Tak som sa znovu vybral na ďalekú cestu: Rakúsko, Taliansko, Slovinsko –
vôbec by ma ani nenapadlo, že ráno, keď budem zdvíhať z postele svoju ctenú
riť, tak sa večer budem nachádzať na ďalšom mieste, ktoré doplním do mojej
série bedekrov – Zaujímavé fotomiesta. Ale aj keď som s
tým nepočítal – stalo sa. Vlastne to bolo asi aj dosť pravdepodobné, pretože
som sa vybral na okružný ďaleký trek spojený s dovolenkou cez naozaj atraktívne
miesta.
Tak potom sa milý Ešús nečuduj, že natrafíš na také zaujímavé miesto - síce
vzdialené 500 kilometrov, ale veď je dovolenka. Kilometre nerozhodujú. Takže
som sa navečer ocitol v dedinke Bovec v Slovinsku. Náhoda chcela, že som tam
stretol svoje krstňa, ktoré tam už trávilo pár dní.
„Majka, máš nejaký tip, kde by sa teraz večer dalo isť?”
“Jeeej – krstný, choď pozrieť Velika Korita na Soči.”
– dostal som tip, tak prečo nie. Síce prístup po jej vysvetlení mi nebol
úplne jasný, ale trafili sme. Zhruba 15 km od Bovca proti prúdu rieky Soča
smerom na stredisko a dedinku Trenta, pri autocampe Soča som prudko stočil dolu
menšou serpentínou smerom k rieke a mostu. Značka “Velika koryta” sa tam
nachádzala, takže problém nebol až taký veľký. Za mostom vpravo a po zhruba 300
metroch sa dalo krásne zaparkovať.
Tak som aj spravil. Dni sú koncom júna dlhokánske, večer o 18:00 hod. mi
zostávali zhruba dve hodiny na spoznanie tohto miesta. Za 10 minút som však
vedel, že toto bude to pravé pre náhľady cez hľadáčik môjho foťáku. Tak som sa
ovešaný brašnou na fotoaparát a statívom v ruke, po boku s Jankou, vybral hľadať nejaké tie pozoruhodné miesta,
kde by som zvečnil pre seba krásu tohto miesta. Je to známa lokalita - veľmi
fotogenická, napriek tomu si myslím, že každý si tu nájde ten svoj pohľad na
zvečnenie svojich náhľadov na rieku Soča, pretekajúcu cez hlbokú ostrú roklinu.
Kryštálová voda, priezračná a zelenomodrá ostro kontrastovala s bielymi skalami,
ktoré zovierali jej driek a robili ju v tomto mieste dravšou a studenšou. V
koryte sa mihali tiene a chrbty pstruhov a iných rýb. Proste paráda.
Nahodil som na statív svoj obstarožnejší aparát, sadol som si na breh toku
rieky a začal premýšľať, ako čo odfotiť. Samozrejme pri tom som už nejaké tie
zábery spravil. Mám rád fotenie na dlhšie časy, fotenie vodných tokov a okolitých
scenérii. Síce môj olík už na takéto svetlo nie je stavaný, sem-tam sa šum
objaví – ale aj tak ma to baví. Strčil som si prsty pomaly do vody, nakoniec
som sa namočil po kolená. Parádne studená voda, chlpy na koži sa mi postavili
od toho zmrazenia. Ale bolo to príjemné po celodennej jazde a hicoch, ktoré sme
si v ten deň užili.
Pomaly sa dostávam do svojho foto-tranzu – ako to nazýva Janka. Vtedy
necítim, nepočujem, nevnímam iné činnosti okolo seba. Len som sa naučil raz za
čas skontrolovať pozíciu Janky, lebo sa mi veľakrát stalo, že som ju stratil
z obzoru. A to všetko len kvôli fotkám. Zabúdam, že sú aj
dôležitejšie veci. No ale proste všetci sme taký, keď robíme to, čo nás baví.
A tak sem-tam kútikom oka skontrolujem pozíciu Janky, kde sa nachádza.
Usadila sa na vyvýšeninu brehu Soče, nohy po kolená vo vode a spod zadnej
časti tela jej vychádzajú parádne korene zo stromu, o ktorý je opretá -
zaujímavá fotka do súkromného albumu. Prečo neodfotiť?! Prestavím svoju pozíciu
zo skaly nad strmým kaňonom. Nastavím foťák tak, aby som vzal čo najlepší
náhľad spolu s tými koreňmi, tŕpnem pri tom, aby sa za mnou neotočila.
