Som už postarší človek, ….čo to píšem – pán v najlepších rokoch, čas neprestajne
uteká popri mne, ako splašený kôň, no s tým už nič nenarobím. Sem tam sa nostalgicky
vrátim v myšlienkach do minulosti, spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som
zažil, to už patrí k tomuto veku. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj
zapíšem, možno už o 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko OK, aspoň
si ich potom prečítam.
 |
| Jedno z mnohých táboríšť |
V roku 1980 som bol mladý a pochabý.
Svet bol gombička, nikto, alebo aspoň drvivá väčšina sa nepozastavovala nad
tým, že náš život sa vyvíja v totalitnom režime. Mali sme svoj vlastný individuálny
režim: pivko, ženy, túlačky – to bol svet okolo mňa. Tak sa ani nečudujte, že
to, čo mne a mojim dvom spoločníkom skrslo v hlave, bolo vcelku šibnuté. Prejsť
Slovensko pešo. Moji dvaja spolužiaci ma namotali na túto záležitosť, ale
nechcem tu podrobne rozpisovať všetko okolo toho. Proste sme sa vybrali.
Dukla, Bardejov, Hervartov, Čergov –
blížili sme sa k Prešovu. A moji dvaja súputníci boli trošku viac kresťansky
založený a vzali si do hlavy účasť na nedeľnej omši. A to nie niekde na dedine,
ale rovno v Prešove.
“Chlapi,” vravím, aj keď sme boli len usoplenci, ale
odhodlaní – “nemôžeme isť niekde do dediny v nedeľu a poobede by sme spravili
ešte pár kilometrov?”
“Pri hociktorej dedine prespíme na hocijakej
lúke, ale v Prešove, to čo, chcete spať
v parku?”
Ale oni na to, že veď spravme najprv
nejaké tie kilometre do Prešova a keď tam dorazíme, pôjdeme na nejakú poobednú
omšu. Lenže z Čergova to bola celkom dlhá
štreka. No ale do dediny na omšu nestihneme a v Prešove bude omša aj poobede -
boli argumenty, ktoré voči mne mali. Aj ma zavalili svojim skalopevným postojom
a ja ako správny demokrat v menšine, som ustúpil. Tak ma prehovorili.
Vkročili do Prešova traja junáci,
hygienu vykonali pri potoku niekde pod Čergovom a hotovali sa na
duševnú hygienu v Chráme Pánovom.
 |
| Budem fešák |
 |
| Nie - to ešte nie je tablet ani mobil. |
No, ja veľmi nie, ale nechcem odbáčať od
témy. Naveľa-naveľa som sa do toho kostola vtrepal aj ja a nejako som to
pretrpel.
Zvládli sme duševnú očistu, moji
spoločníci boli spokojní, ja som však rozmýšľal čo so spánkom. Netrúfal som si
stavať stan niekde v centre Prešova a takisto sme boli celkom uťahaný
na to, aby sme načali ďalšiu cestu za
Prešov.
´Čo takto prespať na železničnej
stanici v čakárni?´ – napadla nás vtedy spásonosná myšlienka. Vbehli sme na
stanicu, najprv do staničnej reštaurácie na nejaké to pivečko, teplý guláš
bodol tiež a počkali sme, až sa stanica dostatočne vyľudní a hajde do
čakárne na drevené lavice.
´Ej ale sme to dobre vymysleli´ –
napadlo ma pri zaspávaní na tvrdej lavici.
Niečo do mňa drglo. „Jano, posuň sa,
džugáš ma do hlavy.“ – oznámil som rozospato kamarátovi.
Znovu drganec, ten už bol omnoho
prudší a pichľavejší. Otvoril som oči, vysunul hlavu zo spacáku a rozospatý
som nad sebou videl tri prízraky – no nie prízraky to boli, ale policajné
zložky VB (verejnej bezpečnosti – pozn. red.). V zelených uniformách sa
nad nami čneli ako majáky a vedľa mňa už poslušne previnilo sedeli moji
dvaja parťáci.
„Čo tu robíte? Toto nie je nocľaháreň,
ba ani hotel!“ – zaburácal na mňa ten s najväčším počtom hviezdičiek
na ramenách.
„Zmeškali sme vlak, nemáme kam isť.“
vyšlo z nás naraz, akoby sme sa
dohodli, i keď to tak samozrejme nebolo.
„Ukážte cestovné lístky, máte kúpené?“
„Nie“ zaklincovali sme lož.
„Tak nás nezavádzajte, my tu tulákov
nestrpíme!“ znela rázna odpoveď, na
ktorú sme nemali odpoveď. Pred nosmi nám šibrinkovali tri gumené, dobre hrubé a
nebezpečné pelendreky – príšerne smrdeli gumou a problémami. Čo
s tým?!
„Súdruhovia príslušníci, my fakt
nemáme kam isť“ ľútostivo zatiahol Ivan s hrivou ako lev. Tá poznámka ešte
viac vystupňovala podráždenosť pohlavárov vtedajšieho vládnuceho režimu. To
viete – hriva sa vtedy v slušných kruhoch nenosila. „Hadice“ sa rozkmitali
a my sme sa už videli za mrežami niekde v záchytke na policajnej stanici.
No jedno nám to veru nebolo.
„Viete, my sme boli v miestnom kostole
a nemali sme kam ísť, počkáme do rána na vlak a pôjdeme ďalej.“ roztraseným hlasom povedal jeden z nás.
Boli sme strachom takí rozsypaní, že ani neviem ktorý z nás to bol. Možno
sa príslušníci v duchu škerili na tom, ako s nami mávali. Ktovie.
V každom prípade zaznel ich povel:
„Kúpite si lístok na vlak – prvý
ranný a po ňom Vás tu nechceme vidieť. Ale budete čakať v sede – žiadne
ležanie na laviciach a odfukovanie, počuli ste??? Lebo my si na Vás
prídeme posvietiť a skontrolovať situáciu!“ hlesli prísnym hlasom.
„Áno pán-súdruh policajt.“ habkali
sme vedno. Pelendrek vraj poriadne štípe a my sme veru nechceli dostať
modrinové osýpky. Už s ohľadom na to, že potrebujeme ešte ďaleko-preďaleko
kráčať. Uťahaní sme teda boli poriadne, lístky sme si okamžite kúpili. Našťastie
prvý ranný spoj išiel do Kysaku - do cieľa našej ďalšej etapy.
Lenže týmto počinom nebude trasa,
ktorú sme si naplánovali naplnená – to bol paradox – a druhý bol mávajúci
čierny obušok, kmitajúci sa pred nosom. Tak čo by ste si vybrali?!
Nezostávalo nám nič iné – ako
s kúpeným lístkom si poslušne, tesne vedľa seba sadnúť na lavicu a
nebadane driemkať jedným očkom na drevenej lavici, ako traja holúbkovia na
drôte. Nevyspali sme sa, to je nad slnko
jasné.
Nejako sme prečkali noc, ráno či
skôr ešte pred svitaním sme už naskočili do pristaveného vlaku, v čakárni
nebolo ktovieako teplo a už ani do spacáku sme sa nemohli strčiť. Vlak sa pohol
ešte za tmy a my sme sa snažili nezaspať do Kysaku – predsa len –
nepotrebovali sme ďalšie opletačky s čiernou jazdou, keďže sa nám už
podarilo len tak-tak uniknúť čiernym štipľavým gumovým obuškom. (Teraz, keď nad tým tak uvažujem, tak si
vravím, veď ja by som sa mohol hlásiť k disidentom, tiež som zažil útok
pelendrekmi, voči mojej osobe. Nebolo by zlé na tom postaviť politickú kariéru,
alebo si aspoň vybaviť zľavu na cestovné - ako odbojár. Ale to som vtedy
nemohol ani tušiť, čo sa udeje o jedno desaťročie.)
Zastávka Kysak bola čochvíľa tu a my sme
povyskakovali z vlaku ako nasolení.
Prvá lúka, voľné priestranstvo,
akýkoľvek bezpečný a tichý bod na tejto časti planéty - staviame stan
a chrápeme ako medvede v zime. To bolo jednoznačné prianie celého nášho
malého, ale o to viac unaveného zoskupenia. A tak sme sa vliekli
pohrúžení v týchto myšlienkach, pološerom, rozospatou dedinou. Asi po
kilometri sme zbadali ten úžasný vytúžený priestor – voňavá lúka bola zarastená
trávou až po kolená, tiahla sa až smerom k lesu, veľa domov vôkol nebolo.
Tak na čo ešte čakať?! Viečka vážili tak
metrák, pohyby spomalené, ale stan sme postavili, nasúkali sme sa do spacákov
a v stane sa po chvíli ozývalo chrápanie troch uťahaných tulákov.
Božka si pretrela oči, dnes nemusela veľmi skoro vstávať, bol síce pondelok,
ale vzala si dovolenku. V dome bolo plno roboty, vyčistiť, vyutierať,
vyupratovať, v týždni čakala návštevu. Ale ten kus spánku si dopriala. Potrebovala
ísť ešte ale nakúpiť, tak sa vystrojila a pohla sa smerom do stodoly za
domom po bicykel, pretože najbližší obchod je ďaleko – potrebovala ho. Oči jej ako
obyčajne zablúdili na lúku za domom, kde ležal starý cintorín. Už dávno sa tam
nepochovávalo, bol celý zarastený trávou, sem tam z neho vyháňala husi, čo
sa nenápadne vytratili od susedov, aby sa dobre napásli. Boli tam pochovaní jej predkovia, ešte stále sa ten kúsok zeme bralo, ako
miesto posledného odpočinku zosnulých.
Prvý, len taký nepatrný pohľad bol krátky, akoby ledabolo, ale čo tam
zbadala, keď zaostrila lepšie, tak to ju až nadvihlo. Na cintoríne, na starých,
trávou zarastených hroboch, sa rozprestieral stan, taký, čo nosia tí tuláci
a turisti, čo chodia okolo do hôr. Ale žeby toto niekedy zbadala, tak to
sa jej ešte nestalo. Aj rozprávať zabudla. Na bicykel zabudla tiež. Zahla za
roh a schmatla prútenú metlu, ktorú mala pripravenú na zaháňanie susedovie
husí, s plamenným pohľadom v očiach, v ruke s metlou, sa
energicky rozbehla smerom k starému cintorínu, kde sa chystala spraviť
poriadok s tými loptošmi, čo si tam zariadili pelech.
 |
| Tak sa pobalíme pri pesničke |
Jedna z mnohých oprášených príhod, ktoré som zažil. Každý máva podobné,
ale rád si na ne spomeniem hocikedy, lebo sú nevinné, veselé, moje. Toto bola
jediná časť vtedajšej mojej trasy Slovenskom po červenej, ktorú sme odflinkali
vlakom. Nakoniec sme Slovensko po ceste Hrdinov SNP neprešli, ale to je už iný
príbeh.
Obuškom, ba ani metlou sme nakoniec nedostali, vždy sme sa tomu na
poslednú chvíľu vyhli, nejako nebezpečného útočníka uhovorili, ale veľa
nechýbalo. Ale ako dodatok Vám musím veľkú pravdu povedať:
Na tom cintoríne a na hroboch našich predkov sa úžasne spalo.
Tak zatiaľ.
