Strata feratového panictva

 

„Vlado – tak som dala svoju prvú feratu!“  - zaštebotala mi susedka pri našom stretnutí.

Som veľký ješiťák ako každý chlap a zasiahlo ma to. Tento oznam mi spravil jazvu na mojom srdci. Tvár mi od závisti zbledla, následne sa na nej vystriedala celá paleta dúhových farieb.

Preglgol som slinu horkú ako blen. Vkĺzla do môjho vnútra, bolestivo zasiahla a rozžeravila otvorenú ranu mojej ješitnosti.

„To už budem navždy druhý!!!!“ – teda len v tomto našom uličnom skúpenstve.

„Preboha druhý???“ – zamyslel som sa. Čo keď ma zajtra osloví tretí sused a pochváli sa svojim úspechom na zdolaní svojej prvej zaistenej cesty. To by už bola neskutočná sila. Musel som zabrániť tomu aby moja tvár hrala 16.8 miliónovými odtieňmi farieb ako niekde na 4K monitore.

Prikroč k akcii Vlado. Toto nemôžeš nechať len tak.

Lenže ferata alebo klettersteig to vôbec nebola moja šálka kávy. O zdolávaní ferát som vedel len pár vyčítaných info z internetu. Je na to dobrá samozrejme moja oblúbená stránka – drinking.sk – pardon – hiking.sk. Ale už len pri pohľade na fotky zdatného feratistu Martina a jeho úspechy sa podo mnou podlamovali kolená. A to nevravím o mojich snoch, v ktorých sa zobudím pred dopadom na zem alebo pri hompálaní sa na prichytenom lane. Hmmmm – to bude ťažký oriešok. Niečo s tým ale musím spraviť.

NECHCEM BYŤ TRETí!!!!  Na našej ulici.

Pomohla rodina. Teda mladšia časť nášho rodinného zoskúpenia. Manžel môjho krstňaťa zdoláva  feraty už dávnejšie. Neváhal som ani chvíľu a spýtal som sa.

„Neprešiel by si so mnou nejakú tú maličkú, ľahučkú feratku, aby som sa niečo priučil???“

Kladná odpoveď ma veľmi potešila. V tej chvíli som neriešil svoje fóbie z výšky, stratu svojej  mrštnosti aj neohybnosti tela  z dôvodu objemnejšieho vzhľadu alebo aj staršieho veku.

Kde vziať výbavu?

Chcel som to len vyskúšať. Čo keď to bude jediná zaistená cesta v mojom živote. Možno bude mať taký stres, že ma tam už nikto nedostane. A načo mi bude prilba. Veď sa možno ani nehodí na motorku alebo lyžovanie. To je jasné – móda je móda a ja nebudem pri lyžovaní nosiť prilbu na zaistenú cestu. Veď všetkým okolitým lyžiarom budem pripadať ako šiši.

No nič – našiel som riešenie. Požičovňa.

Prvá otázka ale bola:

 „Udrží ma to???“

Skúmavý pohľad prenajímateľa výbavy ma po chvíli uvažovania utešil, že áno.

„Ale možno by ste si nemali so sebou brať ťažký batoh.“

Bolo mi odporučené. Takéto odporúčania som ale neriešil a z požičovne som odišiel ovešaný výbavou a krásnou otlčenou prilbou.

Ďalší úsek cesty k zdolávaniu prekážky menom ferata bol vyriešený. Ešte nájsť feratu, ktorá by vyhovovala môjmu zrušeniu feratového panictva. Nechal som si poradiť od sprievodcu. Nad Môdlingom v údolí  s názvom Hinterbruhl je ľahká taká výučbová ferata.

„To zvládneš.“ – bolo mi povedané.

Všetko to tak krásne zapadalo do seba až do chvíle keď som vystúpil z auta pod feratkou. Nebola ďaleko od cesty a hneď som zbadal strmé skaly a aj to do akej výšky sa ťahajú. Tam sa musím vyšplhať? V mojich rokoch prosím pekne.

„Dobre otoč to a budeš moooožno tretí na ulici.“ – zaznelo z druhej odvážnej strany môjho vnútra.

Moje vnútorné rozpoloženie sprevádzalo divoký tlkot srdca. Môj zrak spočinul na vysokých bralách nado mnou a roztlčené srdce sa ocitlo v mojich turistických nohaviciach. Keďže som nemal na sebe ešte úväz alebo aj ypsylonku, tak divoko tlčúce vystrašené srdce zavážilo gate, ktoré sa razom ocitli na zemi pod mojou maličkosťou. Veľmi som nevnímal ochkanie a achkanie okoloidúcich dám rakúskeho pôvodu. Rodinný príslušník ma zachránil. Nikto ma nepoučil o tom, že úväz je dôležitý aj pre tieto situácie. Že chráni aj pred pádom gatí od strachu vytraseného feratového začiatočníka. Už to viem.

Prešli sme cez cestu a ocitli sme sa pred začiatkom zaistenej cesty. Majú to tam dobre pripravené. Pre začiatočníkov ako som ja tam bola pripravená toaleta, aby sme sa nebodaj nepo....... po ceste smerom nahor. Vyprázdnenie je dôležité.

Nahodil som na seba všetky veci dôležité k zaisteniu pobytu na zaistenej trase. Viselo to zo mňa ako salonky visia zo stromčeka. Helmu som musel zo tri-štyrikrát ponaprávať, kým sa mi neplandala na mojej tvrdohlavej gebuli a mohli sme ísť na to.

No poďme!

No poďme!!

No poďme!!!

„Koľkokrát si to ešte budeš hovoriť Vlado???“

Nástup je dosť náročný a vyvoláva rešpekt.

Nástup na  feratu.

Moje ohybné turistické telo bez akéhokoľvek rešpektu sa prilepilo ku skalnej stene. Bol som ako pavúk, istiace laná na ferate mi skôr zavadzali a ja ako prilepený a neskutočne obratný lezec som začal zdolávať túto strmšiu skalnú stenu. Nevadila mi výška, ani som sa nezapínal na poistky. Zdola som len počul obdivné mrmlanie prizerajúcich sa nastupujúcich na zaistenú cestu.

„Was machst du der Profi!!!“

Uverili ste mi?  Vaša chyba. Takže to – no poďme som si zopakoval ešte párkrát. Ale vyzývavé pohľady detí, ktoré to tiež išli prvýkrát ma prinútili k činu. Začiatočný úsek sa dal aj obísť, ale to by som sa už fakt na seba nemohol pozrieť. Za dodatočnej podpory môjho parťáka som sa zapol na lano. Asi štyrikrát som sa skúšobne o to oprel. Je to ako u zubára. Chvíľu to trvá kým otvorí človek hubu. No keď sa už do toho pustí, už to ide. Síce je trošku problém dostať sa s nohami a kolenami cez môj pupok. Aby som dočiahol na ďalší stup, trhlinu alebo puklinu, či výbežok v skale.

Dva metre hore, ďalšie tri metre hore a potom mi to už bolo jedno. Začal som sa riadiť radami môjho parťáka a aj keď nie všetko išlo hladko, začalo sa mi to páčiť. Už som nemyslel, čo je za mnou, myslel som na to, čo je predo mnou a čo treba zvládnuť.

 Zadná niekoľkosekundová minulosť ma totálne nezaujímala. Načo aj. Musel som sa sústrediť na to aby bola budúcnosť. A aj bola a veľmi zaujímavá. Ani neviem ako a bol som na hrane, či úzkom chodníku zo 50 metrov vysoko a žiadnu fóbiu z výšky som nemal. Musel som ale ešte prekonať pár prekážok. Hlavne psychického rázu.

Už sa nedržím vodiaceho lana.

Ako napríklad využívať odsedák. Parťák vybral miesto, kde bola podo mnou  len hlbočina, vzťahujúca na mňa svoje chápadlá.  Keď som sa chcel na tomto mieste uchytiť a odpočinúť si, musel som veru začať veriť mojim zaisťovacím prostriedkom. Uchytil som odsedák o lano i opasok a pomaličky som sa to snažil začať veriť tomuto zaisťovaciemu prostriedku. Bolo treba veľa odvahy k danému úkonu. Stuhnuté prsty sa ale nechceli pustiť lana na ferate a tým pádom mi chýbalo niekolko centimetrov k uplnému vypusteniu napätia tela.

Nadýchol som sa (ako keby mi to malo pomôcť) a pustil som sa. Moja riťka visela nad priepasťou, všetku moju váhu držal odsedák, pod okuliare mi natieklo plno slaného kvapkového potu z čela. Ale visel som. Nie neodvisol som. Nohy to všetko držali pokope na chodníku a pozadie odpočívalo spolu s celým dalším svalstvom. Hurááááá. To bolo super.

Jedna skúška za mnou. Ešte ma čakal mostík, ďalej prechod previsu – ten si však už od toho adrenalínu ani veľmi nepamätám, ale čím vyššie, tým sa mi to viac a viac pozdávalo.

Ani neviem ako a bol som na konci zaistenej cesty. Všetko zo mňa spadlo a ja som bol ako v siedmom nebi zdolania ďalšej mojej skúšky.

Bolo to proste super. Páčilo sa mi to aj keď to bola taká jednoduchšia zaistená cesta. Dole som prečítal niečo ako B/C – veľa mi to nehovorilo, ale aspoň viem aká to je obtiažnosť. Viem nevydám sa nikdy v živote na veľmi náročné zaistené cesty, ale je ich veľa aj takých jednoduchších a zaujímavých, tak nevidím žiadny dôvod nekúpiť si na jar feratový set.

Prajem všetkým všetko dobré a je nádherné prekonať svoj strach.

Tak zatiaľ.