Predsa len neplánované fotky sú tie najlepšie.
Oko priložím k hľadáčiku a prst sa blíži k spúšti. To bude
super s tými koreňmi.
Ale čo to?!
Do obrazovky hľadáčika mi z pravého horného rohu náhľadu prilietajú na
zaujímavé korene komponovaného stromu nepatričné veci. Najprv priplachtil
krásny kanárikovo sfarbený uterák, v ďalšej sekunde pribudlo na kôpku
tričko a ako čerešnička na torte jedna po druhej prilietajú dve ponožky.
Radšej si nechcem predstaviť ich vôňu. Do riti!!!!!
Čo to má byť?! Tá hŕba šatstva mi pokazila celú moju naplánovanú
kompozíciu. Vyzriem spod foťáku a zbadám nejakého frajera, ako sa
predvádza. Nevypadal ako by chcel niekoho zbaliť, proste len taký miestny
narcis. Dôležitú súčasť jeho imidžu – mobil – stískal v ruke. Pomaly vstupuje do vody, v ruke mobil,
jeho šatstvo ešte stále v mojom zornom poli foťáku, ho vôbec nezaujíma.
Vstúpi do vody do pol pása, natiahne ruku s foťákom a prvá z veľkého
množstva selfie je na svete. Postupom času ho vidím na vrchole balvana –
selfie, v kaňone s vodou – selfie, natiahnutého vo vodnej prírodnej
vírivke – selfie, nos trčiaci z vody a ruka nad perejami – selfie,
preskakujúci z balvanu na balvan – selfie, ladne plávajúci so pstruhmi trúci
sa o kamene v zelenomodrej vode Soče – selfie, visiaci za jednu ruku
na bielych skalách hlbokých korýt – selfie. No dobre prebieham, to už nebolo.
Ale dojalo ma to. Prišiel som o krásnu fotku do súkromného albumu, lebo
smradľavé ponožky niekoho iného ja predsa nebudem upratovať na tom krásnom
mieste.
No proste ľudia sú
nevyspytateľní. Nepomôžem si.
A tak sa – hlboko sklamaný z nenaplnenia mojej súkromnej tvorby, znovu
vraciam k foteniu zákutí hlbokých a ostrých
zárezov kaňonu modrozelenej slovinskej rieky. Na tomto mieste je zviazaná
pevnými skalami brehov, ktoré ale aj tak postupom času ustúpia veľkej
a vytrvalej sile vody. Budú sa vytvárať nové a nové tvary brehov
krásnej riečky. Na bokoch je vidieť, že niekedy vie byť z nej aj poriadne
divoká šelma. Stopy po výške hladiny sú niekde na tých bielych skalách poriadne vysoko. Ale to je pravdepodobne
záležitosť konca zimy, topiaceho sa snehu, alebo návalových búrok. Stačí len
predstava.
Postupujem popri koryte proti prúdu rieky. Na zhruba dvestometrovej vzdialenosti
sa dá nájsť plno pozoruhodných momentiek, či už priamo v rieke alebo na bielych
skalách zovierajúcich Soču. Škoda, že nebolo viac času, aby som si to mohol preskúmať
lepšie. Bolo by to zaujímavé. No ale snáď nabudúce. S pribúdajúcim šerom
som zbalil svoje saky paky a pomaly sme sa vybrali smerom
k ubytovaniu.
V okolí Bovca sa dajú nájsť krásne a zaujímavé miesta, je to lokalita
vhodná aj na dlhší pobyt, nie ako ten, čo som si ja naplánoval.
Na druhý deň kvalitne pršalo a búrky naplnili korytá riek. Využili sme
chvíľu po daždi a vybrali sa pozrieť vodopád Boka vzdialený od Bovca
nejakých 5 km. Pripájam nejaké fotky.
 |
| Vodopád Boka |
A tak som celkom spokojný večer po namáhavom dni zaliezol do postieľky
a zaspal spánkom unaveného cestovateľa.
Po chvíli sa však strhnem – pred očami sa mi zjaví miestny frajer
a začne si cvakať selfie u nás v kuchyni, za chvíľu počujem cvak
z kúpeľne, následne sa na mňa niekto škerí za oknom a vysiela ku mne
selfistický blesk. Jaaaaj – pakuješ sa z môjho sna, selfista jeden
otravný!!!! Ešte mi tak pristane nejaká Tvoja ponožka na nose!!!!
Tak zatiaľ.
Ostatné fotky:
