brehoch už bol tomuto činu veľmi rád.

A tak nabehli stroje, ľudia pracujúci v inštitúcii, ktorá toto zastrešovala prišli s pílami, nákladiakmi, drvičkami konárov a všetkým, čo bolo potrebné k tomu aby les na mojom brehu omladol. A tak sa voda v koryte jednu chvíľu skvela v prečistenom lese, pracovníci vysekali a presekali les, mohutné stromy obrezali, vyrezali, naložili na autá a odviezli. Veď tomu sa hovorí predsa lesné hospodárstvo, to treba spraviť. Všetko bolo ok – ale len na úseku zhruba 200 metrov môjho toku. 

Po 200 metrov toku sa ráz mojich brehov zmenil, les bol síce vyrúbaný, ale všetky konáre a odpad zo stromov ležal asi v polmetrovej výške na zemi, prišla drvička, bol spracovaný len ten najnutnejší  odpad pri výrube stromov. Jasné – kvalitné drevené pňe sa odviezli, škoda by to bolo tam nechať, ale konáre zostali ležať tam, kde odpadli od rúk pracujúceho človeka. Veď prečo sa s ním namáhať. Keď domáci zo záhrady nechcú mať v záhradách červotoče, komáre, rôznu háveď z umierajúcich stromov, nech si to vyčistia. No nie? Veľmi veľa stromov bolo pri páde zotnutej kvalitnej drevárskej zmesi poškodených – ale asi nemali patričné parametre na to aby boli tiež vyrúbané. 

Proste zostali tam stáť dolámané a vystavené otvorenými ranami všetkým nástrahám, ktoré prídu z porúbaného porastu.

 Veľa konárov popadalo do vody a  poupchávalo môj tok. Takže ľudkovia ospravedlňujem sa všetkým za to, že z neprietočného toku k vám bude dochádzať smrad hnijúcich odpadkov, priletí množstvo komárov, veď oni teraz budú mať omnoho viac miesta na založenie komárich kolónii. Proste asi si to v budúcnosti užijete.

A tak si tečiem ďalej – dostávam sa pomaly do svojej tradičnej zarastenej džungle, ktorou som tiekol dlhé roky. Veď to je fajn. Zrazu svetlo po sto metroch – z pravej strany môjho toku vidím velikánsky priesek do lesa, nie – nie je to priesek. Proste inštitúcia, ktorá robila poriadky s lesom na začiatku môjho toku si tu po pár stoviek metroch vyhliadla kvalitné, hrubé parádne stromy. Mali jednu chybu. Boli vrastené do krovísk od agátov a iných stromov. Problém???? 

Nie – proste vpálime traktormi do lesa, vyrežeme strom kvalitný, zdravý strom – zapriahneme a vytiahneme z lesneho priestoru na pole. Že pritom dolámeme desiatky iných stromov??? – Koho to trápi!!!! – Ešte predtým však tie kvalitné stromy obrežeme a všetok ten bordel tam necháme ležať v doničenom lese. Tie stromy asi chore neboli, až z koryta som videl na opracovaných kmeňoch značky – kolko kubíkov dreva sa môže znovu predať. Vraj majú ludia take náboženstvo – že PEŇÁZE. Na úkor desiatok stromov, ktoré tam zostali dolámané. Tečiem si – tečiem a na úseku 100 metrov je vpádov traktorom do lesa asi 5x, Ďalej radšej zavriem oči a nepozerám sa. Načo aj.

Hútam o tom ako to bolo kedysi, moje vody boli pospájané s vodnými plochami okolo celej dediny. Pamätám si, ako pri výjazde z dediny vysadili predkovia súčasných obyvateľov krásnu čerešňovu aleju. Na jar po zime, keď čerešne rozkvitli – prinášala radosť svojou ružovou farbou všetkým obyvateľom, ktorý týmto miestom prechádzali smerom do práce, takisto ich vítala po príchode z práce. Bola krásna, aj keď rozkvitnuté čerešne nemali dlhú trvácnosť. Ale stojace stromy čerešní boli zárukou toho, že o rok a o ďalší rok a znovu o rok sa ľudia majú na čo tešiť. Prišiel však rok, kedy zvíťazili peniaze nad alejou. Proste pre výstavbu veľkoobchodu bola celá aleja vyrúbaná, korene vytiahnuté. A zostala len holá pláň – nevadí – trebalo inžinierske siete k veľkoobchodu naťahať. Peniaze treba, kupujúci musíte sa svojich peňazí zbaviť a my vo svojom veľkoobchode ich radi uskladníme vo svojich kešeniach. Čo tam po nejakých stromoch. A viete čo – páni predstavitelia obce – tu máte nejaký groš ako odškodnenie a sľúbte všetkým obyvateľom, že my sa postaráme a vysadíme novú alej. Nech im zacpete huby týmto tvrdením a nech zbytočne nekvákajú.  Veď časom sa zabudne. A miesto čerešní budeme prekvitať my – a to celý rok. To bolo už pred pár rokmi. 

(Poznámka autora: Som rád, že z vtedajších predstaviteľov obce sa nik pri voľbách nedostal k moci, neviem-neviem či by sme mali ešte parky v dedine.)

Tak to by sme mali nejakú tú spomienku, len tak aby sa vedelo, že sa nezabúda.

A tak si tečiem ďalej, hútam a snívam o tom, či tá inštitúcia čo mala na starosti výrub dá aj nejaký zisk z toho dedine, kedže aj občania sa dosť podieľali na vyčistení mojich brehov. Hlavne za svojimi záhradami. Aj keď tie pozemky vôbec nie sú ich vlastníctvo. Proste im to nedalo. Ale ako tak trošku poznám ľudské povahy – toto určite zostane len v polohe snov. A to už radšej ani nepomyslím, čo zostane z toho zdevastovaného lesa, ktorý nemá to šťastie, že má vedľa seba pozemky pracovitých záhradkárov, ktorý si za svojimi pozemkami aspoň počistia. Asi nič – zostane len môj zanesený tok a zarastené brehy, to všetko bude po určitej dobe páchnuť a bude semenišťom komárov.

Vtečiem do Malého Dunaja a možno sa dozviem aj o tom, či výrub na ostrove pri Dunaji – Sihoť – bude robiť tá istá inštitúcia, čo na mojom toku. Ak áno – amen-tma – možno budú rúbať stromy – zdravé a mohutné aj 5 km mimo uvedených lokalít.

Tak zatiaľ. 

Tri ročné obdobia v jednom dni

Tento rok sme prežili už druhýkrát po sebe celkom teplú zimu. Už to človeka aj hnevá, že si my, dole na dolnej zemi, poriadne ani snehu neužijeme. Žeby za to mohol  El Ňiňo, alebo  El homo sapiens – so svojimi tvrdými zásahmi do biosféry našej matičky zeme?! Neviem, nedá sa to zistiť a ani to nikdy nezistím, ale úvaha tu určite je na mieste. V každom prípade sa každému z nás môže stať, že v jeden februárový, ešte zimný deň, podarí zažiť na túre rovno vzorku troch ročných období, ako v zrýchlených políčkach 8 mm filmu. Teda leto v zime nečakajte. Ale nebudem predbiehať …. pekne poporiadku.

Túra:  Mechenice – Žibrica – Trojchotár – Zobor – Meškov vrch – Mechenice.

V zime toho človek dedinský nemá nejako veľa na programe, tak sa často stáva, že sa môže vybrať na túru aj v deň, ktorý má bežne počas roka určený na práce v záhrade. Aj mne sa to stalo. A tak som si pri výbere túry spomenul na návštevu Zoboru, z ktorého som videl ďalší vrch s názvom Žibrica. Už vtedy som si hovoril, že sa tam vrátim a vyleziem aj na tento známy tribečský vrchol. Veď treba spoznávať aj ďalšie prírodné krásy nášho územia. Keďže som však nechcel isť zo Zoboru – svoj styčný bod som si určil v dedinke Mechenice – východne od pohoria Tribeč. Pre moju následujúcu túru to bol ideálny bod, nakoľko som mohol z tohto miesta spraviť túru bez toho, aby som išiel tam aj naspäť. No proste okružnú.

Do Mecheníc som dorazil bez problémov, žiadne zablúdenie sa nekonalo – nič také, ani by som to nechcel, lebo by mi to dosť nabúralo časový harmonogram predsavzatia. Ono, predsa len, ešte aj vo februári sú celkom krátke dni a potme sa mi blúdiť vôbec nechcelo. Zaparkoval som teda pod viaduktom opustenej železničnej trate, vraj tu už vlaky nepremávajú, ale viadukt bol pekný, zachovalý. Odtiaľ sa ťahala žltá značka na východné stráne vrchu Žibrica, tak som vyrazil do kopca.

Polia nad Mechenicami, predo mnou Žibrica

 Počasie bolo typické jesenné, po dosiahnutí otvorených stráni vyššie menovaného vrcholu, som sa dostal na zablatenú poľnú cestu, ktorá viedla popri poliach smerom k rázcestiu Pod Dlhou skalou.

Cestu som zdolával rôznymi prískokmi, preskokmi cez mäkkú zem. Vetrík vejúci sa z vrcholu, mi začal na tvári vytvárať typické jabĺčkovské farby. Polovica oblohy bola modrá a polovica bola tak zamračená, že som sa začal obávať, či vôbec niekam dôjdem. Predsa len – bolo to tak na polovicu. Pri vstupe do lesa bolo zo začiatku ešte všetko jesenné a mazľavo šmykľavé. Moje návleky odolávali a ja som si gratuloval k ich nasadeniu, veď inak by som bol parádne zašpinený. Dá sa to aj inak povedať, ale zostanem pri adekvátnych slovách. Cesta ma viedla do kopca a zhruba po trištvrte hodine som sa dostal k rázcestiu Pod Dlhou skalou.

 Žltá značka tu skončila, rovnako ako aj žltá farba jesene. Pri odbočení doprava na červenú turistickú značku a naberaní výšky smerom na Žibricu, bolo čim ďalej, tým chladnejšie počasie. Začalo sa mi to aj viac páčiť, pretože zimy a snehu som si tento rok príliš veľa neužil. Cesta sa zmenila na turistický chodník, ktorý sa čim ďalej, tým viac nakláňal smerom nahor. Ale zvládnuť sa to dalo, aj keď som fučal ako parná lokomotíva. Nevadí. Tú námahu mi vynahrádzali pekné zimné scenérie okolitého lesa.

Medzi stromami som nachádzal pohľadom rozkvitnuté snežienky, ktoré boli prikryté novou vrstvou sriene a snehu. Tie boli nádherné. Pomaly ale iste som častejšie vyťahoval foťák z brašne a snažil som sa niečo z tej pohody a zimnej atmosféry dostať do pamäte fotoaparátu. Jasné že som neodpočíval, to nech Vás ani nenapadne, nepotreboval som minúty na výdychy a odfukovanie. Proste som to chcel odfotiť. A tak som v tom krásnom zimnom lese pomaličky naberal výšku a bol som rád, že som si vybral túto túru. Zas asi po štyridsaťminútovom stúpaní som sa dostal na rázcestie pod vrcholom Žibrice. K vrcholu to bolo ešte zopár minút, ale odtiaľ proste nebol žiadny výhľad. Tak som si sadol na vrcholový kameň a doprial som si pár dúškov čaju a fajn jablko, ktoré som našiel na dne batoha. Bolo tam fajn - les bol tichý a neskutočne pokojný, až tak, že som si počul tĺcť vlastné srdce – splašené mojim výstupovým tempom na vrchol - malo to proste svojskú atmosféru a patrične som si ju užíval. Chvíľu som poblúdil po vrchole a hľadal nejaké výhľadové miesto, ktoré by uspokojilo moje fotografické chúťky, ale nenachádzal som žiadne.

Tadiaľ povedú moje kroky

Les na Žibrici

Začali ma trápiť návlekové remence pod topánkami. Stále sa mi na nich vytvárali snehom obalené ľadové valčeky, ktoré vôbec nedodávali môjmu kroku stabilitu. Asi každý desiaty krok som si svoje dezény na nohách čistil obúchaním o nejakú skalu alebo strom – ale to bol taký márny boj s podmienkami. Proste som na klenbe nohy stále cítil ten nepríjemne tvrdý ľadový nános. Pri návrate na rázcestie ma čakal dosť prudký zostup zo Žibrice, na povrchu chodníka riadne náľadie, tak som príliš neváhal a nasadil som si na topánky aj turistické želiezka. Je to dobrá vec, len problém som mal stále s tými zľadovatenými remencami  a snehom, ktorý sa mi lepil na popruhy od návlekov. Povedal som si, že nejako to vydržím.

Zostup do sedla pod Žibricou

 Dobre som spravil s tými železami, aj keď boli potrebné zhruba len asi na kilometer, ale môj krok nadobudol o to väčšiu istotu a dolu strmým kopcom som mi dodali potrebnú stabilitu. Po chvíli zostupu sa mi otvorili krásne výhľady na dedinku Mechenice,  odkiaľ som vyšiel. Čím som išiel nižšie,  tým viac zima okolo mňa ustupovala,  na hlavu mi kvapkalo zo stromov. Kvapky si spravili na mojej čapici odrazové miesto pre svoje vodotryskové ambície. Určite sa im to páčilo, lebo moju hlavu neprestajne vyhľadávali ako odrazový mostík na rozprsknutie. Klesanie na chodníku sa pomaly zmierňovalo a ja som sa postupne dostal na jarné lúky na červenej turistickej značke pod Žibricou. Okolo mňa sa rozhostilo krásne jarné optimistické počasie.

