Klenovsky Vepor.

Klenovský Vepor.

Vyšli sme z chaty. Veľká skupina horymilujúcich ľudí si to namierila priamo cez potok do hory. Bolo nám treba prejsť do druhej doliny. To znamenalo vyjsť na nejaký ten kopčúlik, podľa Tomáša, zbehnúť zas dolu.

No ono sa to ľahko povie.

Keď si mladé kone udajú tempo, starý Pudlo (kôň môjho deda – bol starý, unavený a krivý) ako ja sa im nemôže rovnať. Ani som nechcel. Uponáhľaných hodín mám celý týždeň dosť a dosť. To veru nepotrebujem. Ja si chcem ten les a kroky v ňom poriadne vychutnať. Nebudem sa naháňať aby som niekde prišiel o desať minút skôr. Ja už proste musím svojim tempom. Vlastne nielen ja, záverečná skupinka išla v počte – traja členovia. A išlo sa nám dobre. Ja, Pali a Monika. Na to, že sme sa poznali len málo sa rozbehla komunikácia slušným tempom. Prispievalo k tomu aj porovnávanie máp v navigácii, každý mal tú svoju a keďže sme išli po lesných cestičkách, tak sme každú chvíľu mobil vyťahovali a mapy v ňom naťahovali.

Pekne sa nám šlape.

Výstup sme zvládli, hore na malom rúbanisku sa nám ukázal náznak dnešného dňa. Bude krásne, výhľady budú určite parádne, veď je vidieť celá hrebeňovka Nízkych Tatier a to je veru super. Znovu vytiahnuť navigácie a vybrať tú správnu cestu dolu kopcom do doliny, ktorou tečie Čierny Hron. Tam vedie turistická značka. Trafili sme dobre, nie sme veru do starého železa. Vynorili sme sa z lesa a vykročili kúsok po asfaltke. Nie dlho. Predsa len to nebol náš ciel.

Nie je to ani Klenovský Vepor, na ktorého svahy sme sa vybrali. Náš ciel je proste užiť si les, nechať sa ovievať lesným vánkom, štekliť farebnými listami stromov pri ceste, pokropiť sa kvapkami rosy, namočiť si nohy v potoku, ktorý nám zurčí pod nohami pri ceste dolu zvážnicou. To sú tie naše sny. Niekto si povie, že to nie je veľa. Mýli si – je to premnoho. Aspoň pre nás. 

Naše kroky idú našim dosiahnutým cieľom, nepotrebujú niečo dosiahnuť.  Veď my to už máme.

V družnej debate i veľkom tichu odbáčame z doliny doľava. Lesná cesta nás ešte trošku povedie dolinou. Prichádzame k neskutočne blatovému úseku cesty – dôsledok lesnej ťažby a hospodárstva s lesom. No čo, topánky to musia zvládnuť. Aj to zvládli, necítim žiadnu vlhkosť vnútri topánok. to je super. Sú síce špinavé poriadne, ale to sa ďalšou cestou dá do turistickej čistoty. Veď nás čakajú krásne lúky, divoké lesy a stráne Pálenice ponúkajúce nádherné výhľady na Veporské vrchy ale i Muránsku planinu a Nízke Tatry.

Otvárajú sa nám výhľady. 

Pomaly stúpame našim tempom cez prvú lúku, konzultujeme o smere a vyberáme cestu kadiaľ sa vydáme. Je správna. O chvíľu sme na nádherných lúkach Pálenice. Stromy ešte nie sú úplné sfarbené akademickým maliarom menom Jeseň. Ale to nevadí. Už si na nich pán maliar skúša prvé tony svojej farebnej palety a my si to vychutnávame. Zhruba kilometer vedie  lesná cesta nádhernou krajinou síce bočným svahom ale krásnymi scenériami.

Lúky Pálenice.

 Nedá mi to, vyšplhám sa hore na vrchol a kochám sa pohľadom do doliny, ktorou sme pred hodinou vyšli k tomuto miestu. Keby som bol vedel, že o pár metrov aj tak bude cestička viesť tým istým vrcholom len o kúsok ďalej, tak by som sa tam neštveral. Ale to nikto nevie, čo bude za ďalšou zákrutou. Neľutoval som. Na lúke som si pofotil parádne solitéry a vydal som sa za kamarátmi ďalej. Klenovský Vepor spredu už na nás pokukoval, slnko cez neho žmurkalo a lákalo nás k výstupu na horu.

Cez Pálenicu.

Prešli sme lúkami Pálenice a vnorili sme sa znovu do lesa. Lesná cesta sa pomaly, ale iste menila na lesný chodník. Všetko sme však mali naznačené v našej mape, takže nejakého zablúdenia sme sa vôbec nebáli. Ale stúpanie bolo celkom dlhé a čoraz viac únavnejšie. Na mape bola označená nejaká búda. K tej sme došli a Pali a Monika si povedali, že je čas na siestu, čajík a obed. Jasné – to si treba dať. Veď sme stále v našom cieli, čiže v lese.  

Ja som sa cítil na ďalšie pokračovanie a vykročil som po stále sa viac strácajúcej cestičke. Pomaly prechádzala do lesného chodníka a niekedy som len tušil, kade ten chodník vedie. Ale vedel som kde som a to je podstatné. Objala ma tak mnou obľúbená atmosféra lesa. Len ja sám a hustý les. Je jasné, že predstavivosť pracovala. Čo všetko na mňa zíra spod kríkov. A tak som si zas po neviem koľký krát falošne zanôtil : „Na Královej holi“.

V lesoch pod Klenovským Veprom. 

Pekne falošne a pekne nahlas. Keby som spieval krásne, určite by som prilákal nejakú tú lesnú vílu a verím tomu, že by som sa na Klenovský nikdy nedostal. Takto som odplašil všetko čo mi stálo v ceste. A to bol účel.

Cestička bola zaznačená na mojej navigácii, takže stratenia som sa neobával. Mal by som vyjsť na červenú turistickú značku, ktorá ma už dovedie smerom na vrchol. Išiel som veru dosť dlho a už som si aj myslel, že som ju minul. Všetko ale bolo dobre. Po zhruba polhodine som natrafil na vychodený chodník smerom k vrcholu. Ešte ma čakal poriadny stupák na náhornú plošinu Klenovského Vepora. Ešte na neznačenom chodníku som si všimol odbočku k prameňu Jánošíková slza. Nemal som však veľmi času zájsť k nemu.

A tak si to šiniem po červenej turistickej značke v optimistickom očakávaní stúpania. Stále nič, ale vedel som, že bude. Veru aj bolo. Dosť tvrdý stupák to bol, hlavne v tom, že bol prudký a vlhká zem v stúpaní bola veľmi nestabilná, podšmykovalo sa mi. Pozerám hore, bola to poriadna výška. Nie a nie dovidieť do konca toho stúpania. Všetko ale raz skončí samozrejme. Fučal som poriadne. Keď sa trasa vyrovnala, naraz vidím odbočkovú značku – Prameň Jánošíková slza.

„To sa potom musí spájať aj s neznačkovaným chodníkom.“ – vravím si. Tadiaľ asi pôjdem naspäť. Ešte ma čakal prechod celej náhornej plošiny Klenovského Vepora. Bolo by to ľahšie, nebyť popadaných stromov a rôznych cestičiek. Stále som vyzeral tú lesnú vílu (no jasné, medveďa si vyzeral!) ale až na malé stádo sŕn som nevidel nikoho. Aj to sa len v diaľke mihlo, aby sa ma čo najskôr zbavilo.

Zarastená náhorná plošina je krásna, zelená a pôvabná vo svojej divokosti. Možno som ňou išiel minútu, možno som ňou išiel hodinu – neviem, nevnímal som čas. Vnímal som život farbami ozdobených stromov  i smrť stromov vyvalených okolo mňa. Všetko ako krásne do seba zapadá a les má svoj vlastný svet. Nikto s ním nevychcaje. Môžeme sa snažiť akokoľvek, les si nájde svoje cestičky k vlastnému životu.

Vrcholové partie Klenovského Vepra.

Konečne vrchol – ale čo to, skupina mladých koní už si odchádza z vrcholu. Zamával som, ale veľmi ma neevidovali. Domnieval som sa, že sa už najedli a idú ďalej. Nebudem ich zdržiavať.

Na vrchole. 

Sadol som si k upravenému ohnisku, samozrejme bez ohňa a pustil som sa konečne obedovať. Všetko mi chutilo náramne. Dokonca som okolo náhodne idúcej turistiky dostal povestnú zbojskú buchtu. Ak toto bude niekedy čítať, tak len odkazujem, že fakt bola výborná a veľmi pekne ďakujem.

Spoza stromov som ale stále počul hlasy – dokonca známe hlasy. Idem sa tam pozrieť a čože to je, naše vitálne mladé koníky tam obedujú. Tak som asi nie veľmi za nimi meškal. Takže super, ešte nie som veľmo starý Pejo. Len taký postarší.

Foto so zbojníkom. 

Výhľad z Klenovského Vepra. 

Pokecali sme, pofotili sme a ja, keďže som chcel preskúmať tú cestičku k prameňu Jánošíková slza, tak som sa znovu pobral cestou naspäť. Ale samozrejme som odbočil k studničke. Bola to dobrá divočina a nad Klenovským Veporom sa znovu vznášala falošná tónina tentoraz mojej obľúbenej „To tá Heľpa“.  

Chodníkom od prameňa Jánošíková slza. 

Víly sa neukázali , ani žiadne iné zvery a ja som sa v pohode dostal  až na lúky Pálenice.
A viete čo?

Na spiatočnej ceste. 

Ja som si tam ľahol a trošku si aj zdriemol. Veľmi mi to prospelo a bolo to super. Nepotreboval som k tomu ani vílu a ani medvedicu. Bolo mi proste fajn. Ale všetko dobré rýchlo skončí a ja som sa pobral znovu na cestu. Zbehol som do doliny a ešte ma čakal jeden malý stupáčik na úbočia, ktoré ma oddeľovali od Brôtovskej doliny. Zvládol som a veľmi spokojne som sa mohol pridať k Palimu a Monike, ktorí už kúrili v krbe. Jedno pivko a bolo nám spolu fajn.

Bol to proste krásny deň.

Tak zatiaľ.