No jasné, tak, ako každoročne mi
stránka kalendára pripomenula ten deň, v ktorý váham či ho mám oslavovať , alebo
ho oplakávať. Vždy dva dni pred Vianocami má Starý ešus narodeniny. Čím viac –
v počte ich mám, tým sa mi chce viac plakať, i keď, zrením napr. archívne
víno stúpa na cene. Nemám už náladu na spev,
bujaré oslavy s rukou hore. Pozriem sa na seba, ako som každým rokom obéznejší,
zošúverenejší, čim ďalej, tým menej príťažlivejší. Pre opasok si musím isť do predajne
pre moleťákov, lebo také dlhé kusy už v normálnych predajniach nepredávajú, proste
na zaplakanie. Kedysi dávno, keď ešte
hory boli čistejšie, zelenšie, lebo v nich kraľovalo viac stromov ako
domov, bolo lepšie tieto dni oslavovať.
Ale žiaľ – je to proste čas, ktorý mne a aj každému z nás odkrajuje
zo životnosti, no keďže tento jav je ale
nepísaným zákonom života na tejto planéte, my ľudia to oslavujeme
a užívame si to aj v stovke.
A tak som dospel k svojmu 55. míľniku – vysoký to vek, poviem Vám. Ale zatiaľ sa cítim celkom fajn,
ešte zvládnem porýľovať záhradu (teda ak
ma znenazdajky neprepadne nejaký ten menší alebo väčší hexenšusík), ešte zvládnem
aj nejaký ten výstup, či túru. Hlavne, aby bola k tomu motivácia.
Minulý rok, keďže tento rok som ešte narodky nemal, som si vyberal dovolenku
a v hlave mi prelietali nejaké
tie plány, či podnety v rámci voľných dní. Všetci boli ešte v práci, dobiehali
zameškané úlohy, ktoré mali do dovolenky
stihnúť. Iní pre zmenu doma pečú koláče, medovníky. Každé druhé okno sa pýšilo
veľmi pracovitou čistoty chtivou domácou pani, alebo výsledkami nejakej upratovacej
služby. Koberce na bránach vzdychali pod buchnátmi prakerov
v rukách zanietených gazdiniek a domáci páni sa pre zmenu snažili uniknúť
z tohto nebezpečného priestoru do
všetkých možných dostupných zariadení. Pod zámienkou nákupov sa im to zväčša
darí. Veď aj ja si niečo vymyslím. Prečo nie?!
Ráno som tak trošku rozmýšľal, čo teda podniknem. Najprv som sa chcel
vybrať do kopcov nad Hundsheim – zopakovať si trasu z minulého roku:
http: //hiking.sk/hk/ar/3439/hundsheimska_osmicka.html
Nebolo by to zlé, ale ako obyčajne,
ma na poslednú chvíľu osvietila myšlienka – zamieriť svojim vozidlom smerom
východným. Smer Nitra. Tieto končiny nemám veľmi preskúmané, vždy keď som tadiaľ
išiel, tak som si hovoril, že raz sa na ten Zobor musím vybrať.
Pri výjazde z mojej rodnej obce som ešte stále nebol pevne rozhodnutý. Stočím to na
západ, alebo na východ? Ale potom som si spomenul na poriadne zápchy na
obchvate Bratislavy, ktorých som si užil pred sviatkami nad rámec normálnosti.
Tak to teda nie! V tom momente som strhol volant smerom východným –
k Nitre. Cesta mi začala ubiehať
v pocite pohodlia, rádio hralo obľúbenú rockovú hudbu a ja som
si to parádne užíval. Do Nitry je to od Bratislavy zhruba hodinka cesty, čo
stačí na to, aby som ako obyčajne úplne automaticky prestal dávať pozor na
odbočky. Takže jazda ubiehala, jedna ruka klopkala v hárdrockovom rytme na volant, druhá sa starala o rýchlostnú
páku. Časť mojej hlavy šoférovala a dávala pozor na cestu, tá druhá časť
mozgovej tkaniva sa zapodievala myšlienkovými pochodmi úplne iného charakteru.
A tak sa stalo, že pred Nitrou som si pomýlil odbočku. Nie aby som to dal
smerom na Topoľčany, ja som sa vybral smerom na obchvat Nitry do Banskej
Bystrice. Stačí malá nepozornosť a ste v rici. A to som sa hrdil
sám pred sebou tým, že nič sa nemôže stať, mám krásne rozplánovaný čas
v najkratšom dni roka.
Ale nič – hovorím si, na najbližšom výjazde to stočím naspäť. Prišiel nasledujúci
výjazd – vyšiel som z diaľnice. Ale nikde som nezbadal vjazd na diaľnicu
z druhej strany. Moje vízie o tom, ako rýchlo prídem do Drážoviec – tie
boli cieľom mojej cesty – sa začali rozplývať. A s myšlienkami, že snáď
budem mať šťastie, som auto nasmeroval do centra Nitry. Veď možno sa cez tú
Nitru akosi premotkám. Lenže hop – smerovky cez Nitru som buď prehliadol, alebo
neboli, dokonca na kruháčoch ani neboli pooznačované výjazdy, že kam vedie tá
ktorá odbočka. Proste cesta pre domácich a nie pre človeka, ktorý tadiaľto jazdí prvýkrát v živote. Tak sa
ani nečudujte, že som sa síce dostal za
Nitru, ale niekde do šírych polí, prešiel som popod diaľnicu a cesta sa
stočila niekam k východu, namiesto k severu.
Tak znovu – vraciam sa na miesto môjho posledného mylného odbočenia
a rozbieham sa ďalej. Samozrejme ma čakalo centrum Nitry a s ním
aj zápchy spojené s mestskou dopravou. Mal som len jediné šťastie, že ma
cesta doviedla až k hlavnej ceste na Levice a ja som sa pomaly, ale
isto zorientovával. A tak som sa dal po starej ceste naspäť smerom
k Bratislave. Už som vedel kde som a vedel som, kam mám odbočiť
a takisto mi bolo jasné, že žiadne poklepkávanie v rockovom rytme
a zamyslenia sa nad svojou úžasnosťou, sa už konať nebudú. Našťastie teraz
už všetko klaplo. Mal som síce zdržanie vyše hodiny, čo mi na kľude veru
nepridávalo, ale čo už. Nemusí sa všetko podariť.
V obci Drážovce pri kostole sa pýtam, či sa dá zaparkovať a ako ďaleko
je ku románskemu kostolíku sv. Michala-archanjela na skalnatom kopci. Okolostojaci ľudia ma
nasmerovali až niekde do lesa. Nikde na ceste som nevidel značky zákazu státia a potešil som sa
preto, že aspoň trošku zmažem moje manko, ktoré som nabral svojou ľahkovážnou
a nepozornou jazdou. Vybral som sa ku kostolíku, niečo pofotiť. Samozrejme
som stretol tri grácie, ktoré sa na mňa vyrútili s tým, že parkovisko je
dolu v obci. Hmmmm, zákaz nebol, tak som
im povedal, že po obhliadke kostolíka sa zveziem dolu.
 |
| Románsky kostolík sv. Michala Archanjela |
 |
| Pohlad od kostolíka k Zoboru |
Teraz sa už všetko začalo meniť, lebo románsky kostolík aj svetlo na vršku
nad Drážovcami bolo fajn a ja som sa rozhodol predsa len spraviť okruh nad
Nitrou cez vrch Zobor tak, ako som si to naplánoval.
Nasmeroval som si sa na zelenú značku smerom na Pliešky, Meškov vrch
a Zobor. Naspäť sa vrátim spodom popri liečebnom ústave a budem mať
taký fajn okruh spravený. Keby tak všetko vychádzalo, ako si človek naplánuje
v hlave. Ale v tento deň som mal súdené zmeniť naplánované trasy.
Takže zelená – postupné stúpanie – ja celý nažhavený dohnať stratu svojím
blúdením som sa doslovne rozbehol do kopca. Rýchly a náhlivý krok sa
pomaly ale iste menil na normálne tempo, ktoré už pred Zoborom malo celkom pomalú
frekvenciu. Raz darmo, keď sa človek rozbehne do kopca, musí čakať aj odozvu
a k tomu tá 55-ka (môj vek). Ale nepredbiehajme. Cesta mi ubiehala
lesom fajn, pri Plieškoch som sa dostal k prvým výhľadom, vyzeralo to, že
bude pekne, ale od juhu sa zbierala nenormálna oblačnosť. Nie, nebál som sa
dažďa, iba som si myslel, že budem mať zo Zoboru výhľad na celučičkú Nitru. Pod
Meškovým vrchom, na mieste akéhosi kultového kamenného kruhu, som sa pristavil
a fotil.
 |
| Pod Meškovým vrchom |
Bol som celkom spotený, tak som si dal čiapku za batohový pás,
reku, tam ju budem mať po ruke. Niežeby som si ju dal do vrecka, ach jaj,
a tak po kilometri na Meškovom vrchu som zistil, že som bez čiapky. Ja totiž
pravidelne strácam čiapky a táto bola darček, takže som bol dosť nasraný
na seba, ale pokračoval som ďalej.
 |
| Meškov vrch za mnou |
Pri stúpaní na Zobor pred miestom Tri duby
som sa dostal na krásne miesto s výhľadom, ktoré zaujalo moje fotografické ego. Pohľad na
zrúcaniny hradu Gýmeš bol nádherný,
a ešte k tomu keď ho spestrovala nádherne sa tvoriaca inverzia
v dolinách. Tak nízko som ešte v živote nebol, aby som ešte aj
inverziu pod sebou zažil. To mi nedalo pokoj a po uspokojení mojich
foto-chúťok som sa s ešte väčšou vervou vydal smerom k Zoboru.