Lúky pod Žibricou

 Lúky síce neboli zakvitnuté, ale nebo nado mnou bolo modré a mne sa krásne kráčalo. Chodníkom som klesol až do sedla pod Žibricou. Tu som našiel odpočinkové miesto, vybalil som tvarohové buchty, znovu som si nalial z čaju a v pohode som sa pustil do lesného obeda na svojej trase, s ktorou som bol spokojný. Veď kedy môžete na zopár kilometrovom úseku prechádzať z jesene do zimy až do jari?! Mne sa to podarilo a keďže som mal pred sebou ďalšie stúpanie na vrch Zobor, tešil som sa na nasledujúce zimné scenérie, ktoré ma ešte len čakali. Tak som sa nedočkavo pustil do ďalšieho pochodu. Pomaly som naberal výšku v Tribečskom pohorí a tešil som sa na zoborské scenérie. Chcel som konečne odtiaľ vidieť Nitru ako na dlani. Veď predtým, keď som tam bol, som mal nádherné výhľady na mraky podo mnou, tie boli prekrásne. Chodník sa vinul lesom a skalnými partiami, pomaly stúpal zas do výšky, ktorú som stratil pri zostupe zo Žibrice. Žiaľ ale, dosť sa oteplilo, takže zima sa už veľmi nekonala. Nevadí. Užíval som si čaro lesa tak či tak. Chodník ma viedol lesom – chvíľu do kopca, chvíľu po rovine – po určitej dobe som čakal na vrchol Zobora, ten však nie a nie prísť – stále sa predo mnou objavil ďalší strmý uhol a naberanie výšky, ktoré som musel zdolať a stále som sa znovu a znovu zahryzol do naberanie nadmorskej výšky. Tým lesom to bolo trošku jednotvárne, ale skalné partie popri chodníku mi pochod spestrovali. Sem-tam sa objavili prieseky v lese, ktorými bolo vidieť východné a južné časti krajiny pod Zoborom. A tak som sa vždy zastavil a trochu zadychčaný som si prezrel nové a nové miesta, ktoré som spoznával. Toto ročné obdobie asi nie je najvhodnejšie pre túto túru. Tento úsek bol dosť fádny. Ale nedalo sa nič robiť, nemôžem mať všetko úžasné. Stúpanie a trasa zo sedla pod Žibricou až na vrchol Zoboru bola záležitosťou nejakej vyše hodiny. 

Výhlad zo Zobora - smer východ

Ale po tomto časovom úseku som mohol obdivovať výhľady od Pyramídy na mesto Nitra. Tu sa už premiestňovala masa ľudí, Nitra bola zahalená oparom, takže to nebolo až také úžasné. 

Výhlady spod Pyramídy

Radšej som sa pobral modrou a zelenou turistickou trasou k Meškovemu vrchu. Túto trasu som už prešiel, tak som sa príliš nezdržiaval, akurát som sa zastavil na výhľadovom mieste pri Troch duboch. Výhľady pekné, ale nedalo sa to porovnávať s tými, ktoré som zažil počas môjho narodeninového výjazdu. Nevadí, ja som bol spokojný. Odpočinkovým krokom som sa dostal ešte na Meškov vrch a odbočil som na žltú smerom na Mechenice. Po chvíli som sa dostal na krásne výhľadové miesto pod Meškovým vrchom.

Výhlady spod Meškovho vrchu

 Pred sebou som mal ako na dlani celú moju dnešnú trasu. Vľavo vrch Žibrica, ďalej sedlo pod ním, Trojchotár a úplne vpravo som videl znovu telekomunikačnú vežu pod Zoborom, no proste krásne scenérie, páčili sa mi. Žltá značka viedla postupným klesaním až do Mecheníc. Problém bol len v tom, že postupne sa dostala na spevnenú cestu, ktorá sa zmenila postupne na asfaltovú. Cesta viedla pomädzi vinohrady, spestrovali mi pochod jednotvárnou a nudnou cestou. Najhoršia časť trasy. Radšej budem šliapať trikrát do kopca a fučať, ako isť nudnou asfaltovou cestou - zvládol som ju. Prešiel som prvýkrát popod železničnú trať a vedel som, že pri nasledujúcom križovaní s traťou budem pri aute, aj tak bolo. V potoku pod viaduktom som si umyl neskutočne zašpinené topánky a mohol som sa po naštartovaní vydať na cestu domov. Bol som spokojný.

Trasa dlhá 15 km a s výškovým prevýšením 700 metrov je stredne náročná, na Žibrici som trošku čakal nejaké výhľadové miesta, ktoré sa ale objavili až pri klesaní z vrcholu. Všetko mi však vynahradil krásny zasnežený zimný les na vrcholce. To som si užil. Čo som si neužil bol jednotvárny asfaltový úsek na žltej turistickej značke smerom do Mechenic. Bol to dosť otupný záver túry, ale nič nemôžem mať ideálne. Tak zatiaľ...... 

Vlastne – ako keby som mal dostať nejaké odškodnenie za tú štrapáciu po asfaltke - cestou naspäť sa mi krásne ukázal spln mesiaca nad Rotundou sv. Michala a rozlúčil sa so mnou nádherným pohľadom na neho.

Tak ešte raz a naozaj – Tak zatiaľ ...

Foto: 

https: //plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6270487761515097809