Konečne vonku!!!!
Hurá, neskutočne som sa tešil na
nejaké tie túlačky po okolitom svete. Skoro 5 mesiacov byť pripútaný k domu po úraze, nie je nič extra pre človeka,
ktorý rád behá kade-tade vo voľnom priestore. Ale o úraze sa teraz nechcem
zmieňovať. Síce ešte nemôžem robiť nejaké priemerne a ľahké túry, ktoré som
pred úrazom považoval ako neskutočne ťažké, ale skôr sa zameriavam na výjazdy
autom, zbadám niečo zaujímavé – šup von z auta a niečo si zvečním foťákom a zas
pokračujem ďalej. Alebo len také prechádzky do 10 kilometrov, čo mi nohu
nenačnú znovu.
Teraz chcem napísať niečo o takom motorizovanom výjazde . Je jar, všetko
v prírode hrá sviežimi farbami a ja som mal cestu do Brna. Po ceste som si
obzeral okolité pahorky Južnej Moravy a normálne ma lákalo strhnúť volant na
bočné cesty a tárať sa bezcieľne kade-tade. Lenže ten prvý deň som mal
vybavovačky. Ale samozrejme som si kúpil diaľničnú českú známku, tak prečo neprísť
na druhý deň?
Veľa som nad tým nemusel premýšľať. Myšlienka dala myšlienku a pristihol
som sa, ako sedím v aute a potulujem sa
po krásnej farebnej južnej Morave. K popisu tejto výpravy musím pridať slovíčko
– Skratky. S tým slovom som sa stretol pri otázkach na cestu po tomto kraji veľakrát.
Zastavím pri krajnici a preverujem si cestu. Pýtam sa slušne, írečito západnou
slovenčinou, ľudia sú tu preochotný. Fakt – som veľmi prekvapený. A každý z
nich ma posiela na nejakú skratku, ktorá mi priblíži o pár kilometrov ďalší môj
cieľ. Alebo aj totálne zablúdim.
No ale po poriadku. Samozrejme som z diaľnice neodbočil na Velké Pavlovice,
lebo som si myslel, že tam je odbočka, no nebola. Tak som prešiel diaľnicou až
za Hustopeče a cez celé mestečko som sa vracal naspäť. Nevadí, mám čas, mám
predsa dovolenku. Za Hustopečami už som mal plné zuby diaľnic a ciest prvej triedy, tak som to
strihol na okresky. Hneď po kilometri sa pýtam, či idem správne na Velké
Pavlovice.
„No jo, pane, to by jste se musel vrátit, ale víte co, 5 minut jízdy a dáte
to doprava skratkou na Nemčičky, tudy projdete.“
 |
| Pahorky pred Němčičkami |
Fajn – žiadny problém. Skratka bola dobrá, len ked sa človek stretával s
protiidúcim autom, musel byť trochu opatrný. Nechcel som prísť o spätné
zrkadlo. Miernym stúpaním som sa dostal na akýsi pahorok. Samozrejme hlava
pozerala kade tade dookola a čo nevidí???
Červený vrch – teda polovičný červený vrch – ale to bola iná paráda. Šup s
autom na poľnohospodársku výmoľovú cestu, zaparkoval som, vytiahol moje
zvečňovadlo a poď ho stúpať do poľa na pahorok. Po piatich minútach som bol
obklopený nádherou červeňou divých makov. Vyškriabal som sa až na vrchol
rozložitého pahorku a mal som krásny panoramatický výhľad na túto časť Južnej
Moravy. Nádhera. Okolitá krajina sa mi predstavovala v pestrých farbách.
No veď foto.
 |
| Na vrchu červených divých makov |
Tak som sa táral po tom poli po
kolená v divých červených makoch a bola to jedna veľká paráda. Také pole som
ešte nikdy nevidel. Vlastne to tam bolo ako burina ale veľmi, až veľmi
fotogenická.
 |
| Farby južnej Moravy |
 |
| Farby južnej Moravy |
 |
| Vlnovky krajiny |
Hodina na poli prešla, ani neviem ako, ja však musím pokračovať.
Nemčičky som minul, vidím odbočku – rozhľadňa na Kravej hore. Fíha – to
môže byť zaujímavé – myslím si. Veď to by som mohol aj pešo vybehnúť. Nebuď taký lenivý – povedal
som si.
Lenže z Nemčičiek ma poslali na
dedinku Bořetice, že odtiaľ to je SKRATKOU – bližšie. No dobre teda. Odbočil som
pri prvej šípke na rozhľadňu do svahu a viníc nad dedinkou Bořetice. Každých
100 metrov som mal nejakú odbočku, tak je úplne samozrejmé, že ma moja cesta
priviedla až niekde, kde sa nedalo ani otočiť, ani parkovať, proste nič. Našťastie boli vôkol mňa vinné pivnice a zas ochotný vinári ma
ponavigovali na ďalšiu SKRATKU, ktorá ma privedie na cestu k rozhľadni. Ufff –
ledva som sa na tú skratku zmestil. Jeden úsek bol tak strmý, ako jazda niekde
v zapadákove, v horách Chorvátska. Našťastie to ale nebolo veľmi dlhé a po
zhruba 200 metroch som sa dostal na akú takú asfaltku. Pri hľadaní parkoviska
som sa nakoniec dostal autom až k rozhľadni. No pekné šťastie, že???
Že vraj turista. Lenivý panák si Ty a nie nejaký horlivý turista. No čo,
keď som už tu, nebudem to auto vliecť dolu. Pekne som si užil ďalšie výhľady na
okolitú krajinu. Je fakt super, ako krásne sa tam starajú o vinohrady, všetko
čistučké, chodníky parádne vyčistené, takisto aj cesty. Jedna nádhera.
 |
| Rozhladňa na Kravej hore |
 |
 |
| Výhľady z rozhladne |
 |
| Výhľady z rozhladne - vpravo pohľad na Vrbice |
Krivky pahorkov lákali vždy znovu a znovu nasmerovať moje zvečňovadlo na
ďalší snímok. V diaľke na kopci ma oslňoval odraz veže kostola v neznámej
dedine. Lákalo ma to tam. Ale mal som namierené na juh a nie na východ. Proste
ďalšie krásne miesto, ktoré odporúčam k návšteve. Aj keď cestou k nemu sa nedávajte
veľmi skratkami. Zbehol som dolu do Bořetic a keďže som zhora videl ďalšiu
rozhľadňu – Slnečná – pri Velkých Pavloviciach namieril som si to tým smerom,
podľa plánu k juhu. Pomalou jazdou som sa dostal na koniec Bořetic, kde ma
zastavila cestná uzávera. Smer Velké Pavlovice je uzavretý. Treba isť
obchádzkou naspäť cez Nemčičky. No tak to sa mi teda veľmi nechcelo. Chlapík
vyfešákovaný ako na svadbu, mi oznámil, že tadiaľ to proste nejde. Žiadna
skratka – nič. Pýtam sa na ten kostol, čo sa mi predvádzal na tom ďalekom
pahorku.
„Jo myslíte Vrbice, tak
tudy – tady tou cestou se tam dostanete a odtud skratkou pomädzi vinohrady na
Velké Bílovice.“
Zas skratka – uf – už som si zvykol, neva. Vybral som sa teda do Vrbíc.
Krásne som sa dostal do nádhernej uličky s vínnymi pivničkami pri kostole.
 |
| Vo Vrbiciach |
Ten
pravý obraz Južnej Moravy. Proste krása. Dvere na jednej pivničke otvorené, tak
nakuknem, snáď nedostanem po frňáku. Ujec stáčal víno. Reku – nemáte na predaj?
Jasné – tak sme sa zjednali na cene.
Ledva ledva som naškriabal posledné drobáky českých korún, ale dalo sa. Všetku
úkony v pivnici robil ako môj otec za starých čias. Pekne do heveru nasal víno
a nalial do fľaše.
„Ešte koštovku!!!“ – rozkázal. No tak to bol problém.
„Som tu autom.“ – vravím.
Ale to akoby som stene hovoril. Naveľa, naveľa sa uspokojil s tým, že som jeho
červené vínko aspoň ovoňal.
V hlave mi zaznelo: „Vlado ešte umyjeme
tie tri 50-litrové demižóny, potom pretočíme toto červené.“ a pokračovalo to
ďalej: „Vieš, som veľmi zvedavý na túto zmesku iršaja a vavrinca, čo sme minule
stočili, možno z toho bude hlavybôl, alebo super vínko.“
To bola vôňa – neskutočná. Vrátila ma do čias, keď som sa s už nebohým
otcom staral o naše víno. Toto malo ale lepšiu vôňu, ešte teraz pri písaní sa
mi zbiehajú všetky sliny v ústach. Bolo to neskutočné. No ale umývanie
50-litrových demižónov žiadnemu z čitateľov neprajem. Riadne som sa musel
namáhať pri tomto úkone.
 |
| Vo vinnej pivničke |
Víno Ťa vráti do spomienok. A to pritom stačí len vôňa. Musel som odtiaľ
utiecť, lebo by som zhrešil. Ale ešte predtým som si pofotil interier starej vinnej pivničky, ktorý bol
taký úplne klasický. Nie ten turistický, čistučký a vyleštený. Proste pavučiny,
povešané hadice, poukladané staré archívne vína. Proste krása. Tiež pekný foto zážitok.
Aby som sa dostal zo spomienok pobehal som to ešte okolo kostola vo
Vrbiciach, našiel som veterný mlyn a potúlal som sa pomädzi vínne pivničky.
Také tie klasické – juhomoravské.
Pomaly mi ale dochádzal čas a ja som sa chcel ešte dostať ku známej kaplnke
– rotunde z filmu Bobule vo Velkých Bíloviciach. To by som sa ale nesmel dať ďalšou
skratkou z Vrbíc do Velkých Bilovic. Niežeby to bolo na škodu, ale na tých
skratkách človek vidí také krásne veci, že som každú chvíľu stál niekde. Lovil
zvečňovadlo zo zadného sedadla a zavadzal prechádzajúcim autám.
 |
| Cestou skratkou do Velkých Bílovic |
No dobre, priznám sa, aj som zablúdil. Ale kto chce chodiť skratkami – tak
s tým musí počítať, že áno? To by som zas nenašiel krásne zákutia v moravských
viniciach. Proste krása vykúpená časom. Takže k rotunde som sa nedostal, lebo
som ju proste nenašiel.
Čas, ktorý som mal vyhradený pre moje potulky, sa už dávno minul. A to som
ešte nebol vo Velkých Bíloviciach. S ťažkým srdcom som odložil hľadanie rotundy
na iné časy a pomaly som sa približoval k diaľnici pri Velkých Bíloviciach,
ktorá ma priviedla až k môjmu domovu.
V tomto článku som nechcel popisovať presnú trasu, kadiaľ som sa túlal. Len
názvy dedín a lokalít. Po južnej Morave sa treba túlať, zablúdiť na skratkách a
nájsť neznámych a úžasných ľudí, ktorí Vás navedú na ďalšiu skratku. Na tej nájdete
určite to Vaše krásne miesto, na ktoré sa oplatí spomínať.
Tak zatiaľ.
Foto z výjazdu:
