 |
| Voda, ľad a sneh |
Zima – mráz začal tento rok v januári vystrájať neskutočným spôsobom. Počítam,
že pri Bratislave tak tuho nemrzlo už asi 4 roky, čo znamená, že sme si tu
štyri roky užíval blatovo-vodné radovánky. Nohavice od blata, topánky som musel
drhnúť po každej túre nadávajúc na neskutočné kusy blata, ktoré mi odpadávali
z podrážok. Tento rok? Je to úžasné
– sneh mi vyčistí každý milimeter topánky, topánky sa po túre lesknú
neskutočným spôsobom, že si človek praje aby snežilo aj v lete. Pán mrázik
si dá tú robotu, že znehybní každulinky kúsok zeme, ktorý by mi chcel zadrbať
moje panenský čisté vybrami. Je to úžasné. Stačí prísť domov z túry, hodiť
topánky pod radiator a následne ich naimpregnovať sprejom. A sú rovno
pripravené pre dalšie použitie. Je to úžasný čas.
Ano – topánky, mráz, sneh
a všetky zimné doplnky sú úžasné. Lenže ako občasnému turistickému
fotografovi mi chýbajú tie turisticko-fotografické zaujimavé ciele, ku ktorým
by som sa chcel vypraviť. OK Malé Karpaty sú fajn, len mi tam v zime chýba
nejaký poriadne zaľadnený kaňon alebo potok, kde by som mohol postaviť statív
a dobrovolne mrznúť ako taký huj na mraze a vo vetre len pre pár
fotiek, ktoré aj tak nikoho nezaujmú, pri stiahnutí do PC si len tak hovorím,
načo som tam trčal ako posledný kusok vlasu na plešatej hlave. Následne si
pozriem úžasné fotky fotografov potulujúcich sa medzi kusmi cencúlov
v Slovenskom Raji a chytá ma deliricka triaška spôsobená nedostatkom
tejto nádhery v mojom okolí. Veď 350 kilometrov cestovať za kúsom tejto
nádhery sa nedá stále. Ale rád by som. Pomôžem si? Ale áno – pomôžem si. Moje
mozgové závity si spomenuli na maličkú roklinu v Gutensteinerských Alpách,
kde som kedysi dávno už bol. Tiež to bolo v januári a tiež som túžil
po poriadnom cencúly alebo ľadopáde. Ale nič – v ten január bolo tak
teplo, že som s požehnaním toho tam nahore našiel len pozostatok akéhosi
cencúľa, ktorý zabudol odtiecť potokom do Dunaja. Ale teraz by to mohlo byť
iné. Je zima poriadna zima. Aj keď tá roklina nie je dlhá – aspoň trošku mi
utlmí moje delirické stavy spôsobené nedostatkom ľadopádov a zamrazených
scenérii v našej oblasti. Nedopustím však žiadne foto-abstinenčné
príznaky. Prvý voľný deň – naskakujem do auta a vyberiem sa do oblasti
Gutensteinerských Alp. Tajne dúfam, že budem mať dôvod pre napísanie tohto
článku.
Na tento rok si dovolujem
luxus, kupujem si ročnú rakúsku diaľničnú známku. Po skúsenostiach z leta,
kedy som mal len dvojmesačnú nemám vôbec obavu z toho, že by som nemal kde
v týchto oblastiach zavítať. Autom prefrčím Petržaľkou a namierim to
rovno na diaľnicu do Viedne. Cesta mi fajn ubieha, vzal som si spoločníka,
ktorý mi svojou výrečnosťou dáva zabudnúť na nejaký spánok alebo únavu. To je
fajn. Za OMV Schwechat to stočím ako obyčajne na dialnicu smerom na Graz
a Linz. Následne už len na Graz. Nie je veľa aut, je piatok, tak som
celkom prekvapený. Ale to bude asi tým Novým rokom, každý chce byť ešte doma.
Tak si to hasíme diaľnicou a spomínam a rozprávam ako som tu jazdil
v roku 1991 na staručičkej škodovke, ktorá sa dostala pod mojim vedením na
štvorprúdové cesty. To bol zážitok – bol som vyklepaný ako posledná Detva
v škatulke od cigariet. Tie sa ale fajčili už dávno. Ale aj vtedy som to
zvládol. Juraj sa zasmial, on také zážitky nemá. Cesta pomaly plynie a ja
sa musim sustrediť na odbočku z diaľnice. Odbáčame smerom na Vollersdorf,
ale mám to uľahčené aj tým, že je tu aj tabula – odbočka na cestu
k Myrafalle. Takže uplne super. Zbehnem dolu z diaľnice na normálku
a ťaháme to ďalej na západ do mestečka Pernitz. Je to príjemná cesta vinúca
sa pomädzi už vyššie hory. Máme čo obzerať, aj ked ja sa musim sústrediť skôr
na cestu. A tak ani neviem ako, prešlo tých 20 km do Pernitzu. Príjemné
horské mestečko. Len uplne dobrý dojem kazí nejaká veľká továreň pred mestom.
No ale nemôže byť všetko úžasné. V Pernitzi si treba dávať pozor na
odbočku doprava na dedinku Muggendorf. Po odbočení popri zaujimavom mieste sa
vynoríme z mesta Pernitz a po chvíločke sme pred dedinou Muggendorf.
Netreba ale do nej odbočiť, stále ideme rovno po hlavnej ceste na kopec. Až
tesne pred kopcom je odbočka k roklinke Myrafalle. Fuuuu – strmejšia cesta
cez zhruba tri parkoviská po snehu – ale upravenom – nás privedie až na dolné
parkovisko k rokline. Odtiaľto to je už nejakých 30 metrov.
Nabalím veci
na fotenie, prezujem sa do vibrám a nedočkavý sa ženiem do rokliny. Už
zdiaľky vidím, že všetky moje predstavy budú dnes splnené. Len sa trošku
obávam, či to nebude uzatvorené. Lebo v Rakúsku zvyknú rokliny na zimu
zatvárať. Bolo tam sice napísané – Wintersperr – zimná uzávera, ale turniket
bol otvorený, do rokliny krásne vyšlapaný chodníček od zvedavých ľudí.
A tak som po chvíločke rozťahoval statív, nasadzoval foták a poďho
fotiť. Zabudol som na akúkoľvek zimu. Priateľka mi hovorí, že som vtedy
v akomsi tranze, nič okolo nevidím, nič okolo necítim. Dokonca ani na ruky
mi v mraze nie je zima. To je fajn nie? Mohol by som tam aj v tričku
pobehovať. Ale nie, po chvíli zisťujem, že som si v aute zabudol
polarizačný filter. Tento používam najviac na vodu – odlesky bývajú nepríjemné.
Som rád, že tu je Juraj, aspoň mi postráži moje rozložené fotonáčinie. Chcel
som isť poklusom k autu, ale predomnou vyskytnuvší sa turista sa mi
rozpleštil na zľadovatelom chodníku ako žaba na prameni. Tak to teda nie –
pekne pomaličky. Nemám sa kam ponáhľať. Po chvíli som naspäť a dostávam sa
k činnosti, ktorá sa mi páči a ktorá ma baví. V žiadnom svojom
článku o zaujimavých fotomiestach nebudem hovoriť alebo skôr písať
o tom akým spôsobom fotím, aké časy, clony a podobne používam.
Necítim sa na to kompetentný, som len obyčajný fotografický turista – nie
turistický fotograf, čo znamená, že by som niekoho mohol dostať do omylu mojim
spôsobom fotenia. A okrem toho, každý si aj tak fotí po svojom, baví ho to
tak ako robí a punktum. Poviem snaď len toľko, že pri takomto fotení vody
najradšej používam nasadený polarizačný filter. Môj názor je, že polarizačný
filter by sa nemal používať na oblohu ale skôr na fotenie vody.
Po dobrej chvíli fotenia
si spomeniem na Juraja. To viete – je to sice asi 800 metrová roklina plná
pretekajúcej vody s tým, že je tam momentálne plno ľadu a mrázikových
ozdôb, lenže ja by som ju s foťákom prešiel možno aj za dve hodiny. Pojem
čas pre mňa prestáva existovať, tak aspoň moje svedomie ma pobáda aspoň trošku
sa posúvať. Aj tak ideme roklinu hodinu, miesto toho ako je napísané na
smerovej cedulke. Tušim tam je 20-30 minút. Holt koníček niečo stojí.
Roklina nebola opustená,
stále sa tam nejaký ten človiečik-turista alebo páriky objavili. Jeden sa zrazu
mihol za mnou.
„Entschuldige – Bitte“ –
vravím. Dotyčný sa usmial: „Danke“ – a otočil sa k parťáčke.
„Poď Dagmarka“ – vraví.
Boooože slováci – hned
som prepol z tej namáhavej lámanej nemeckej reči do slovenskej
ľubozvučnej. A tak som spoznal Peťa a Dagmaru. A to má Peter ako
záľubu fotenie. To ale nemal. To keď sa stretnú dvaja s rovnakým koníčkom,
tak to fakt nevedia kedy skončiť. A pritom ja som taký tichý človek. Hento
ako fotíš, tamto na čo používaš, v akom programe upravuješ. Diskusia
naberala na obrátkach. Na to konto, keď vytiahol profesionálny Nikon D4S - tak som aj hubu zabudol zatvoriť. Naštastie
som mu ju nezávidel. Nemá výklopný displaj a ja so svojimi krížami fakt
potrebujem každé zjednodušenie fotenia. Klaknúť si do kolien pri fotení na
spustenom statíve? Zabudnite. To už nehrozí. Nieže by som nechcel, ale vek
a kríže nepustia. No ale rád by som si s takým fotákom zafotil
v niektoré dni. Mohlo by to byť zaujimavé.
Vo vrchnej časti rokliny
nás dobehlo aj slnko v chrbte, voda nabrala neskutočné odlesky a to
sa veru nedá veľmi fotiť. Keď je fotografovaný objekt – hlavne voda
v tieni, tak sa to dá. Keď do toho striela slnko svojimi lúčmi, už to nie
je bohviečo. S fotením je viac menej koniec. Nedá sa to. Proste prepaly
ako sviňa – ani polarizák nepomáha. A velké časy nechcem velmi dávať.
Nepáči sa mi, keď je voda ako mlieko. Aj keď niekedy to dá celkom dobrý efekt.
Ale po chvíle aj tak už bol koniec rokliny. Znovu sa k nám pripojil Peter
s Dagmar. Bolo ešte veľmi skoro na návrat. Tak hovorím – nad nami je
výhľadová skala – volá sa Hausberg – ja som tam už bol – ale poďte.
 |
| Hausberg |
Problém bol
len v tom, že to bolo na neprešlapanom chodníku. Aj keď nie dlhé.
A tak sme sa brodiac po kolená v snehu pustili do stúpania na
výhľadové miesto. Trošku sme si zafučali, problém boli popadané stromy, čo sa
nám stavali do cesty – ale po zhruba polhodine sme sa dostali na vrchol
kopčeka. Krásne výhľady,
 |
| Schneeberg |
 |
| Výhlad z vrchu Hausberg na Muggendorf |
 |
| Pohľad z Hausberg |
Schneeberg ako na dlani, v jeho zárezoch kopca si
fujavica robila zo snehu závoj. Ten krásne zahaloval boky Snežnej Hory –
Schneebergu. Krásne bolo vidieť. Aj na nás dulo a po chvíli sme to aj
celkom cítili. A tak sme sa pobrali dolu. Predsa len v rokline to
bolo omnoho lepšie. Slnko nás zohrialo. Po ceste ešte pár záberov
v rokline, hlavne v miestach kde predtým svietilo slnko, teraz už to
bolo lepšie. Prísť na parkovisko bola už len otázka času.
A tak sme sa pobrali
domov.
 |
| Voda a ľad |
Ešte k rokline:
V letnej sezone –
myslím, že je od 1.mája je vstup spoplatnený – 3,50 za osobu.
Čo ma ale zaujalo
a čo asi aj pôjdem pozrieť je, že v piatok, sobotu
a v nedelu je otvorená do 23:00 a celá osvetlená. Bolo by
zaujimavé preskúmať to, ako to vypadá za umelých svetiel. Ktovie, či tam nemajú
aj nejaké farebné svetlá, ktoré spestrujú tieto zákutia s padajúcou vodou
pomädzi velké kamene. Takže o jeden dôvod viac sa tam isť pozrieť vo
večerných hodinach. Aj ked sa vrátim domov neskoro v noci.
Link na ďalšie foto:
