Prvá myšlienka na vodný splav – hriešna a veľmi
optimistická:
„Len si tak človek sedí, sem tam začrie veslom
do vody, buzeruje svojho háčka tam niekde vpredu na kánojke, voda ho unáša, je
mu proste fajn“.
Áno – veľmi fajná
predstava a keď si spomeniem na krásne časy „mládí“, keď som na obstarožnom kajaku splavoval Hron,
Hornád a i Hnilec – tak moja romantická predstava len narástla.
Všetko obťiažne a zlé z plavby vyplývajúce už dávno vyfučalo
z hlavy a bolo tam len to super. Napríklad, keď je taký úžasný prúd,
že vlastne človek ani veslovať nemusí, len si vystrie nohy a vyzerá
dopredu, či nejaký ten hnusný kameň netrčí z vody. Hmmmm – teraz som si
spomenul na prvé negatívum – veru kamene netrčali, boli pod hladinou, tým pádom
som ichnevidel. Na Hnilci veru často trhali dno kajaku. Večere som netrávil
romanticky pri gitare ale laminovaním a lepením člna. Už mi z toho
hrabalo, ruky mi smrdeli od laminátového lepidla. Ale čln bolo treba udržovať.
Kdeže by sme zohnali nejakú nové úžasné. Mali sme staré akože „rachotiny“
vyradené niekde z vysokej školy. Ale dali sa opraviť a to bolo na tom
úžasné. Ale tieklo do nich – hlavne po prebrúsení tými skalkami. Ale inak
romantika.
Čo takto vyskúšať nejaký
ten splav? Dobrá to myšlienka, veru dobrá, ale nie som na to už poriadne
starý??? Mám už svoje roky, svoje kilá a veru neviem, neviem ako sú dnešné
lode stavané. Či sú prispôsobené aj takým bombám ako som ja? A nezabúdať
samozrejme na nosnosť takého člna. Zavoláme do požičovne. Našiel som si krásnu
trasu. Prečo neskúsiť – že áno. A tak som aj urobil. Potúlal som sa trošku
po nete, nech nájdem niečo zaujímavé, primerané môjmu telesnému stavu
a primerané mojej fyzickej spôsobilosti. Našiel som!!!
Aj s popisom trasy,
na ktorú som si trúfal. Boooože to sa teraz ľahko hovorí. Už to že je to
stojatá voda ma malo varovať. Žiadne romantické unášanie prúdom – nič. Ale
pekne po poriadku.
Celý nadšený som sa do
toho vrhol, všetko šlo úžasne. Veď dnes za prašule ide všetko super. Ale aby
som bol spravodlivý, splnili mi všetko čo som si predniesol. Takže si ich – tie
prašule – samozrejme zaslúžili.
Nafukovací čln – kanojka
- hmmmm – to je niečo úplne iné ako som v mladosti používal. Zákony
veslovania sú tu úplne iné, zosúladiť sa s parťákom dá poriadne zabrať.
Ale keď nevyskúšame, tak nevieme, či to zvládneme.
Čln pripravený
k štartu na brehu Dyje. S pochybnosťami sebe vlastnými sa pozerám na
prúd rieky Dyje. Nejako to prudko tečie. Na čo som sa to vlastne dal. Kde je
ten profík, ktorý sa hrdil splavovacou minulosťou. Nafukovacie kanoe sa
všelijako krútilo, už na zemi som na tom nevedel poriadne ustáť rovnováhu.
„Preboha, čo bude na
vode???“ - hnala sa mi hlavou negatívna
myšlienka. A to nie som zvyknutý plaviť sa vo dvojici. Robí mi veľký
problém prispôsobovať sa aj druhému v člne. Sem-tam som proste egoista.
Ale to len preto, že sám za seba zodpovedám bez problému.
„Preč všetky hnusné
myšlienky!!!!!“ – „Dajme to na vodu!!!“ – čím dlhšie budem rozmýšľať, tým budem
nerozhodnejší. Takže šup, šup na vodu.
A to je asi najväčší
problém pri týchto splavoch. Nastupovanie a vystupovanie mojich neznalých
starých kostí do týchto pohyblivých gumových člnkov. Na nováčika som mal pri
nastupovaní šťastie. Akosi som to ustál za ochkania parťáka, že čo robím.
Ufffff – bolo to tvrdé, ale po chvíli sa to ustálilo. Odrazenie a šup –
ideme na to.
„Kde je ten vodný prúd???
Veď z brehu sa mi to javilo ako prudký tok.“
Pri týchto myšlienkach
som prišiel na to, že ten člnok sa ani veľmi nehýbe. Neochotne ale odhodlane
začieram s veslom do vody, vyrovnávam čln do polohy súbežnej
s pomalým hnusným tokom rieky Dyje a púšťam sa do veslovania.
„Musíme sa
zosumarizovať!!!“ – zaznievajú tony od predného háčka. Pche, že zosumarizovať.
Aj tak sa nám člnok točí z jednej strany na druhú, jednu chvíľu ideme
k pravému a v druhej chvíli k ľavému brehu. Ale zas nie sme
až taký neohrabaný. Začína sa nám to dostávať do kostí. Len keby sa nemuselo toľko
veslovať.
Po pár sto metroch nám to
už celkom dobre ide, začínam si to užívať, aj keď tá rýchlosť vody je dosť
slabá.
Mal by prísť – jez –
stále neviem ako sa po slovensky povie – možno splav, možno hať. Nepreveroval
som to. Vraj je to tam ľahké, dá sa to zísť. Znelo v inštrukciach od
požičovne. No dobre – ideme si to radšej pozrieť. To bol problém – vystúpiť
z toho člna na betónové mólo tróniace dosť vysoko nad mojou hlavou.
Všetkými rukami som sa pridržiaval betónu móla. Úbohé na toto netrénované svaly
mi nabehli, ale ustál som to. Háčik vystúpil a následne som to
s vratkými a roztrasenými nohami skúsil ja.
Pozrieme na splav-jez.
Hmmmmm – to asi nie. V člne máme mobily, foťáky. Síce máme batoh aj
vodácke vrece. Nikto nám však neukázal ako sa to viaže J - tak som prišiel na jedinú chybičku krásy od
požičovne. Ani vodácke vesty neboli zrovna šité na moju veľkosť.
 |
| Jez na Dyji |
„No nič – prenesieme –
nie?“ – tak aj bolo. Vytiahli sme naše plavidlo a zo 50 metrov sme ho
preniesli na lenivú vodu. No sa to povie, ale tam neboli nijaké nástupné
miesta. Kým som svoju postavu usídlil tak ako sa má, spadlo mi pár kvapiek potu
z oroseného čela. Ale dalo sa. Teraz treba nájsť stavidlo, ktoré prepúšťa
vodu zo Starej Dyje do koryta rieky. Na mape sa to krásne dá nájsť. Len či to
tak bude aj v realite. Zatiaľ sme si užívali super plavbu. Začínalo sa mi
to páčiť.
Po necelej hodinke sa
objavilo niečo ako stavidlo. Iný prítok tam nikde nebol, tak sme nehodlali
riskovať plavbu do Břeclavi. Problém nie je ani tak nájsť trasu, problém je
nájsť aké také miesto, kde by sa moja telesná schránka bez problémov dostala na
pevnú zem. Tu sa aj dostala, ale bolo treba ten čln vytiahnuť zhruba do 5
metrovej výšky. Zo zeme trčali akési železné tyče, omnoho väčší pozor trebalo dávať.
Nechcelo sa mi vracať prepichnutý čln. Všetko sme zvládli, čln sme museli
preniesť asi 100 metrov na ďalšie vhodné miesto na nalodenie sa. Ale medzitým
dáme niečo k jedlu, niečo na pitie. Pred nami sa ukazovala celkom zaujímavá
plavba – Dyje bola celkom zarastená, stromy boli popadané do rieky, na brehoch
plno rákosia. Vypadalo to úžasne aj s volavkami i velikánskou ropuchou,
ktorá sa s nami zviezla zadarmo. Našťastie nás celkom dobrovoľne opustila.
Nahodíme čln do vody, ja
sa zapriem do brehu, cítim sa už ako starý harcovník. Veď som do člna už
dvakrát nastupoval. Nie – nebola to moja vina, že podmáčaný breh podo mnou
povolil a ja som sa ocitol skoro po pás vo vode. Pekná mútna, bahnová
zelenými žabačincami ozdobená voda skrášlila blatom moje úžasné nôžky. Svaly na
stehnách som mal potetované lepivým bahnom. Jedna sandála dostala taký šok, že
už sa s ňou nedalo počítať a ja som zbytok plavby absolvoval
s jednou funkčnou sandálov a druhou totálne rozsypanou. Aspoň si to
zapamätám. No skúsme ten nástup na druhý krát.
Podarilo sa.
 |
| Začína plavba po Starej Dyji |
 |
| Na Starej Dyji |
Moja mokrá riť sa
uvelebila na sedátko, dostal som sa do rovnováhy a mohli sme sa plaviť ďalej.
Ufff – dúfam, že to bude naposledy.
Táto časť splavu bola
krásna, myslím si, že najviac neupravené a najdivokejšie miesto, kadiaľ sme sa
plavili. Samozrejme som chcel aj niečo fotiť, prsty ma svrbeli a po
obidvoch stranách Starej Dyje sa ukazovali nádherné scenérie. Ale akonáhle som
začal niečo robiť so svojim telom, kanojka to asi zacítila, všetko sa začalo
triasť, kanojka sa otáčala ako hodiny a ja som sa začal obávať, že skončím
vo vode až po krk. Alebo aj v bahne.
„Žiadne fotenie kámo!!!!“
– tak som si zavelil, takže z tejto akcie mi chýba podstatná časť
fotodokumentácie. Ale spomienky zostávajú.
A tak sme sa preplietali
kanálom Starej Dyje smerom k Janovmu hradu. Po čase krásnej opatrnej a
pozornej (to znamená bez foťáku) plavby, prepletaním sa medzi rákosím, starými
stromami – celkom dobrodružnej sme zazreli mostík cez Dyje smerom
k Janovmu hradu. Uffff – je nízko, to nedáme, to sa musí znovu preniesť.
S rozčaptanou sandálou, mokrými gaťami som si pripadal ako vodník, ale ten
by vyliezol úchvatne z člnka alebo z vody. Ja som to zvládol
s vypätím všetkých svojich rovnovážnych síl. Ale zvládol.
 |
| Pri Janovom hrade |
Pri Janovom
hrade ľudí ako maku ale aj tak sme si odpočinuli. Nemali sme sa kam ponáhľať. Bolo
to fajn, aj som niečo pofotil. Musíme ale ďalej. Preniesli sme čln za mostík
a hybaj do člna. Aj som tam nasadol, ale rovnováha je neskutočná sviňa –
ako som sa snažil, tak som sa snažil – vodná príťažlivosť bola tentokrát omnoho
silnejšia ako moja telesná schránka. Ťahalo ma to doprava, prevážil som sa
doľava. Ale veľmi prudko. Tento pohyb som už neustál a rútil som sa do
blatovej, mútnej vody za obdivných pohľadov turistov stojacich na mostíku. Po
brucho som sa ocitol vo vode. Tak ma Dyje pokrstila. Našťastie batoh s fotoaparátom bol v suchu, ale mobil vo vačku to
dostal plnou dávkou žabacej mútnej vody.
„Už je po mobile.“ –
vravím si. Radšej som sa ani nepozeral. Nasadol som do člna trošku ďalej
a odvtedy to už bolo s rovnováhou dobre. Asi to moje okúpanie stačilo
starenke Dyji na moje pokrstenie.
Po čase som sa opatrne
pozrel na mobilček. Išiel. Hurááááá. To ma veľmi potešilo. To som bol rád.
Okúpanie sa neľutujem, aspoň bol zážitok. O drahú hračku by som nerád
prišiel. A to radšej ani foťák nevyťahujem. Nechcem ho okúpať. Aj keď by
sa tu dalo všeličo pofotiť. A tak sa plavíme po stojatých vodách Dyje v Lednickom
parku. Trebalo máknuť s veslami. Hlavne sme museli vypadať ako skúsený vodáci pred
návštevníkmi tohto areálu, ktorých okolo nás prepravovali na motorových člnoch.
Každý po nás kričal:
„Ahoooooj!!!“ .
Bolo to smiešne ako sa
starý pupkáč škerí z člna, snažiac sa udržať rovnováhu ale tváriac sa ako
najskúsenejší vodák na svete. Ešte že to nikto nespoznal.
Koryto Dyje stojatej sa
klukatilo raz doprava, raz doľava, prestával som si už cítiť aj rameno čo som
toľko vesloval. Holt netrénovaná časť tela dostávala zabrať. Aj riť akosi
začala pobolievať. Už som sa nevedel dočkať Minaretu, kedy vystúpim z tej
mučiacej lavice. Mohol som sa prevaľovať ako som chcel, akurát som spredku člna
počúval výroky tipu: „Nemrv sa, vypadneme!!!“ a tak podobne. Čo mi už
zostávalo. Vydržať!!!
„Viete ako je ťažko
vystúpiť z člna so stŕpnutou riťou???“
Na to je jediná odpoveď –
hrôza J. Božínku
keď som stál na vlastných – to bola neskutočná úľava. Po chvíli všetko prešlo
a mohli sme sa znovu bez problémov nalodiť.
 |
| Minaret v Lednickom parku |
Pri minarete sme zavolali do
požičovne, že kde nás môžu vyzdvihnúť. Napodiv, ten posledný úsek plavby bol
úžasný, naladili sme sa skoro na spoločnú vlnu a išlo sa nám parádne.
Akoby sme si chceli možno naposledy užiť ten pocit plavby, kĺzanie sa člnka a ohrev
lúčov Oskara nad hlavami.
Prišlo už len vylodenie.
Viem, že som si možno
niekde v článku aj trošku pofrflal nespokojne ohľadne plavby.
Ale poviem Vám, každý by
si to mal vyskúšať. Je to proste super, zážitok parádna a spomienka
úžasná.
Tak zatiaľ.
Trošku viac fotiek:
