Bilancovanie sezóny.

Na Veľkom Fatranskom Kriváňi. 

Bolo by krásne začať básniť o tom, ako sa mi krásne skončila moja prvá ski-alpinistická sezóna. Veru mohol by som. Ale srdce mi nedá.

Nie som totižto žiadny ski-alpinista.  Som v týchto činnostiach úplne totálny amatér a začiatočnik, ktorý si skúša pripnúť lyže, aby mohol na nejaký ten vršok vybehnúť do kopca. 

Proste začiatočník v skialpe - ako decko. 

A potom keď ste hore na kopci, vydýchavate sa a vychutnávate si ten krásny pocit zdolania stúpania, však začína iná sranda. Lebo aj keď sa človek trápi a nadrie do kopca, stále to je v pohode. Sranda so zmrznutým úsmevom je ten kopec aj zlyžovať. Je totižto absolutne jasné, že skialpinisti musia byť veľmi, veľmi skúsení lyžiary. Povedal by som, že by to mali byť tí najväčší machri na upravených zjazdovkách.

Machri, ktorých to tam už vôbec nebaví.

Niektorí zimu oblubujúci ľudia v podstate prichádzajú na to, že už ich nebaví zliezť umelo upravenú zjazdovku. Myšlienky skialpinistov sa uberajú stale vyššie a vyššie. Čo takto vyliezť niekde do výšky, do neupravenej zóny kopca, tam potom prichádza to pravé - orechové.

A pre takých lyžiarov ako som ja, je to aj celkom o držku. Nie celkom, je to divočina!

 Naštastie ja som aj trošku rozumný človek – viete to prichádza s vekom. Čim starší, tým múdrejší. Viem, že na žlaby a svahy v neupravenom snehu a na ľade niekde v strmých kopcoch, na to ja nemám.

Nechce sa mi byť zákazníkom horskej služby, následne byť vydaný napospas zdravotným sestrám, ktoré by Vás chceli vycievkovať pri prvej možnej príležitosti.

Napr. ako mňa po operácii. Ked som si necítil nič od vtáka dolu, tak okolo mňa behala nejaká dračica v bielom plášti a stále do mňa hustila:

“Vyčúrajte sa, vyčúrajte sa!!!”

A čo, ked som si vlastné haksne necítil, tým pádom som svoje ústrojenstvo, počnúc pišulákom vôbec nevedel naštartovať k tomuto úkonu. A ona hneď:

“Ja Vás vycievkujem, ja Vás vycievkujem, keď to okamžite nebude!!!”

Proste romantika ako vyšitá. Polnoc v izbe po operácii, z umyvadla tečie voda, aby ma to povzbudilo vo vyššie spomínanej činnosti. V ruke pripravená flaša na moč – teraz neviem ako to volajú – tušim bocian. Vznešený názov.  Ja vypúlené oči od silenej snahy. Nadomnou sestrička dračica (ale inak celkom pekná) máva s cievkami a snaží sa vrhnúť na moje ústrojenstvo. Sado-maso salón je šuviks proti tomuto.

No pekné, pomyslel som si,  veď ani nebudem vedieť dokázať, aký som ja chlap. Domyslel som si ale, že to cievkovanie nie je nič príjemné.

Ale prišla štastná chvíľa, keď sa mi podarilo po pár hodinách pohnúť palcom na nohe. Síce len minimálne, ale bolo to super. Budem chodiť – bola prvá krásna optimistická myšlienka. Po daľšej dlhej polhodine v častej spoločnosti cievkovania chtivej sestry, som vycedil pár kvapiek toho čo chcela a mal som zas chvílu kľud a pokoj pre svoje rozjímanie.

Ale to som samozrejme odbočil, proste som si pritom spomenul nato, čo by sa mi mohlo stať pri zjazde na neupravenom kopci.

Ale aj tak idem, aj tak som somár, ktorý sa znovu o to pokúsi. Po zjazde zo sedla pod Schneebergom, kde mi fakt cukalo, som zažil krajšie zjazdy pri výstupoch na kopec Velkú Homolu. 

http://popluhar.blogspot.com/2019/02/skialp-na-velku-homolu.html

To bolo už celkom super. Veď jasné – bolo to ideálne pre začínajúceho maníka, ktorý skúša svoje novonadobudnuté skialpové príslušenstvo. Ale o tom som už písal.

Nasledovali výstupy i zjazdy v strediskách Rakúska - Unterberg a Stuhleck. Na tieto výstupy som sa pripravil naplánovaním až tak, že som zjazdy vykonaval dole po upravených zjazdovkách. Najprv musim zvládnuť výstupy a potom si naplánujem aj nejakú ľahulinkú freejazdu dolu kopcom. Zatiaľ stačilo na zjazdovkach, aj keď bočných a menej upravených svahoch.

A tak prichádzam k ukončeniu sezony chlapíka, ktorý to skúša na skialpových lyžiach. Ďaleko, preďaleko to mám ešte k slušnejším skialpovým výjazdom. Ani si nejaké náročné nemôžem dovoliť. Ale snívať snáď môžem. To by bolo fajn, keby som to mal v hlave už usporiadané a s odvahou by som to aj zvládol.

Veď keď tak bilancujem, musim povedať, že na mojich posledných výstupoch vo svahoch Malej Fatry a Západných Tatier mi aj celkom lepilo. Nie na pásoch, ale mojich zadných pologuliach. Vlastne keby som spadol na zadok a lepilo by mi, asi by moje pozadie pôsobilo ako skialpové pásy. Udržal by som sa vo svahu. Ale nie, to je len poznámka, samozrejme, že to chápete. Je to sranda.

No dobre v prvý deň svojho výjazdu do Západnych Tatier som cestou zastavil na konci Vrátnej doliny.  Vyliezol som z auta, zaboril hlavu do všetkych svojich spakovaných vecí v kufri. Po chvíli námahy som mal na nohach lyžiarky, v rukách lyže určené na skialpinizmus a už som si to štrádoval smerom k lanovke.

Jasné – povytiahnete obočie, vravím k lanovke.

Nie som  namakaný borec, ktorý to za hodinu vylezie hore do Snilovského sedla. Úplne vedome sa nezverím do rúk cievkujúcej dračici. Pekne sa vyveziem. Ved dolu aj tak sneh nie je, hore je ho plno. A tak sa zverím radšej do rúk vymoženostiam moderného veku a po chvíli vystúpim z lanovky v Snilovskom sedle.

Nájdem si miestečko na pásoch pristaveného ratráku, nahodím lyže na čongále a poďho na Veľký Fatranský Kriváň. Ľudí tu bolo ako maku, veď lanovka. Ale inak krása, neskutočné výhľady. Každý si to predsa chce užiť. A tak som sa vydriapal až hore na najvyšší vrch Malej Fatry. Čím vyššie, tým menej ľudí, ale aj tak ich bolo dosť. A hore som zažil neskutočné výhľady. Tak nádherne som Vysoké Tatry ešte nevidel. Na západ sa vlnili krivky Beskýd a samozrejme vrcholy Malého Fatranského Kriváňa, Suchého i Bielych skál (Ťavých hrbov). 

Snilovské sedlo, Stoh, Rozsutce

Zľava - Malý Rozustec, Velký Rozsutec, Stoh

Chleb a za ním Vysoké Tatry.

Malý Fatranský Kriváň.

Proste jedna veľká nádhera. Dalo by sa tam sedieť dlho, ale ja som sa chcel spustiť. Prečo nie?  Už cestou hore som scanoval očami svah, kade by som mohol isť dolu a tak som si vybral peknú, veľmi oblúkovú zjazdovú trasu, ktorá ma vôbec nezničila. Ale dobre, trošku som sa spotil. Počítam však, že to bolo od hladu.

Môj žalúdok mi nástojčivo pripomenul čas obeda. No čo mu odpoviete? To je jasné – dva kilometre zo Snilovského je Chata pod Chlebom. Času je dosť, prečo tam nezájsť. Veď mám lyže. A jesť v reštike na konci lanovky sa mi fakt nechcelo. Nemám rád umelé taniere a príbory. Tak sa vydám na pre mňa nezabudnutú cestu, ktorú som už absolvoval bez lyží i bez snežníc a ktorá ma kedysi dávno totálne vyčerpala. Teraz je to fajn, akurát som si myslel, že tam bola cesta. Bol tam len chodník v hlbokom snehu nad dolinou. Ale išlo to na lyžiach fajn a od polovičky trasy som sa pekne pustil zjazdom až celkom k svojmu cieľu. Paráda. Na spiatočnú cestu sa mi myslieť nechcelo. Na chate trošku viac ľudí ako som počítal, ale to je tam určite stále. Náladu mi napravil super baraní guláš v malom kotlíku. Bol perfektný, k tomu velký hrnčisko čaju a moje brucho hlásilo pohodu a kľud. Len ma akosi ťahalo k zemi a čas ukončenia prevádzky lanovky sa tiež hlásil. No nič. Nahodím pásy na lyže a fakt že pomalým šúchaním sa snažim prebudiť svoje brucho k akej takej spolupráci s ostatnými časťami tela. Zatial ma však len ťahalo k zemi. Naveľa naveľa som všetko dostal do patričnej symbiózy a začal ukrajovať z metrov smerom do Snilovského sedla. Pekne som sa rozchodil. Ako tak idem po turistickom chodníku, vidím stopy po lyžiach, ktoré akoby skracovali moju trasu.  Nechal som sa zlákať týmito stopami. 

Veľký Fatranský Kriváň z cesty na Chatu pod Chlebom. 

Lyžiarske krivky z Veľkého Fatranského Kriváňa.

Tiahli sa v polovičke kopca Chleb medzi turistickým chodníkom pre peších a vrcholovými partiami kopca Chleb. Prišiel ale celkom problematický úsek a tam to bolo sem-tam celkom strmé. Teda pripomínam, že pre mňa. Totálneho začiatočníka tohto športového odvetvia. Pre každého iného by to bola malina, pre mňa to bol spúšťací mechanizmus pre stisnutie môjho pozadia. V tomto úseku by som nechcel, aby sa mi odopli lyže, ako sa mi to stávalo niekedy v začiatkoch. Ten dvadsaťmetrový úsek si budem dobre pamätať. Nadomnou hora snehu, podomnou celkom strmý svah. Že vraj keď sa v postoji na lyžiach dotknem rukou priľahlého svahu, tak je to už celkom náročný 45-stupňový sklon. No čo Vám poviem – dotkol som sa. A mašíroval som odtial preč rychlosťou obstarožného slimáka. Ale zvládol som. Potom už všetko bola brnkačka a mňa čakali Roháče.

Týžden utiekol ako voda. Striedal som lyžovanie s treningom na skialpovom náčiní. Posledný deň ma však lyžovanie nebavilo. Bolo nádherne, hory sa so mnou asi chceli rozlúčiť a ja som si povedal, že tento deň venujem útrobam Spálenej doliny. Nie svojim útrobám – tie by boli určite  v činnosti pri výstupe na Salatín. To je však terén inej kategórie. Nie pre mňa. Take niečo si ani nepripúšťam. Ale čo tak isť na Predný Salatín.

Salatín.

Opúšťam zjazdovku a špičky lyží nasmerujem smerom k Roháčskym štítom. Teda konkrétne ku Salatínu. Ale len dočasne. Potom si to stočím smerom na Brestovú a Predný Salatín. Cestou nemíňam, skôr mňa míňajú účastníci nejakého lavínového kurzu. Zdá sa mi, že ma míňajú rýchlosťou blesku. Naštastie nie všetci. S tými poslednými držím celkom krok.

„Mám prezradiť, že mám o dvadsať rokov viac?“

Budem ticho. Aj tak za nasledujúcim pahorkom zastavujú a chystajú sa učiť   kopať záhraby. Ja ich opúštam, nechcem aby si mysleli, že sa tam chcem priživiť. Pomaly svojim tempom pokračujem popod Salatín smerom k doline Parichvostu.

Podľa mňa sedlo Parichvost.

 Asi na sto metrovom úseku sa necítim veľmi príjemne pri pohlade na preveje, ktoré sa nadomnou majestátne týčia na vrchole Salatínu. Ale hlásia, že lavínové nebezpečenstvo nehrozí, takže sa tým ukľudňujem. Predsa len si ale dávam  menej prestávok, aby som sa čo najskôr dostal z tohoto úseku. Pred dolinou Parichvostu to stáčam doprava na svahy Predného Salatína. Som tu sám, je tu nasnežené, všade okolo mňa majestátne ticho ohraničeného Roháčskymi štítmi.

Fotky cestou popod Salatín

 Nádhera.

 Som tu len sám pre seba. Nikde žiadna stopa, len pár vlnoviek po lyžiaroch z minulého dňa. A tak si stúpam. Čím som vyššie, tým sa mi na obzore otvárajú krajšie a vzdialenejšie výhľady na Vysoké a Poľské Tatry. Všetko zasnežené a všetko majestátne. Pri tom kochaní si pomaly stúpam a zároven si uvedomujem, že už stúpam do trochu náročnejšieho terénu pre začínajúceho amatéra. 

Moja stopa.

Som asi v polovici svahu na Predný Salatín, alebo I viac, kedy sa predsa len rozhodujem, že stačí. Človek musí predsa len vedieť čo a ako, hlavne keď si uvedomujem, že asi idem zle. Otočím lyže, pomaličky sa spustím k najbližšej akej-takej plošinke, v ktorej vytŕčajú skaly a kosodrevina. Dávam si prestávku. Samozrejme dolu aj pásy. Pozerám dolu kopcom.

Fotené spod Predného Salatína pred zjazdom. 

 Čaká ma celkom dobrý zjazd. Sneh je čerstvý prašan, pod ním desaťcenty tvrdý starý sneh. Treba mi prilbu nahodiť. Skaly trčia, nenechám nič na riziko. A pomaly sa spúšťam do absolútne neskutočného orgastického zážitku, ktorý som si vydrel svojim výstupom do týchto pasáži. Nedá sa to opísať, je to proste nádhera. Sice sa to striedalo so skalnými i ľadovými partiami svahu, ale všetko to bolo optimálne a nádherné. Nevedel som sa nabažiť. Chcel by som sa tak spúštať ešte veľmi-veľmi – a ešte raz veľmi dlho. No dobre – tak do konca života.  Krása lyžovať v takom tichu a prostredí.

A posledná z tohto úžasného malého výšlapu.

Žial všetko raz skončí – aj môj zjazd. Neviem prečo – ale skončí. A tak som si po vzore spúštajúcich sa skialpinistov zaujúkal v tej pomalšej rýchlosti, tom nádhernom zážitku proste v tom zjazde. Myslím si, že som si ten zjazd ani nezaslúžil. Cestou dolu stretávam postaršieho skialpinistu, ktorý si to šinie hore kopcom. Prehodím pár slov. Jeho cieľ je Brestová. Pýta sa,  koľko mám rokov. On že má skoro 70-tku na krku.

“No paráda, požehnajte mi, aby som tu štrádoval aj ja vo Vašich rokoch.” – vravím mu.

On pozdvihol ruku a normálne mi profesionálne po farársky požehnal. To som nečakal. Ale potešilo ma to. Takže mu veľmi pekne ďakujem.

Všetko sa teda skončí a ja dúfam, že sa raz niekedy zahryznem do svahov Predného Salatínu a možno i Brestovej.

Tak zatiaľ.  

Dalšie foto:
https://vladko00.rajce.idnes.cz/Velky_Fatransky_Krivan.
https://vladko00.rajce.idnes.cz/Na_lyziach_pod_Salatinom.