Znovu bol čas vianočný.
Opäť som sa rozhodol zaradiť sa do davu turistov a pozrieť si tzv. atrakciu
– Ľadový dóm na Hrebienku. No nebolo to len o tom dóme. Proste sa mi žiadalo vypadnúť
od tabule plnej žrádla, pitiva, špajzy plnej koláčov, údeného, pagáčov, rezňov
a ktovieakých vianočných pochúťok, ktoré majú za následok zväčšovanie môjho
útleho pásu.
Viem, že sa zaradím do davu návštevníkov Vysokých Tatier, ale akosi mi to
nevadí. Ťahá ma tam šanca na fajnové pohľady na Vysoké Tatry. Už dávno som ich
nevidel nezamračené, len s modrou oblohou a krásnymi bielymi štítmi. Šanca
bola, realita však ako obyčajne ukázala niečo iné.
Ďalšou nezanedbateľnou skutočnosťou bolo, že ma stále pobolievala noha
a nechcel som sa púšťať na žiadne divoké a ťažšie túry. Proste len takú
pohodičku, vyprdieť sa, nadýchať sa čerstvého vzduchu a len si to tak užiť, niečo
pofotiť v ľadovom dóme a pri studenovodských vodopádoch.
No to všetko boli len moje predstavy, ale ako to dopadlo?!
Vlak prešiel stanicu Štrba a mne sa na východnej strane Tatier otvárali
nádherné pohľady na fakt, že krásne vysvietené Tatry. Obloha bola modrá, na predhorí sa črtala zaujímavá
inverzia prechádzajúca cez kopčeky pod Tatrami. Západná strana Tatier bola
zamračená, tak, ako pri mojich posledných návštevách. Ani mincu som si nemohol
hodiť, pohyb mračien bol od západu na východ, čiže podobne ladené pohľady z
vlaku na krásne vysvietené Tatry, boli
asi tie posledné v ten deň. Vystúpiac z vlaku sa ponáhľam do električky smerom
na Smokovec. Ejha – zapĺňa sa poriadne. Po chvíľke už stojím na jednej nohe,
rukou zavesenou v stropnom držiaku električky udržiavam rovnováhu, aby som sa
nezvalil na okolostojacich. Aj tak by som im ale neublížil, tak to bolo
natrieskané. Do xichtu sa mi strčil batoh ďalšieho turistu a hranami lyží ma
pomaly oholil - načo som sa, ja blbec, vlastne holil?! Mohol som ušetriť
žiletky. A tak tu visím, ako desiatky ďalších návštevníkov Tatier, ako sliepky
v mäsiarstve na hákoch, vzduchu sa mi nedostáva. Túžobne vyčakávam na
nasledujúcu zastávku električky, kedy sa mi cez otvorené dvere dostane trošku
kyslíkovejšieho tatranského luftu. Mal som si pribaliť toho exportného,
baleného v plechovkách. Ešte keby
sa na mňa tlačili aspoň nejaké úžasne vnadné turistky, nejakú pasiu nech z toho
mám, ale nič také. A tak som to nejako vydržal, pripadal som si, ako kúsok mäsa
v tlačenke.
25 minút a je tu Starý Smokovec. Nevystúpil som, doslova ma to vycuclo pod tlakom dalších turistov a mohol som
sa konečne nadýchať toho pravého čerstvého tatranského. To bolo vychutnávanie.
Ani sa nečudujem, prečo sem turisti chodia za tým iným vzduchom. Keď vystúpia
zo zaprdenej električky, musí sa im tento luft zdať ako zázrak prírody tak, ako
sa zdal mne. Ale to mám za to, že sa sem vyberiem v strede prázdnin. Nevadí, síce
si za to môžem sám, ale už dopredu som to vedel, tak by som nemal frflať. No
ale čo si pomôžeme, človek iný nebude.
Tak sa nahodím na môj pešomód, pomaly vystúpam asfaltkou k stanici lanovky.
Hriešne myšlienky o vyvezení sa lanovkou podporuje aj lenivosť sviatočných
chvíľ, takisto sa k nim hlási moje celkom dobre prejedené brucho zo sviatočných
dní. Ale toto rýchlo zaháňam a pomalým
krokom sa vydávam smer Hrebienok. V snehu to je fajn, len na ceste sú aj ľadové
vyfúkané úseky. A tak nahadzujem svoje mačiatka – turistické želiezka, ktoré mi
cestu celkom fajn zaisťujú. Je to dobrá vec a mali by to nosiť všetci návštevníci
tejto lokality. Žiaľ, pri neskoršom pohľade na návštevníkov (nie turistov)
zisťujem, že to je len moje zbožné prianie. Nie však realita. Ako to zisťujem
neskôr pri výstupnej stanici lanovky na Hrebienku, pomaly by sem ľudia prišli
aj vo večerných garderóbach. Topánky rôznych druhov, nevhodných na pohyb v týchto,
pritom ľahkých častiach Tatier, sa mi promenádujú pred očami. Ani nechcem
vidieť stav podrážok. Pravdepodobne niečo ako letné pneumatiky na snehové pláne
pri jazde autom. Keby boli kontroly pri vstupoch na turistické chodníky za
Hrebienkom, tak ja by som určite každého piateho návštevníka nepustil ďalej.
Ani len po Rainerku.
No ale skončím s týmto mentorovaním. Vyšuchtal som sa snehovým chodníčkom
na Hrebienok a spokojne som odfukoval s tým, že som vošiel aj do Ľadového dómu.
Na počudovanie bol celkom priechodný. To by som pripisoval akurát chvíli, kedy
bolo ďaleko do príchodu lanovky a takisto blízko k odchodu pozemnej lanovky
smerom dolu. Tak som si to po prvýkrát patrične obzrel. Mne osobne sa páčil.
Bolo to oku lahodiace, aj keď človek spotený z výstupu tam nemôže dlho zotrvať.
A tak som sa pohol ďalej, veď času dosť – odskočím si na Zámkovského. Tam si
dám obed. Moja naivita v tom, že by sa tam tiahol menší dav ľudí, ma po chvíli
prešla. Ale ako som už spomínal, s tým všetkým som počítal, veď som v Tatrách.
A tak si vykračujem ponad Rainerovú chatu, spokojný hlavne preto, že mám celkom
istý krok.
 |
| Pri Rajnerovej chate |
 |
| Veľký vodopád |
Prejdem okolo Veľkého vodopádu a pohodovým krokom sa pustím do
serpentínového chodníka smerom hore. Nie je ťažký, išiel som ho už veľakrát.
Ľudí pomenej, predbehnem rodinku, ktorej členom bol aj zhruba 15-ročný
vytiahnutý pubertiak. Ten sa ale v prítomnosti rodičov zjavne nudil a ja som sa
javil ako vhodná alternatíva k pochodu smerom hore. A tak sa na mňa zavesil a
ťahal to za mnou zhruba štyri-päť metrov. Nevadilo mi to. Teda zatiaľ nie. Len
ja mám trošku problém pri stúpaní do vrchu. Nazývam to štartovanie raketových
motorov v mojom tele, konkrétnejšie v brušnej dutine. Samozrejme je to
uvoľňovanie vzduchových bublín z brucha. Keď chodím sám, mi to nevadí, niekedy
tomu uvalím poriadne. S tým mladým holobriadkom som ale nepočítal. Ťahal to za
mnou a ja som mu to veľmi nechcel chrstnúť do xichtu. Pomaly ale iste som to
zadržiaval ako sa len dalo, ale postupom času som zisťoval že to bude veľká,
hlasitá metánová rana, pretože otvorenie stavidiel sa odkladá na naurčito. Zastanem. Holobriadok
zastaví za mnou - tesne za mnou.
„Veď choď dopredu“ –
vravím mu „ja si trošku vydýchnem a potiahnem ďalej“.
To že si chcem vydýchnuť
zadkom, mu predsa vravieť nebudem.
„Ale nie, nie – ja tiež
počkám, veď mama s otcom tu budú hneď.“ – oponuje mi.
Super – pomyslím si, veď tých 50 metrov od neho vydržím. Pohnem sa a 5 metrov
za mnou už sa ma opäť drží mladík. Brucho sa mi nadúva, črevá vydávajú
podozrivé zvuky, možno sa pomaly aj
vznesiem. Pohodový krok je ta tam. Pologule na zadku tlačím k sebe celou silou,
ako sa len dá a oči mám vypučené, gúlajú sa mi v rytme krokov. Všetko moje
úsilie sa pretavuje do zadržiavania môjho gigantického prdu. Ešte že nikto
nejde proti mne, inak by sa asi dobre ušklebil tej grimase zavesenej na mojej
tvári. Zastavím, snáď prejde okolo mňa – iba zbožné prianie! Znovu zastaví, pol
metra za mojim zadkom. Pri štarte na ďalšiu časť tohto výstupu, vypustím pomedzi
stisknuté pologule zlomok brušných výparov, trošku sa uľaví. Idem ďalej v
nádeji, že snáď už na ďalšej zastávke ma predsa len predbehne. Nebude ho baviť
môj pomalý krok. Ale smola.
A tak kráčam so svojou brušnou kalváriou, pomáličky, veľmi obozretne sa
pokúšam nenápadne vypustiť nejaký ten tlak pomedzi stisnuté polovičky. Červený
som nie od zimy, ale od premáhania sa a za mnou si vykračuje veselo dlhý
adolescentík a určite si myslí, ako mu to dobre ide. No super, nie?! Človeku
hneď napadajú nejaké tie veršíky – napr.:
A tak si šliapem svojou
kalváriou pomyselnou
v hlave s myšlienkou
zlomyseľnou
vypustiť neodkladne svoje
vetry
a odér sa usalaší v
cudzom svetri.
Ešte k tomu musím pridať sem-tam zľadovatený terén, pri ktorom som sa musel
sústrediť na chôdzu a nie na hermetické stískanie pologúľ. Keby som však
spriechodnil pologule, mladý turista za mnou by sa razom ocitol možno aj 100
metrov nižšie, omámený mojim brušným odérom a ešte by si otecko mohol myslieť,
že si niečo šupol do seba. Takže dvojaký pozor. Ale všetko raz skončí.
Ocitol som sa v lese na odbočke k Zámkovského chate. Ako inak – mladý
prenasledovateľ sa usalašil pol metra za mojim zadkom. To mi už nedalo a
vravím:
„Chlapče si dobrý, ale niekedy musíš akceptovať to, že keď Ťa niekto vyzve, aby si išiel predo mňa, tak
choď. Vieš, na niektoré veci treba súkromie. A na poriadne prdnutie, by som
povedal, že to tak je!!!“
Mládenček očervenel, zostal zarazený na sekundu, ale to bolo fakt len na
sekundu a v druhej sekunde zmizol, ako opar nad hrncom. Fakt som si nemyslel,
že je taký rýchly. A bol. Ale mne to len vyhovovalo. Konečne som bol sám so
sebou, uvoľnené pologule rite krochkali blahom a užívali si slobodu a slasť.
 |
| Zámkovského chata |
Nakoniec som dorazil aj ja na Zámkovského chatu. Bola plná, preplná, takže
žiadny obed hore sa nekonal a to som sa neskutočne tešil na moje obľúbené
plnené guľky s mäsom a kapustou. No nič, tlačiť sa tam nebudem. Pobral som sa v
pohode dolu. Zostup trošku zľadovateným chodníkom bol úplne v pohode, nik sa ma
nesnažil nasledovať. To bolo super.
Neskorý obed v preplnenej Bílikovej
chate bol tiež dobrý, podstatné bolo, že sa už na mňa nikto nelepil a
neobmedzoval moje brušné činnosti vo zvyčajnej pohode. Následne som znovu
vybehol do Ľadového dómu a trošku som si pofotil na statíve. Dalo sa, veľa ľudí
tam už nebolo, i keď som sem tam musel zniesť aj turistov selfiových, ktorí sa
snažili vtesnať do záberu aj s panorámou celého ľadového dómu, čo ale fakt
nebolo možné. Ale chlad sa vkrádal do kostí, takže som to po chvíli zbalil a
pobral som sa dolu kopčekom smerom na Starý Smokovec.
 |
| Pár záberov z ľadového dómu na Hrebienku. |
Inak ale celá túrička bola v totálne nefotogenickom prostredí, žiadna modrá
obloha, žiadne štíty okolo mňa, len hmla a počiatok sneženia ma sprevádzali
celou cestou. To mi ale nevadilo, som bol rád, že som v horách a aj napriek
obmedzeniu v určitej časti výšľapu som sa poriadne vyluftoval i vyprdel.
Ešte káfíčko v Starom Smokovci a mohol som nabrať znovu smer – domov.
Ešte viac záberov z tohoto výjazdu:
