Snilovské sedlo - Strečno

„Tfuj horko na hovado“ – prepotené vlasy sa mi lepili v tom neznesiteľnom teple na hlavu. Neskutočná chuť v papuli na pivo. Po celodennej drine na poli pri vyberaní krumplí, som sa konečne dotiahol do staničnej krčmičky. Tu je najlacnejšie pivo – z tých pár drobákov, čo mi vydelila stará, mi snáď vyjde aj na nejaký ten poldecák. Najlepšie by bolo stretnúť nejakého turistu, prihovoriť sa a možno aj niečo poplatí. Ešte teraz mi v ušiach zvoní dunivý hlas starej:

„Nestačí Ti toľko peňazí, nedám Ti viac, nezarábaš, len po fľaši poškuľuješ, ništ nespravíš a ešte peňáze by si chcel. Tu máš na pivo a prac sa mi z očí – musím na Teba prať, variť, žehliť, pratať, kerovať traktor, do pivnice krumple navoziť, decká nakŕmiť a čo, Ty starý niktoš. No čo trochu si porobil na roli a teraz sa tu budeš naparovať!!!!!“

Holt závidím slobodným parobkom – prešlo mi hlavou.

„A ne že dojdeš ožratý ako drúk“ – doľahne posledné ženino pastorále za mnou.

Ale čo si chcel to máš.

V staničnej si dám načapovať pivko, nejaký ten trúnok dám na prilepšenie a sadnem von pod strom. Pod prístreškom je už voľná len jedna lavica so stolom, ale to nevadí. Trošku posedím, vánok pod stromom mi poprefukuje zrobené údy. Možno sa tu objaví nejaký kamoš a niečo poplatí.

Teplo je stále, slnko rovnakou intenzitou pripeká, pri ostatných stoloch čakajú rodiny s deťmi na vlak. Žiadna obeť, ktorú by som zmanipuloval na nejaké to pitivo pre môj smädný gágor. Pivo je po chvíli fuč, ale chuť je stále. Čo teraz?! To jedno nestačilo a pri pulte mi na sekeru ťažko naleje, veď už minule som tu nechal nejaký dlh. Zazerala na mňa výčapníčka, keď som platil za to jedno, či zaplatím aj dlh. Ale nech –raz bude aj na zaplatenie.

Spoza budovy sa objavil turista – pripomína mi môj príchod na staničku, tiež ma taký zvláštny krok – uťahaný. Nie je to žiadny krok houpavý – ako si pospevujú rôzny čundráci pri svojich gitarových trilkoch. Vidieť na ňom, že má toho dosť, ani sa nečudujem. Slnko na oblohe teraz večer pripaľuje ponad hrad asi najviac. Čaj by si človek mohol prihriať na asfaltke.  Ja sám som mal dnes dosť aj bez batohu. Celodenná drina na roli za chrbtom so starou, ktorá keby mala bič, tak sa ani neposadím – to Vám dá zabrať. To aby sa nezabudlo, že tiež som nejako odolný. Turista ťažko zloží batoh z chrbta, porozhliadne sa po voľnom mieste – ale nikde nič. Len pri mne. Prikývnem – veď si sadni, je tu tieň. Zloží sa oproti mne a pomaly odfukuje.

„Fuj – je neskutočne teplo“ – vyšlo z turistu.

Horlivo som prikyvoval v nádeji, že by z neho mohlo niečo kápnuť. Nevypadal ako nejaký nastajlovaný panák, čo nahodí najmodernejšie turistické handry a naparuje sa, čo všetko má na sebe, ale nezaplatí.

„Kde tu predávajú niečo na pitie?“ – spýta sa.

Hneď som samá ochota - to som presne potreboval počuť: „Tam za rohom, seďte ja tam skočím, vypadáte, že máte toho dosť.“

„No to je pravda – to slnko ma ničí – stratil som sa z chodníka a prišiel som po asfaltke popri trati. Neskutočne na mňa pražilo. Ešte že mám svoj klobúk, inak by som zgegol.“ – rozhovoril sa.

A hneď mi podal nejaké drobné euráče: „Dones mi prosím Ťa kofolu, zober si aj nejaké pivko za ochotu.“ – joooj to mi úplne stačilo. Rozbehol som sa k pultu a zobral som požadované nápoje.

Prisadol som si k nemu – mok sa pri mne perlil – kvapky na krígli na mňa žmurkali v radostnom ošiali, že sa dostali na slnko.

„Tak na zdravie“ – vravím a následne kladiem otázku: „A čo odkiaľ ideš?“

Prázdne reči – ani ma to nezaujímalo, ale bola tu vidina ďalšieho pivka zadara a možno i niečo iné, vlak mu pôjde asi za trištvrte hodinu. Dostatok času pre mňa na nezaujímavý rozhovor so zaujímavou vložkou pre môj neutíchajúci smäd.

A tak sa rozhovoril....

To vieš – som z Ivanky, to je pri Bratislave. Vyskytol sa mi celkom voľný deň – vidím že tiež makáš v záhrade alebo na roli, tak vieš o čom to je. Takže sa mi vyskytol voľný deň a už dávno som chcel prejsť tuto tie vršky nad Vami. Počul som, že je to dosť náročné, strmé a dlhé. Veľa strmých častí túry hore do kopca. Tak som si povedal, že prečo by som to vzhľadom na svoj vek nedal opačne. Pôjdem skoro len dolu. Trošku som sa prerátal. Nebolo to stále len dole. No dobre – radšej Ti to opíšem. Ráno ma do Žiliny priviezol Regiojet – ani nie 5 minút na to išiel autobus do Terchovej. To Ti boli fukoty – nevedel som ani kde je autobusová stanica, len podľa mapy, a to nehovorím, že z ktorého nástupišťa to pôjde, to som fakt netušil. Našťastie sa tam rozbehlo viac ľudí na spoj do Terchovej, tak som to mal uľahčené.

Prikyvujem – oplatí sa prikyvovať, aj keď to až také zaujímavé nie je, ale dobre. Radšej zo mňa vyhŕkne ďalší tromf, ako sa dostať k výčapnému pultu.

„Máš lístok – tam pri výčape treba kúpiť.“ – turista sa ťažko zdvihne a vykročí k pultu. Samozrejme ho prenasledujem. Zobral som prázdne krígle a poď ho za ním. Akurát zaplatil za lístok na vlak. Za drobné vzal ďalšie pivko a sebe kofolu – asi bol v dobrom rozmare. Ale to mi nevadilo – pri tomto tempe pitia, ho budem počúvať do aleluja.

Snilovské sedlo z Velkého Fatranského Kriváňa

Vysoké Tatry z Velkého Fatranského Kriváňa

Takže som sa vyviezol lanovkou do Snílovského sedla. Výstup pešo by mi veľmi narušil časový harmonogram. To by som asi nestihol ani posledný vlak do Bratislavy. A ani  som sa nechcel nejako veľmi štvať. To som si ale len vtedy myslel. V Snilovskom som si dal riedučkú šošovicovú polievku, treba niečo teplé do seba dať. Plával tam nejaký kúsoček údeniny, akože  plátok párku alebo sóje, ktovie?!  Ale nevadí, som na horách nie? A následne som vykročil. Miernym stúpaním som míňal návštevníkov Fatry pri výstupe na Veľký Fatranský Kriváň. Tam majú namierené všetci hory milujúci návštevníci Malej Fatry. Následne ďalej z Veľkého Fatranského Kriváňa ich už ide omnoho menej. Predsa len veľká vzdialenosť od lanovky, by asi narobila šepletu v ich turistickom sebavedomí. Výhľady boli dnes krásne, normálne bolo vidieť až Tatry, Choč – Veľkú Fatru na jednej strane a na druhej krásne čisté pohľady na Rozsutce aj Stoh.  Chleb, ten je asi vidieť stále. Stúpal som obklopený džavotom detí a mamičiek, ktoré ich sprevádzali. Pre mnohých to bude možno zážitok na celý život. Predsa boli na Kriváni – nebol to ale ten Tatranský, ale Fatranský. Z rebra Kriváňa som to švihol ešte na vrchol. Veď čo,  mám plno času. Som plný elánu a mám prázdnu compaktflešku vo foťáku. To treba využiť.

Smer k Malému Fatranskému Kriváňu

Počúvam ho, aj keď som tam nikdy nebol, neviem ani čo je compaktfleška, moja stará to možno vie, ale pochybujem. Dôležité je, že sa predo mnou pení ten studený orosený mok. To je podstatné teraz pre mňa v tejto večernej spare.

Na Pekelníku

Stúpanie na Malý Fatranský Kriváň

Z Kriváňa som zbehol po značke smerom na Pekelník. Je to príjemné chodenie. Prispievalo to k mojej pohode. Bolo to fajn. Z Pekelníka ešte do sedla Bublen pod Malým Fatranským Kriváňom a potom zas hore na Malý Fatranský. Tu to už bolo náročnejšie, ale ide sa krásnym výhľadovým chodníkom. Tam hore zas až tak teplo nebolo. Aj keď som išiel len v tričku, potil som sa pri tom výstupe. Veď to je výkon nie?!

,A to si ešte nekopal krumple´ – pomyslím si, nenaparuj sa toľko.

Zo stúpania na Malý Fatranský Kriváň - sprava Velký Fatranský Kriváň, Pekelník a Rozsutec

Pred Malym Fatranským Kriváňom odfukújúc z dlhého tiahleho stúpania som zazrel statív. Teda aj človeka nad ním. Zaujimavé! Teda aspon pre mňa. Len sa nesprával ako fotograf, stále tam stál na jednom mieste. „Vari to nie je nejaká socha fotografa?“ Pomyslel som si. Ale nie – bol to filmár. Ako sú amatérsky fotografi, sú aj amatérsky filmáry. Zaujimavé stretnutie. Pokecali sme, práve sa chystal na odchod, cvakol ma s fotákom a začal rozprávať o filmovaní. No jasné, ako sa nevedia fotografovia vykecať zo svojho koníčka – sú na tom podobne aj filmujúci amatéry. No ale aby som to neobkecával – odporučil mi link na You Tube – kde ma svoje snímky. Ak chceš pozri aj Ty: Na You Tube je pod menom Stanislav Palúch – link: https://www.youtube.com/channel/UCT8I-OAEnpkfLQbUjKLqoeQ

Za mnou Malý Fatranský Kriváň

Zas sa tento turista naparuje nejakými výrazmi, nech je rád, že ja nespustím našou hovorovou rečou – prejde mi hlavou – ale počúvam dalej medzi dúškami perlivého moku.

Na Malom Fatranskom som si dal odpočinok – krásne som videl na obe časti svojej túry. Bolo to parádne. Predo mnou sa vlnila hrebeňovka cez sedlo Priehyba – následne ďalší výstup na Stratenec, za ním nasledovala hrebeňovka priamo cez Biele skaly – všade to turisti volajú Ťavie hrby – veď to z diaľky aj tak vypadá. A potom zostup a zase výstup na Suchý. Z Malého Fatranského Kriváňa to vypadá veľmi pekne. Je to krásny kus krajiny.

Cesta čo ma ešte čaká z Malého Fatranského Kriváňu

Nebudem ho prerušovať, ale aj pohľad na kopu nakopaných krumpolí, nasypaných v mechoch, má svoje čaro. Hlavne čaro konca práce.

Biele skaly

A tak som to zbehol do sedla pod Malým Fatranským. Následne výstup na Stratenec, kopce za mnou sa pomaly strácali z dohľadu, už len sem-tam som zazrel Rozsutec. Ale o to to bolo vzácnejšie. Na Bielych skalách ma stretla stará známa – KRÍZA. Vždy Ti príde tak nečakane – potvora jedna. Naraz sa mi pri jej návšteve roztlčie srdce, zrýchli dych. To sa mi už dávno nestalo pri žiadnej ženskej. Akurát pri nej zažívam tie pocity, ktoré som kedysi dávno zažíval pri pohľade na krásky môjho žitia. Strmo hore, strmo dolu, sem tam by sa hodili reťaze, ale neboli, strmé to tam bolo poriadne. Ten kilometrový úsek po hrebení Bielych skál som išiel asi hodinu. Výstupy by sa aj dali, ale tie zostupy dali poriadne zabrať mojim kolenám. A to som ešte vedel, že mám pred sebou zostup do Strečna, ale KRÍZA ma pobozkala na čelo akurát v tomto úseku. Hore na najvyššom bode som si  dal čajík a nejakú tú Tatranku. Dobil som energiu. KRÍZU som pomaly odháňal od seba, pociťoval som ju stále  menej – ale trvala. Potvora jedna. Odišla až po prechode posledného sedla a po výstupe na Suchý. Tu som sa zvalil do trávy a vychutnával  si tieto chvíle úžasného ticha okolo mňa. Predsa len, tadiaľto už chodilo len zopár turistov. Skôr tých zdatnejších.

Uf – do odchodu vlaku mu zostáva už len 15 minút. Trošku ho musím prerušiť. „Nedáš si už nič?“ – Nie – zaznela jeho odpoveď – už mi aj tak plávajú žaby v bruchu pri Tvojom pijáckom apetíte. Jeho oči sa na mňa zvláštne pozreli, akoby vedeli, prevŕtavali sa mi až do žalúdka. No iná reakcia nebola.  

„Ale aby si nepovedal – tu máš – zober si ešte jedno, nech nemáš na mňa zlé spomienky.“

„Och – dnes mám celkom šťastný deň a to začal tak zle na tej blbej  krumplovej roli v sprievode užundranej a nervóznej starej s imaginárnym pohoničským bičom v papuli. Tu je to o inom.“ – „Tak na zdravie.“

No kde som to skončil? Aháááá – teraz ma len čakala lahôdka. Vedel som, že po prechode tejto časti túry asi nestihnem ten prvý osobný vlak do Žiliny, ale druhý som nevedel kedy ide. Ale už ma to až tak netrápilo. Bolo to fajn – ale tá  hrebeňovková lahôdka mi dala zabrať. Madam KRÍZA bola našťastie fuč a tak som sa dal do zostupu. Veľmi opatrne, ale už som bol zvyknutý pri zostupoch z Bielych skál. V každom prípade je to tam celkom strmé a treba ísť veľmi opatrne. Aj som išiel – po poriadne dlhom zostupe som sa dostal na lúky pod Suchým. Chodník sa striedavo vlnil lesom a lúkami. Niekto mi vravel, že tu sú medvede. Ale tie sú už asi všade. Len keď mám takéto myšlienky, snažím sa upozorniť na seba. Tak kašlem o sto-dvesto. Pripadám si ako tuberák, až na to že nefajčím. Populárna je aj pesnička pre mňa:

 Vladooooo – Ty si aký huj, 

 vetrík okolo mňa duj

Lesný tvor - počuj– fuj

moje kosti sú na chuj.

No dobre to som si vymyslel. Po prejdení lúčnym úsekom Javoriny som sa spustil dolu akýmsi lyžiarskym svahom ku Chate pod Suchým. Nohy sa mi pomaly, ale isto dostávali do stavu roztraseného tranzu. Kolienka pobolievali. Zachránila ma chata. Jooooj dal som si neskorý dobrý obed. Nealko pivko to osviežilo a káva dala super bodku za touto príjemnou časťou túry. Vlastne túra bola príjemná celá – len namáhavá. A začala sa mi posledná časť túry. Zo začiatku to bolo fajn, išlo sa skoro rovinou až prišiel tvrdý zošup hranou Plešelu. Už na začiatku som vedel, že to bude iná káva. A veru bola. Nohy sa chveli, kolená úpeli a stehná sa vzpierali každému následnému kroku. Zrak bol upretý stále dolu, na chodníku plno kamenia, koreňov a priehlbín. Ale nezostávalo im nič iné len ísť a ísť. Už som aj zabudol, že som chcel fotiť. Len k odfoteniu Domašínskeho meandru zo skál nad Starým hradom som sa vyslovene prinútil. Na hrad som ani neodbočil, a to je už čo povedať. Bál som sa, že prídem neskoro na vlak a veľmi, fakt veľmi som chcel mať to klesanie za sebou. Bolo to ako pád do pekla, ktoré nie a nie prísť. Na veľa som sa dovrávoral na rázcestie pod hradom a odtiaľ už išla asfaltka v príjemnej rovinovej priamke. Nemám chodenie po asfaltke vôbec v obľube, ale teraz to bola pre moje nôžky roztrasené, rozkývané a boľavé úplne úžasné. To som si vychutnával. Neskutočná pohoda, aj keď nohy si sem-tam zaprotestovali. Tak som sa rozbehol, že som minul odbočku červenej a následne som sa vrávoral po asfaltke. Pomaly, ale isto, som znovu začal nadávať na asfaltové partie túry. Kedy je človek vlastne spokojný?! Vlastne asi nikdy – že áno.  Prešiel som popri kompe, cez celú dedinu, až sem. Už som sa nevedel dočkať pohľadu na staničnú budovu. Mám dosť. Poviem ti. Ani neviem ako zdolám to polmetrové prevýšenie na nástupište.

Domašínsky meander Váhu

Odchod vlaku sa blížil. Našťastie. Pri druhom stole sa usadili moji domáci štamgasti a ja som už vyhliadal, kedy príde vlak, turista odíde a ja môžem pokračovať v mojom spôsobe života. Stačilo mi toto rozprávanie. Blázni, čo sa na toto dajú. Brrrrr. Stačí keď sa na tie hory pozerám celý život zdola a nieto aby som tam liezol.

Vlak zmizol – turista sa takisto stratil z môjho života. Mne zostala opica, z ktorej som sa prebral na kanape v kuchyni. Hlava bolela, v hrdle sucho a v hlave len otázka z večerného stretnutia. Tak som zakričal na Marku: „Maráááá čo je to to Jutube?“

Dalšie foto:
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6351393793722036865