Roklina Johannesbachklamm a k ruine hradu Schrattenstein

Vstup do rokliny Johannesbachklamm

Zahučalo v hore, zahučalo v lese – nie to nie je ako v tej pesničke – že :

„Zahučali hory, zahučali lesy,

a ďalší rým kdeže si???“

Ten hukot sa tiahol stráňami kopca, pozastavil sa pod skalnými bralami a po krátkej pauze sa vyšvihol do oblakov, kde sa nadobro stratil. Nie však v našej hlave. Ďalší ryk tu bol znovu. Bolo to od lesného zvera, nevedel som to však identifikovať.

Janka sebou trhla a v očiach a následne i v ústach otázka: „Medveď???“

Taký zvuk som naživo ešte nezažil, ale je fakt, že medveď asi takto nehučí. Veď je to len zo dva kilometre od ľudských obydlí a je deň. To musí byť niečo iné. Prebehlo mi hlavou. Samozrejme pre zľahčenie situácie, keďže som nevedel z toho vybrdnúť som nadhodil:

„Asi nejaký býk zo stáda, určite sú zavretý. Medveď predsa tak neručí. Aspoň som o tom nič nepočul.“

Odpoveď uspokojila a tak sme sa vybrali znovu svojou cestou na túre.

Kde a ako sme sa k tomuto okamihu dopracovali a ako to dopadlo sa dozviete onedlho. Pôjdem pekne po poriadku.

Mám prejdené skoro všetky rokliny v mnohokilometrovom okolí Bratislavy. A tak keď som sa dostal k mape roklín našich susedov, pozrel som, či niekde na okolí v blízkosti nie je nejaká mne neznáma roklina.

http://andreasresch.at/2012/01/02/liste-der-osterreichischen-klammen/

 Po chvíli študovania mapy som na jednu natrafil.

Johannesbachklamm.

Podľa fotiek sa nezdala nejaká dvakrát úžasná, ale na jednodňový výlet z Bratislavy to bol celkom dobrý tip. Keď som k tomu našiel na mape aj blízke umiestnenie ruin hradu s názvom Schrattenstein, bolo rozhodnuté. Jeden z pekných jesenných dní mohol krásne začať. A tak som naštartoval auto, naložil parťáčku na vedľjšie sedadlo a poďho do neznámych končín, ktoré na mňa zďaleka v hlave žmurkali, že poď, príď spoznať niečo nové. A to na mňa takáto lokalita nemusí dvakrát žmurkať. Diaľnicou na mesto  Graz od Viedne som minul prvú severnú odbočku pri Wiener Neustadt ale následne som na ďalšej zbehol dolu na západný smer – na mestečko Neunkirchen.  Nebola to nejaká veľká okluka, takže som sa netrápil. Bočné cesty viedli aj z tejto odbočky. Potreboval som najsť dedinku Würflach. Asi po polhodinke jazdy bočnými cestami sme aj na túto dedinku natrafili. Smerové tabule v dedine ma neomylne naviedli na parkovisko k miestnej atrakcii – tiesňave Johannesbachklamm. Len tak pomimo – konajú sa tu celkom známe Vianočné trhy, takže ak má niekto záujem, môže to tu pred Vianocami navštíviť. My sme si to prihasili po úzkej cestičke až na parkovisko pod roklinou. Tradičné nahadzovanie turistickej výstroje ani nebudem spomínať. Nebral som nič špeciálne, nečakal som nejakú náročnú túru. Čo sa mi aj splnilo. Zvesela sme sa vybrali do rokliny. Vlastne to je taká strmšia dolina medzi dvoma skalnými stenami, ktoré sa na niektorých miestach približujú k sebe. Nie je to však nič extrémne – niečo ako Juráňová dolina v Západných Tatrách.

V rokline

Potôčik uprostred rokliny spestruje prechod a dodáva mu viac atrakcii. Až na pár kameňov a zopár prudších zatáčok však neukáže nič viac. Žiadne vodopády, hrnce, pereje. Proste pohodová prechádzka. Povedal by som že roklina je určená pre postarších ľudí a rodiny s deťmi. Nehovorím, že nie je zaujimavá, ale videl som atraktívnejšie. A k tomu je dosť krátka. Polhodinka chôdze a sme von.

Roklina pomaly končí

Ešte, že som si vyhliadol tú následnú atrakciu. Ruiny hradu Schrattenstein. Je to však trošku vzdialené, ale neprekáža. A tak sme sa zvesela za modrej oblohy, pekného slnečného počasia a pasienkovej prírody v okolí cesty pobrali na návštevu tejto lokality. Mal som vyhliadnutú trasu cez les. Vypadalo to na náročnejší  stupák. Celkom som sa tešil na spestrenie našej ľahkej túry. Prichádzame do dedinky, skôr osady Greith.

V dedinke Greith - na uzavretej ceste

 Cesta sa tu rozdvojuje. Do cieľa na ruinu sa dá dostať oboma smermi, akurát že vpravo je to dlhšia obchádzka a aj viac cesty po miestnej komunikácii. Síce prázdnej, možno dve auta  prešli okolo nás, ale je to komunikácia. Tak sme sa dali doľava – na les a na predtým spomínaný stupák. Pripravil som si tempo chôdze – nabehli sme do stúpacieho ´módu a poďho. Lenže to nebolo dlho. Asi len 500 metrov. Za zatáčkou v lese nás zastavila tabuľka „Gesperrt“ niečo ako zákaz vstupu. No fasa, nemal som chuť sa svojou chabou nemčinou dohadovať, že som vstúpil do zakázanej zóny pri prípadnom oslovení miestnych lesných robotníkov. Janka samozrejme tiež odstúpila od tejto cesty a tak sme sa vrátili na križovatku a dali sme sa tou obchádzkovou trasou smerom na osadu Schrattenbach.

Niekde hore na kopci je ruina Schrattenstein

Popri ceste

Cesta ale dobre ubiehala, v družnom hovore sme asi po trištvrtehodine prišli na miesto, kde sme sa znovu mohli vnoriť do hlbokého lesa a začať naberať výškové metre. Chodník viedol zo začiatku akýmsi úvozom. Nemali sme výhľad ani na jednu stranu. Nevadilo. Raz to predsa skončí. Veď aj skončilo. Po chvíli sme sa ocitli v krásnom lese. Po pravej strane sa začala tvoriť nádherná skalná stena a my sme sa priblížili chodníkom k miestu, kde cestu tvorili skalné bralá z jednej a aj z druhej strany. Nebol to nejaký veľký ani náročný stupák. Proste pohoda. Po chvíli sme sa dostali na odbočku k ruine hradu. Je jasné kam sme odbočili. Lenže zhruba po 300 metroch nás zastavila plotová uzávera. Znovu „Gesperrt!!!“. Do prdelovic, to snáď dnes nie je pravda. Ani hrad si neužijem, tešil som sa na výhľady na skalné steny Hohe Wand a tuším sa mi dnes nič takého nedostane. Takéto myšlienky človeku prebiehajú hlavou. My sme ale šikovný turisti. Nedáme sa len tak zastaviť. V navigácii viedla ďalej turistická značka a išla na nejaké skalné bralá.

„Hop Vlado, tam by mohli byť nejaké vyhliadky!!!“ – pomyslel som si. Parťáčku nebolo treba dlho presviedčať. Veď to vypadalo na nejakých 10 minút cesty. A tak sme sa vybrali. Po chvíli sme sa dostali pod poriadne prudké stúpanie v akomsi sedle. Zhora som až cítil parádne výhľady.

„Aspoň niečo!!!“ – prosím pan-božka. A tu by ma už nezastavilo nič pred výstupom na tieto skalné partie. Janka to vedela, ani nič nenamietala. Veď čo bude hovoriť bláznivému fotografovi, ktorý má pred očami len tie svoje výhľady. Vie ako na mňa.

Pohľad k Hohe Wand

Pohľad k Schneebergu

Krajina pod vyhliadkou

„Ja počkám tu v sedle.“ – vraví mi. Oj – to je dobre, nechal som batoh dolu, nech sa vyhrievajú spoločne na slnku a ja poďho do prudkého svahu. 10 minút hore kopcom a predo mnou sa otvorili krásne severné a severozápadné výhľady na skalné partie lokality Hohe Wand. Ako čerešnička na torte sa mi na západe objavil aj Schneeberg. To som ani nečakal. Tak som sa po vydýchaní zo stúpania dal do fotenia. Krásne to bolo. Ale zas Janka vie, prečo zostala dole. Vie, že moja zodpovedná povaha ju tam dlho nenechá. Aj tak bolo. Po chvíli som sa pobral dolu. Dali sme si zopár glgov vody a poďme dolu tou istou cestou. Že vraj nie je dobre chodiť po tých istých cestičkách. Ale teraz mi to prinieslo prekvapenie v podobe už na začiatku spomínaného hučania.

Takže som znovu na tom začiatku. V krátkych intervaloch sa ozýval stále bližšie. Akurát sme však boli na tom chodníku v úvoze, nič som nevidel. No čo zostáva zvedavému človeku, keď vie, že tam je niečo neznáme a tým pádom určite aj zaujimave. Hlavne pre jeho fotografické zážitky. A tak – batoh dole a ja som sa po prudkom asi štvormetrovom svahu, preťahujúc sa v hustej húštine dopracoval na hranu úvozu. Nohami som balansoval na pár korienkoch, ktoré vyrastali zo svahu. Pridržiavajúc sa tenkých už vopred nespoľahlivých konárikoch som sa porozhliadal po okolí. A stálo to za to. Nádherné stádo sŕn a jeleňov sa tam páslo na lúke. Mohutný jeleň si tam ručaním robil poriadok s mužským a aj so ženským osadenstvom stáda. Proste zážitok.

Krásny zážitok s jelením stádom

 Jednou rukou som sa pridržiaval húštiny, v druhej ruke fotoaparát a snažil som sa spraviť akú takú fotku. Snáď sa niečo podarí. Po chvíli sa mi už na tom malom koreni začali aj nohy triasť, tak voľky-nevoľky som musel zliezť. A pobrať sa dolu. Po chvíli som narazil na Janku, ktorá pri bráne nazerala z diaľky na mnou popísané  stádo jeleňov. Bola to pravdepodobne veľká zvernica. Takže stádo bolo odhradené ale vo velikánskom priestore. Aj tak to bol pre mňa veľký zážitok. Som rád, že po všetkých – Gesspert – zákazoch som zažil aspoň takéto krásne stretnutie s lesnými obyvateľmi. Takže to pre mňa a moje objektívy dopadlo celkom fajn.

Pomaly sme sa pobrali tou istou cestou znovu k rokline – alebo skôr skalnej úžine – Johannesbachklamm. Po chvíli sme narazili na krásne sedenie, takže prečo si nedať aj prestávku s posilnením sa. Na slniečku, opražiť sa trošku na skoro jesennom slnku. Proste paráda. Pozriem za lavičku a tam krásne tri masliaky. Úplne voľne rástli v tráve pri odpočívadle. To sa mi pri slovenských lavičkách určite nemôže prihodiť. Asi preto, že hubárčenie v Rakúsku nemá veľkú tradíciu.

Túra je to ľahká – vhodná pre rodiny s deťmi a nás postarších. Máme v nohách zhruba 12 km s prevýšením 450 metrov. Som spokojný a som veľmi rád, že som spoznal zas niečo nové.

V prípade záujmu som našiel link na zhruba rovnakú túru:

https://sk.bergfex.com/sommer/niederoesterreich/touren/wanderung/62944,gutensteiner-alpen-johannesbachklamm-schrattenstein/

A tu sú aj moje ďalšie fotky:

photos.app.goo.gl/kMbYM4jss8hWXquz2