Strata feratového panictva

 

„Vlado – tak som dala svoju prvú feratu!“  - zaštebotala mi susedka pri našom stretnutí.

Som veľký ješiťák ako každý chlap a zasiahlo ma to. Tento oznam mi spravil jazvu na mojom srdci. Tvár mi od závisti zbledla, následne sa na nej vystriedala celá paleta dúhových farieb.

Preglgol som slinu horkú ako blen. Vkĺzla do môjho vnútra, bolestivo zasiahla a rozžeravila otvorenú ranu mojej ješitnosti.

„To už budem navždy druhý!!!!“ – teda len v tomto našom uličnom skúpenstve.

„Preboha druhý???“ – zamyslel som sa. Čo keď ma zajtra osloví tretí sused a pochváli sa svojim úspechom na zdolaní svojej prvej zaistenej cesty. To by už bola neskutočná sila. Musel som zabrániť tomu aby moja tvár hrala 16.8 miliónovými odtieňmi farieb ako niekde na 4K monitore.

Prikroč k akcii Vlado. Toto nemôžeš nechať len tak.

Lenže ferata alebo klettersteig to vôbec nebola moja šálka kávy. O zdolávaní ferát som vedel len pár vyčítaných info z internetu. Je na to dobrá samozrejme moja oblúbená stránka – drinking.sk – pardon – hiking.sk. Ale už len pri pohľade na fotky zdatného feratistu Martina a jeho úspechy sa podo mnou podlamovali kolená. A to nevravím o mojich snoch, v ktorých sa zobudím pred dopadom na zem alebo pri hompálaní sa na prichytenom lane. Hmmmm – to bude ťažký oriešok. Niečo s tým ale musím spraviť.

NECHCEM BYŤ TRETí!!!!  Na našej ulici.

Pomohla rodina. Teda mladšia časť nášho rodinného zoskúpenia. Manžel môjho krstňaťa zdoláva  feraty už dávnejšie. Neváhal som ani chvíľu a spýtal som sa.

„Neprešiel by si so mnou nejakú tú maličkú, ľahučkú feratku, aby som sa niečo priučil???“

Kladná odpoveď ma veľmi potešila. V tej chvíli som neriešil svoje fóbie z výšky, stratu svojej  mrštnosti aj neohybnosti tela  z dôvodu objemnejšieho vzhľadu alebo aj staršieho veku.

Kde vziať výbavu?

Chcel som to len vyskúšať. Čo keď to bude jediná zaistená cesta v mojom živote. Možno bude mať taký stres, že ma tam už nikto nedostane. A načo mi bude prilba. Veď sa možno ani nehodí na motorku alebo lyžovanie. To je jasné – móda je móda a ja nebudem pri lyžovaní nosiť prilbu na zaistenú cestu. Veď všetkým okolitým lyžiarom budem pripadať ako šiši.

No nič – našiel som riešenie. Požičovňa.

Prvá otázka ale bola:

 „Udrží ma to???“

Skúmavý pohľad prenajímateľa výbavy ma po chvíli uvažovania utešil, že áno.

„Ale možno by ste si nemali so sebou brať ťažký batoh.“

Bolo mi odporučené. Takéto odporúčania som ale neriešil a z požičovne som odišiel ovešaný výbavou a krásnou otlčenou prilbou.

Ďalší úsek cesty k zdolávaniu prekážky menom ferata bol vyriešený. Ešte nájsť feratu, ktorá by vyhovovala môjmu zrušeniu feratového panictva. Nechal som si poradiť od sprievodcu. Nad Môdlingom v údolí  s názvom Hinterbruhl je ľahká taká výučbová ferata.

„To zvládneš.“ – bolo mi povedané.

Všetko to tak krásne zapadalo do seba až do chvíle keď som vystúpil z auta pod feratkou. Nebola ďaleko od cesty a hneď som zbadal strmé skaly a aj to do akej výšky sa ťahajú. Tam sa musím vyšplhať? V mojich rokoch prosím pekne.

„Dobre otoč to a budeš moooožno tretí na ulici.“ – zaznelo z druhej odvážnej strany môjho vnútra.

Moje vnútorné rozpoloženie sprevádzalo divoký tlkot srdca. Môj zrak spočinul na vysokých bralách nado mnou a roztlčené srdce sa ocitlo v mojich turistických nohaviciach. Keďže som nemal na sebe ešte úväz alebo aj ypsylonku, tak divoko tlčúce vystrašené srdce zavážilo gate, ktoré sa razom ocitli na zemi pod mojou maličkosťou. Veľmi som nevnímal ochkanie a achkanie okoloidúcich dám rakúskeho pôvodu. Rodinný príslušník ma zachránil. Nikto ma nepoučil o tom, že úväz je dôležitý aj pre tieto situácie. Že chráni aj pred pádom gatí od strachu vytraseného feratového začiatočníka. Už to viem.

Prešli sme cez cestu a ocitli sme sa pred začiatkom zaistenej cesty. Majú to tam dobre pripravené. Pre začiatočníkov ako som ja tam bola pripravená toaleta, aby sme sa nebodaj nepo....... po ceste smerom nahor. Vyprázdnenie je dôležité.

Nahodil som na seba všetky veci dôležité k zaisteniu pobytu na zaistenej trase. Viselo to zo mňa ako salonky visia zo stromčeka. Helmu som musel zo tri-štyrikrát ponaprávať, kým sa mi neplandala na mojej tvrdohlavej gebuli a mohli sme ísť na to.

No poďme!

No poďme!!

No poďme!!!

„Koľkokrát si to ešte budeš hovoriť Vlado???“

Nástup je dosť náročný a vyvoláva rešpekt.

Nástup na  feratu.

Moje ohybné turistické telo bez akéhokoľvek rešpektu sa prilepilo ku skalnej stene. Bol som ako pavúk, istiace laná na ferate mi skôr zavadzali a ja ako prilepený a neskutočne obratný lezec som začal zdolávať túto strmšiu skalnú stenu. Nevadila mi výška, ani som sa nezapínal na poistky. Zdola som len počul obdivné mrmlanie prizerajúcich sa nastupujúcich na zaistenú cestu.

„Was machst du der Profi!!!“

Uverili ste mi?  Vaša chyba. Takže to – no poďme som si zopakoval ešte párkrát. Ale vyzývavé pohľady detí, ktoré to tiež išli prvýkrát ma prinútili k činu. Začiatočný úsek sa dal aj obísť, ale to by som sa už fakt na seba nemohol pozrieť. Za dodatočnej podpory môjho parťáka som sa zapol na lano. Asi štyrikrát som sa skúšobne o to oprel. Je to ako u zubára. Chvíľu to trvá kým otvorí človek hubu. No keď sa už do toho pustí, už to ide. Síce je trošku problém dostať sa s nohami a kolenami cez môj pupok. Aby som dočiahol na ďalší stup, trhlinu alebo puklinu, či výbežok v skale.

Dva metre hore, ďalšie tri metre hore a potom mi to už bolo jedno. Začal som sa riadiť radami môjho parťáka a aj keď nie všetko išlo hladko, začalo sa mi to páčiť. Už som nemyslel, čo je za mnou, myslel som na to, čo je predo mnou a čo treba zvládnuť.

 Zadná niekoľkosekundová minulosť ma totálne nezaujímala. Načo aj. Musel som sa sústrediť na to aby bola budúcnosť. A aj bola a veľmi zaujímavá. Ani neviem ako a bol som na hrane, či úzkom chodníku zo 50 metrov vysoko a žiadnu fóbiu z výšky som nemal. Musel som ale ešte prekonať pár prekážok. Hlavne psychického rázu.

Už sa nedržím vodiaceho lana.

Ako napríklad využívať odsedák. Parťák vybral miesto, kde bola podo mnou  len hlbočina, vzťahujúca na mňa svoje chápadlá.  Keď som sa chcel na tomto mieste uchytiť a odpočinúť si, musel som veru začať veriť mojim zaisťovacím prostriedkom. Uchytil som odsedák o lano i opasok a pomaličky som sa to snažil začať veriť tomuto zaisťovaciemu prostriedku. Bolo treba veľa odvahy k danému úkonu. Stuhnuté prsty sa ale nechceli pustiť lana na ferate a tým pádom mi chýbalo niekolko centimetrov k uplnému vypusteniu napätia tela.

Nadýchol som sa (ako keby mi to malo pomôcť) a pustil som sa. Moja riťka visela nad priepasťou, všetku moju váhu držal odsedák, pod okuliare mi natieklo plno slaného kvapkového potu z čela. Ale visel som. Nie neodvisol som. Nohy to všetko držali pokope na chodníku a pozadie odpočívalo spolu s celým dalším svalstvom. Hurááááá. To bolo super.

Jedna skúška za mnou. Ešte ma čakal mostík, ďalej prechod previsu – ten si však už od toho adrenalínu ani veľmi nepamätám, ale čím vyššie, tým sa mi to viac a viac pozdávalo.

Ani neviem ako a bol som na konci zaistenej cesty. Všetko zo mňa spadlo a ja som bol ako v siedmom nebi zdolania ďalšej mojej skúšky.

Bolo to proste super. Páčilo sa mi to aj keď to bola taká jednoduchšia zaistená cesta. Dole som prečítal niečo ako B/C – veľa mi to nehovorilo, ale aspoň viem aká to je obtiažnosť. Viem nevydám sa nikdy v živote na veľmi náročné zaistené cesty, ale je ich veľa aj takých jednoduchších a zaujímavých, tak nevidím žiadny dôvod nekúpiť si na jar feratový set.

Prajem všetkým všetko dobré a je nádherné prekonať svoj strach.

Tak zatiaľ.

Svitanie na Chopku.

Otvoril som oči.

Tma už nebola taká hustá, znamenalo to blížiace sa svitanie. Nepredpokladal som, že sa zobudím. Večer som sa ukladal k spánku na Kamienke celkom unavený a moji parťáci Mirko a Janka z hliadky Nízkotatranskej stíhačky takisto. Bol to celkom únavný deň. Lietať okolo pretekárov na ich behu podujatím „Nízkotatranská stíhačka“  dá celkom zabrať. Niežeby sa z tých pretekárov  stali primadony – nie to nie, oni sú fajn.

V očiach im človek číta - len keby sa dalo priniesť pitie, keby sa dalo priniesť polievočku, len podať jontový nápoj.

Pomôcť pri rôznych úkonoch na stanovišti hliadky stíhačky na Chopku od zhruba sobotnajšieho obeda do večera zhruba do 21:00 to dá zabrať. Ale keď sme sa  na to dali musíme to aj vydržať.  Neviem, či sa parťáci dajú na to aj budúci rok, ja pravdepodobne áno. Každý rok stretávam známych i neznámych ľudí. Je to ale dobrý relax.

 Ale odbočil som.

Večer sme padli do postelí na nocľahárni a užívali sme si zaslúžený odpočinok. Hlavou mi prešla myšlienka:

 „ Čo takto vstať a ísť pozrieť svitanie z vrcholu Chopku?“.

Negatívna myšlienka sa okamžite ozvala:

„Čo si sa zbláznil? Nemáš toho dosť?!“  – priznávam dobrovoľne - mal som. Ale ten nápad pozitívnej myšlienky sa vôbec nestratil z hlavy.

„Viete čo  myšlienky? Necháme to na náhodu.“  

„Keď sa zobudím a bude čo len trošku pekné nezamračené nebo, tak idem.“

Proti tomuto argumentu samozrejme nemala ani jedna z myšlienok žiadny argument.

Takže. 

Zobudil som sa. Otvoril som oči do ešte poriadnej tmy. Mobil hlásil 4:30. Ak isť na svitanie, tak najvyšší čas. Ale z toho pelechu sa mi tak strááááášne nechcelo.

„Prekonaj sa Vlado!!!“ – zaznelo rázne v mojej hlave.

Jasné – idem na to. Potichu – aspoň som si myslel som sa vystrojil, nahmatal som fotoaparát a aby som mal čisté svedomie tak som zaševelil do tmy  otázku.  Trošku hlasnejšie:

„Ide niekto na svitanie?“

Odpoveď prišla znenazdajky – z jednej strany priletela papuča a z druhej nejaká časť výstroja. Svojou obratnosťou som sa tým letiacim predmetom  vyhol a domyslel som si, že na žiadnu kladnú odpoveď už nemusím čakať.

Vyšiel som z chaty. Bolo trošku chladnejšie – ale čo chcem – som vo výške 2000 m.n.m.  a aj v lete sa tu zíde teplejšie oblečenie a poriadne topánky. To všetko som mal. Takže som sa s tým netrápil. Nahmatal som fotoaparát. Trošku som mal obavy, či budú dosť nabité baterky. Ja som si totižto zabudol nabíjačku a mal som len požičanú  dobíjaciu šnúru. Fotoaparát bol nabitý tak na 20% - no na celodenné fotenie to vôbec nebolo. Aspoň budem rozmýšľať nad tým, čo odfotiť. Ono sa to ale ľahko povie. To nie je ako za starých čias klasického fotenia, keď mal fotografujúci k dispozícii len 32 snímok na filme a maximálne ešte jeden film. V súčasnosti už sme zvyknutí  na cvakanie o sto-dvesto na každú stranu. Veď zapisovacie karty toho pojmú neskutočne veľa. Len baterka nemusí vydržať. A to bol môj prípad. Ešte jedna vec ma nahnevala. Mal som len 50mm portrétový objektív – ten druhý, určený na fotenie krajiny.  som zabudol na izbe. No to je radosť, ale pri myšlienke na nejakú ťažšiu formu napomenutia od spachtošov som upustil od návratu.

 Nevadí – užijem si to aj tak bez nejakého veľkého fotenia. 

A pustil som sa do stúpania. Veru už sa začínalo brieždiť. Je to zvláštny pocit isť sám miestom, kde sa každý deň premelie množstvo návštevníkov. Bol som však úplne sám a bol som tomu rád. Stúpanie od Kamienky je taká malina, žiadna veľká námaha a tak som bol po chvíli hore. Kruhové výhľady sú fantastické, no na sever neboli najúžasnejšie. Vysoké Tatry pokrývala nejaká smogová inverzia. Ale čo už, veď počkám.

Po zhruba 15 minútach čakania zdvihlo oponu divadlo s názvom „Svitanie.“

Ak sa vydarí – nemá to chybu a na to predstavenie nikdy v živote nezabudnete. Síce som už mal studený zadok od kameňa na ktorom som sedel, ale to po chvíli pozerania na vychádzajúce slnko prešlo. Je to krásny pocit byť sám a hora a slnko, ktoré sa z diaľky vynorí nad Vysokými  Tatrami. Lúče si prerážajú cestu na osvetlenie podhorských oblastí a ukončujú vládu noci. Tieto chvíle treba zažiť, tie sa veľmi nedajú opísať. Niekto si ich užije a niekto ich zatratí. Je to na každom z nás.

Divadlo „Svitanie“ však netrvá dlho. Je div vidieť ako sa slnko veľmi rýchlo vyhupne na oblohu. Slnko naberá na sile a jeho svetlo už nie je také mäkké a teplé. Pre fotografujúceho je dôležité to jemné svetlo v zlatej hodinke. Postupom času už to nie je ono. Slnko stúpa stále vyššie na oblohu a ovláda svetlo pod sebou.

Po polhodinke ma mäkké svetlo  opustilo a ja som sa vybral chodníkom dolu. Veď už nič iné nezažijem. To som si ale len myslel. Posledná zatáčka na chodníku pri zostupe z Chopka. Už som sa videl znovu v teplom pelechu. Zrazu sa predo mnou otvoril pohľad na severný kotol Chopku a tam sa niečo hemží.

Neskutočné – pretrel som si  oči či nesnívam. Nie, nie  je to sen? Zíram na stádo asi 30 kamzíkov. Predvádzajú sa predo mnou, lietajú po stráni, pasú sa a šantia. Videl som už kamzíky, ale také veľké stádo veru ešte nie. Veľká skupina kamzíkov  si žila svojim životom a na mňa vôbec nebrala ohľad. Bol som ale ďaleko, mal som len portrétny objektív a veru som až teraz  ľutoval, že som si nevzal niečo viac približovacie. Ale čo už, fotil som, čo sa dalo aj s takým objektívom. Už som nebral ani ohľad na baterku. Veď koľko vydrží toľko vydrží. Je fantastické pozerať sa na mladé kamzíčatá ako sa hrajú, skáču cez kamene a proti sebe, nehrozí im žiadne nebezpečenstvo, lanovkoví turisti ich nevyrušujú. Proste jedna veľká paráda.

Musím sa opakovať, toto treba zažiť. Môžem ja vymýšľať prirovnania, básnické zvraty opisu a  chvály tých chvíľ. Aj tak nedokážem vystihnúť tie úžasné sekundy, ktoré som trávil v spoločnosti týchto tvorov. Žiadna fotka a ani veta však úplne verne nepriblíži to čo som zažíval v tej chvíli.

Všetkého ale do času. Kamzíky sa po chvíli stratili mne z dohľadu, zlákala ich asi lepšia paša niekde v údolí pod Chopkom a ja som sa mohol vrátiť do chaty, kde som si dal ešte nejakú tú hodinku šlofíka.

Bodla mi (myslím tá hodinka).

Po raňajkách sme sa s Mirkom ešte rozhodli pre nejakú menšiu túru smerom na Ďumbier a Štefánikovu chatu. Tadiaľ som ešte nešiel. Ráno o ôsmej sa krásne išlo prázdnou nízkotatranskou hrebeňovkou. Stretávali sme len hrebeňovkárov, ktorý sa snažili ešte za ránky urobiť svoje naplánované kilometre. Čím sme sa ale viac blížili k Štefáničke, tým viac už bolo turistov na magistrále.

Nebolo ich však až tak veľa aby sme nezaregistrovali na skale asi dvadsať metrov od chodníka vyvaľujúceho sa svišťa. Svišťa som ešte vo voľnej prírode nevidel, takže som to pokladal za úspešné zavŕšenie tohto krásneho dňa. Aj keď pán Svištík nám nedal veľa možností na fotenie. Keď sme sa k nemu totižto priblížili, v tom momente zmizol v diere pod skalami. Vrátili sme sa na chodník, obzreli sme sa a svištík si leží na pôvodnom mieste vyvalený ako nejaký skalný pupkatý futbalový fanúšik pre televíznym prenosom z obľúbeného podujatia.

Nechali sme ho v jeho prírodnej skalnej obývačke a my sme sa pobrali ku Štefáničke v ústrety napeneným krígľom známeho nápoja. Chutilo neskutočne. Čakal nás však zostup ku Trangoške a cesta domov – takže sme sa dlho nezdržovali.

Aj tak to bol jeden z krásnych dní tohto roka a ja Vám všetkým prajem plno takýchto dní aj v Novom roku 2020.    

Klenovsky Vepor.

Klenovský Vepor.

Vyšli sme z chaty. Veľká skupina horymilujúcich ľudí si to namierila priamo cez potok do hory. Bolo nám treba prejsť do druhej doliny. To znamenalo vyjsť na nejaký ten kopčúlik, podľa Tomáša, zbehnúť zas dolu.

No ono sa to ľahko povie.

Keď si mladé kone udajú tempo, starý Pudlo (kôň môjho deda – bol starý, unavený a krivý) ako ja sa im nemôže rovnať. Ani som nechcel. Uponáhľaných hodín mám celý týždeň dosť a dosť. To veru nepotrebujem. Ja si chcem ten les a kroky v ňom poriadne vychutnať. Nebudem sa naháňať aby som niekde prišiel o desať minút skôr. Ja už proste musím svojim tempom. Vlastne nielen ja, záverečná skupinka išla v počte – traja členovia. A išlo sa nám dobre. Ja, Pali a Monika. Na to, že sme sa poznali len málo sa rozbehla komunikácia slušným tempom. Prispievalo k tomu aj porovnávanie máp v navigácii, každý mal tú svoju a keďže sme išli po lesných cestičkách, tak sme každú chvíľu mobil vyťahovali a mapy v ňom naťahovali.

Pekne sa nám šlape.

Výstup sme zvládli, hore na malom rúbanisku sa nám ukázal náznak dnešného dňa. Bude krásne, výhľady budú určite parádne, veď je vidieť celá hrebeňovka Nízkych Tatier a to je veru super. Znovu vytiahnuť navigácie a vybrať tú správnu cestu dolu kopcom do doliny, ktorou tečie Čierny Hron. Tam vedie turistická značka. Trafili sme dobre, nie sme veru do starého železa. Vynorili sme sa z lesa a vykročili kúsok po asfaltke. Nie dlho. Predsa len to nebol náš ciel.

Nie je to ani Klenovský Vepor, na ktorého svahy sme sa vybrali. Náš ciel je proste užiť si les, nechať sa ovievať lesným vánkom, štekliť farebnými listami stromov pri ceste, pokropiť sa kvapkami rosy, namočiť si nohy v potoku, ktorý nám zurčí pod nohami pri ceste dolu zvážnicou. To sú tie naše sny. Niekto si povie, že to nie je veľa. Mýli si – je to premnoho. Aspoň pre nás. 

Naše kroky idú našim dosiahnutým cieľom, nepotrebujú niečo dosiahnuť.  Veď my to už máme.

V družnej debate i veľkom tichu odbáčame z doliny doľava. Lesná cesta nás ešte trošku povedie dolinou. Prichádzame k neskutočne blatovému úseku cesty – dôsledok lesnej ťažby a hospodárstva s lesom. No čo, topánky to musia zvládnuť. Aj to zvládli, necítim žiadnu vlhkosť vnútri topánok. to je super. Sú síce špinavé poriadne, ale to sa ďalšou cestou dá do turistickej čistoty. Veď nás čakajú krásne lúky, divoké lesy a stráne Pálenice ponúkajúce nádherné výhľady na Veporské vrchy ale i Muránsku planinu a Nízke Tatry.

Otvárajú sa nám výhľady. 

Pomaly stúpame našim tempom cez prvú lúku, konzultujeme o smere a vyberáme cestu kadiaľ sa vydáme. Je správna. O chvíľu sme na nádherných lúkach Pálenice. Stromy ešte nie sú úplné sfarbené akademickým maliarom menom Jeseň. Ale to nevadí. Už si na nich pán maliar skúša prvé tony svojej farebnej palety a my si to vychutnávame. Zhruba kilometer vedie  lesná cesta nádhernou krajinou síce bočným svahom ale krásnymi scenériami.

Lúky Pálenice.

 Nedá mi to, vyšplhám sa hore na vrchol a kochám sa pohľadom do doliny, ktorou sme pred hodinou vyšli k tomuto miestu. Keby som bol vedel, že o pár metrov aj tak bude cestička viesť tým istým vrcholom len o kúsok ďalej, tak by som sa tam neštveral. Ale to nikto nevie, čo bude za ďalšou zákrutou. Neľutoval som. Na lúke som si pofotil parádne solitéry a vydal som sa za kamarátmi ďalej. Klenovský Vepor spredu už na nás pokukoval, slnko cez neho žmurkalo a lákalo nás k výstupu na horu.

Cez Pálenicu.

Prešli sme lúkami Pálenice a vnorili sme sa znovu do lesa. Lesná cesta sa pomaly, ale iste menila na lesný chodník. Všetko sme však mali naznačené v našej mape, takže nejakého zablúdenia sme sa vôbec nebáli. Ale stúpanie bolo celkom dlhé a čoraz viac únavnejšie. Na mape bola označená nejaká búda. K tej sme došli a Pali a Monika si povedali, že je čas na siestu, čajík a obed. Jasné – to si treba dať. Veď sme stále v našom cieli, čiže v lese.  

Ja som sa cítil na ďalšie pokračovanie a vykročil som po stále sa viac strácajúcej cestičke. Pomaly prechádzala do lesného chodníka a niekedy som len tušil, kade ten chodník vedie. Ale vedel som kde som a to je podstatné. Objala ma tak mnou obľúbená atmosféra lesa. Len ja sám a hustý les. Je jasné, že predstavivosť pracovala. Čo všetko na mňa zíra spod kríkov. A tak som si zas po neviem koľký krát falošne zanôtil : „Na Královej holi“.

V lesoch pod Klenovským Veprom. 

Pekne falošne a pekne nahlas. Keby som spieval krásne, určite by som prilákal nejakú tú lesnú vílu a verím tomu, že by som sa na Klenovský nikdy nedostal. Takto som odplašil všetko čo mi stálo v ceste. A to bol účel.

Cestička bola zaznačená na mojej navigácii, takže stratenia som sa neobával. Mal by som vyjsť na červenú turistickú značku, ktorá ma už dovedie smerom na vrchol. Išiel som veru dosť dlho a už som si aj myslel, že som ju minul. Všetko ale bolo dobre. Po zhruba polhodine som natrafil na vychodený chodník smerom k vrcholu. Ešte ma čakal poriadny stupák na náhornú plošinu Klenovského Vepora. Ešte na neznačenom chodníku som si všimol odbočku k prameňu Jánošíková slza. Nemal som však veľmi času zájsť k nemu.

A tak si to šiniem po červenej turistickej značke v optimistickom očakávaní stúpania. Stále nič, ale vedel som, že bude. Veru aj bolo. Dosť tvrdý stupák to bol, hlavne v tom, že bol prudký a vlhká zem v stúpaní bola veľmi nestabilná, podšmykovalo sa mi. Pozerám hore, bola to poriadna výška. Nie a nie dovidieť do konca toho stúpania. Všetko ale raz skončí samozrejme. Fučal som poriadne. Keď sa trasa vyrovnala, naraz vidím odbočkovú značku – Prameň Jánošíková slza.

„To sa potom musí spájať aj s neznačkovaným chodníkom.“ – vravím si. Tadiaľ asi pôjdem naspäť. Ešte ma čakal prechod celej náhornej plošiny Klenovského Vepora. Bolo by to ľahšie, nebyť popadaných stromov a rôznych cestičiek. Stále som vyzeral tú lesnú vílu (no jasné, medveďa si vyzeral!) ale až na malé stádo sŕn som nevidel nikoho. Aj to sa len v diaľke mihlo, aby sa ma čo najskôr zbavilo.

Zarastená náhorná plošina je krásna, zelená a pôvabná vo svojej divokosti. Možno som ňou išiel minútu, možno som ňou išiel hodinu – neviem, nevnímal som čas. Vnímal som život farbami ozdobených stromov  i smrť stromov vyvalených okolo mňa. Všetko ako krásne do seba zapadá a les má svoj vlastný svet. Nikto s ním nevychcaje. Môžeme sa snažiť akokoľvek, les si nájde svoje cestičky k vlastnému životu.

Vrcholové partie Klenovského Vepra.

Konečne vrchol – ale čo to, skupina mladých koní už si odchádza z vrcholu. Zamával som, ale veľmi ma neevidovali. Domnieval som sa, že sa už najedli a idú ďalej. Nebudem ich zdržiavať.

Na vrchole. 

Sadol som si k upravenému ohnisku, samozrejme bez ohňa a pustil som sa konečne obedovať. Všetko mi chutilo náramne. Dokonca som okolo náhodne idúcej turistiky dostal povestnú zbojskú buchtu. Ak toto bude niekedy čítať, tak len odkazujem, že fakt bola výborná a veľmi pekne ďakujem.

Spoza stromov som ale stále počul hlasy – dokonca známe hlasy. Idem sa tam pozrieť a čože to je, naše vitálne mladé koníky tam obedujú. Tak som asi nie veľmi za nimi meškal. Takže super, ešte nie som veľmo starý Pejo. Len taký postarší.

Foto so zbojníkom. 

Výhľad z Klenovského Vepra. 

Pokecali sme, pofotili sme a ja, keďže som chcel preskúmať tú cestičku k prameňu Jánošíková slza, tak som sa znovu pobral cestou naspäť. Ale samozrejme som odbočil k studničke. Bola to dobrá divočina a nad Klenovským Veporom sa znovu vznášala falošná tónina tentoraz mojej obľúbenej „To tá Heľpa“.  

Chodníkom od prameňa Jánošíková slza. 

Víly sa neukázali , ani žiadne iné zvery a ja som sa v pohode dostal  až na lúky Pálenice.
A viete čo?

Na spiatočnej ceste. 

Ja som si tam ľahol a trošku si aj zdriemol. Veľmi mi to prospelo a bolo to super. Nepotreboval som k tomu ani vílu a ani medvedicu. Bolo mi proste fajn. Ale všetko dobré rýchlo skončí a ja som sa pobral znovu na cestu. Zbehol som do doliny a ešte ma čakal jeden malý stupáčik na úbočia, ktoré ma oddeľovali od Brôtovskej doliny. Zvládol som a veľmi spokojne som sa mohol pridať k Palimu a Monike, ktorí už kúrili v krbe. Jedno pivko a bolo nám spolu fajn.

Bol to proste krásny deň.

Tak zatiaľ.