 |
| Pohlad na pohorie Tribeč spod Zobora |
Čakal ma stupáčik, fučal som ako lokomotíva,
ale odmena za toto všetko bola úžasná. Proste príroda mi dala nádherný darček
k tým narodeninám a ja som si v duchu spieval, oslavoval som,
imaginárne tancoval od radosti, že som také niečo zažil. Už neboli myšlienky na
moju otrasnú vekovú identitu, bola len spokojnosť nad tým, aké krásne miesto a v akom super
čase som našiel. Proste nádhera. Také chvíle treba zažiť – oni sa ťažko
opisujú. Po výstupe na vrch Zobor som sa vydal ešte k sedlu Zoboru
a následne k stavbe vysielača na Zobore – Pyramída, kde bola nad
skalami nádherná vyhliadka na nič!!!! Teda skôr na velikánske more oblakov,
ktoré zahaľovali celučičkú Nitru a tiahli sa na juh, západ
i k východu. Ako príliv, sa oblaky zastavovali na vrchoch pohoria
Tribeč a vytvárali ilúziu pohľadu z vtáčej
perspektívy. Samozrejme bol som na skalách, nie na helikoptére, ale predstavy
sú nádherné – no nie?
 |
| Inverzia nad Nitrou |
 |
| Inverzia nad Nitrou pri západe slnka |
Nemal som ale veľa času, predsa len – krátky deň, veľké zdržanie po ceste
a blúdenie v Nitre mi neponúkalo nejaké veľké časové možnosti na
fotografické orgie, a tak som sa rozhodol, keďže mi bolo ľúto tej
stratenej čapice, vrátiť sa tou istou trasou, ako som prišiel. Snáď sa zadarí
čiapku nájsť a nebudem musieť vysvetľovať, aký som ľahkovážny.
Cesta dolu kopcom a svahmi Zoboru
ubiehala parádne. Prispievalo k tomu svetlo zlatej hodinky -nastávajúceho
západu slnka a ja som až na čapicu, začínal byť spokojný s práve
prebiehajúcim dňom. Mám narodky, zažil som parádne scenérie výhľadov na úžasnú
inverziu a ešte som mal pred sebou zaujímavý západ slnka.
 |
| Západ slnka z Meškovho vrchu |
Aspoň sa mi to
tak marilo pri pohľade na zapadajúce slnko, ktorému som kráčal v ústrety.
Malo to proste svoje magické čaro. Ešte tak stretnúť druida, ktorí vzýva slnko
a napĺňa sa pokojom nastávajúceho večera, tak to by bolo ono. Vedel som, že čiapka bude
spadnutá niekde na úbočiach Meškovho vrchu, smerom k Plieškom. Tak som na
tomto úseku zbystril pozornosť, pomaly kráčajúc som striedal pohľad smerom
k zemi a takisto k zapadajúcemu slnku, takto som sa dostal znovu
k magickému kruhu z kameňa odkiaľ sa dalo krásne sledovať západ
slnka. Pozrel som do slnka, v očiach sa mi od tej žiary zatmelo, pretrel
som si oči a v strede toho magického kruhu stál on – moderný druid.
Ruky mal natiahnuté smerom slnku, dlhé vlasy mu povievali vo vetríku. Stál tam
nehybne ako socha a nasával do seba všetku energiu toho javu prírody.
 |
| Moderný druid vo svojom rozjímaní |
Teraz čo??? Ešus – čiapku ešte nemáš, čo spravíš?! Zišla by sa, keď som sa už toľko vracal. Mám
tohto vznešeného druida otravovať v jeho duchovnom rozjímaní takou
nemiestnou malichernou otázkou, či nenašiel čapicu? Veru dlho som sa hotoval.
Tak som sa najprv tak potichu spýtal:
„Pane, nenašli ste tu takú čiernu čiapku s nápisom vpredu?“ – Nič –
môj hlas zanikol v šepote vetra, ktorý sa vznášal okolo povievajúcich
vlasov druida nasávajúceho energiu slnka.
A tak moderný zástupca turizmu na Slovensku – to akože ja – svoju
otázku zopakoval omnoho mohutnejším hlasom. Druidovi sa zachveli zavreté oči,
skoro som očakával že z nosa a z úst mu vyšľahne
plameň – ale nie – otvoril oči a usmial sa na mňa. Siahol do vrecka svojich
nohavíc a vytiahol moju čiapku. Podal mi ju a poprial mi krásny
večer. Bol krásny - ten večer.
Pobral som sa o úctivý kúsok ďalej a snažil som sa zachytiť
objektívom všetku tú krásu a ticho, ktoré prichádzalo tým nádherným
západom slnka.
Následne som sa otočil a popri meditujúcom druidovi a načal som
záverečnú časť svojho narodeninového výjazdu.
Dalšie foto:
https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6248595807381089457
