Vietor šantiaci ponad vlnky Jadranu sa svojim poryvmi valí na pláže zaplnené rôznymi grotesknými ale i príťažlivými telami odpočívajúcich turistov. Vždy v nových a nových závanoch osviežuje tie pripekajúce sa telá, ktoré nasávajú toľko potrebný odpočinok. Na malých pláckoch pláže medzi kameňmi sa to tam tlačí. Figúry dovolenkujúcich sú tu rôzne a niektoré zaberajú vačší a niektoré menší quadratmeter vytúženého miesta na pobreží. Detičky šantia vo vlnách, všade je plno kriku.
A medzi týmito povaľujúcimi sa a vyvaľujúcimi sa je aj moja figúra. Vyvalený som neskutočne, pomaly si pochrapkávam a snažím sa čo najviac užiť si tú pohodu, ktorá by mala z mora na mňa viať. Vanie??? Našiel som si krásne miesto v chládku pod stromom – do slnka z tieňa mi trčia len moje tenučké paličky-nožičky, ktoré možno chytia aj nejaký bronz. Ale o tom pochybujem. Oči zavreté, pomaličky ma uspávajú vlnky plieskajúce o pobrežie neďaleko môjho ležoviska. Zas si trošku pospím. Natiahnem si ruky pod hlavu, užívam si tú pohodu, čo sa na mňa valí v každej sekunde týchto leňošských okamihov. Prvý šklb prsta na nohe ani nepostrehnem, ale prišiel, a po chvilke je tu ďalší. Pretočím sa, lenže to už ma šklbla noha celá. „Čo mám Parkinsona???“ Mihne mi v hlave myšlienka. Nie – nie – prišlo to čoho som sa obával – objavil sa prvý náznak mojej telesnej vady. Keď ma začne šklbať, mykať a hádzať od toho leňošenia. Je to typický znak Turistsona. Proste sa tu nemôžem len tak povaľovať. Ja viem, je to len v mojej hlave, ale zas je to tu. Proste na pláži vydržím ležať zhruba polhodinku a už ma to ženie kade tade. Jasné – riešim to plávaním, šnorchlovaním alebo behaním po pláži a zazeraní na tú ktorú stranu. Ale to sa nedá každý deň. Čo s tým???
Na to je jednoduchá odpoveď – nachádza sa priamo za mnou – oproti moru. V mnou navštívenej lokalite je to oblasť Vinodol a pohorie Velika Kapela. Je tu toho toľko na pozeranie a navštívenie, že ani nemusím veľmi rozmýšlať ktorým smerom vyrazím.
Keď som bol prvýkrát v Chorvátsku – podľahol som lákadlám turistických agentúr a vybral som sa na Plitvické jazerá. Veď asi to treba vidieť, keď je to také preslávené, úžasné a ospevované každým návštevníkom jazier. Áno je to pekná lokalita – ale nie pre mňa a určite nie v lete. Po príchode človek nemá kde zaparkovať svojho tátoša a ak aj to zaparkovanie nájde zaplatí nekresťanské peniaze. Pomaly sa tam platí za každé otočenie sa. V drahom bufete človek zaplatí polovičku peňazí za jedlo a druhá polovička sa uhradí na toalete. Aj za to treba zaplatiť. Veď ste na preslávenom mieste, lokalite zapísanej v UNESCO zozname. Pomaly ale iste sa dostanem na loď prepchatú turistami. Uvelebím sa obklopený turistami zo zeme zapadajúceho slnka. Prepadol ma smäd, vytiahnem minerálku, pootvorím si ju – teda len som chcel a ono sa všetko bublinkové dostalo do parádneho vodotrysku, ktorý oblial polovicu lode, keďže som sedel v strede prepravného plavidla. V momente boli ohrozené vodou všetky drahé azijské aparáty – Canony, Nikony, Fujiny a aj iné mikiny, ktorými ohurovali ázijský turisti. Zo smiešnych slnečných čeleniek pripevnených k čelám fešných japonských dievok im kvapkala presýtená slovenská Budišská rovno na nos a poza tričko. Bolo to ako v reklame – Budiž chaos. A aj bol. Teda ak sa tie kvapky trafili presne tam kam potrebovali. Najradšej by som z tej lode vyskočil pravou slovenskou hlavičkou a doplával na breh, ale túto činnosť až tak veľmi neovládam a svoj pupkáč nebudem predsa predvádzať bez zaplatenia akémukoľvek zahraničnému pozorovateľovi. Tak som sa tváril, že nevidím tie káravé pohľady okolosediacich, ktoré by ma najradšej asi vyhodili z lode. Len problém bol, že akákoľvek činnosť tipu prehadzovania cez palubu by tú lodičku tak rozhojdala, že neviem koľko z nás by sa ocitlo vo vode aj bez efektnej hlavičky. No všetci sme to zvládli a ja som sa po vylodení radšej vybral na druhú stranu.
Foto z návštevy Plitvických jazier:
http://vladko00.rajce.idnes.cz/Chorvatsko_2012_-_II._-_Plitvicke_jazera_a_cesta_k_nim/
Plitvické jazerá teda určite tak skoro nebudú v hľadáčiku mojich objaviteľských túžob. Už len preto, že aj tak polovička tejto lokality bola uzatvorená. Čo nebolo košér vzhľadom k cene vstupenky vycálovanej za híkanie a ochkanie na preplnených drevených mostíkoch, vinúcich sa nad týmto divom chorvátskej prírody.
Jedno však musím pri spomienke na túto lokalitu podotknúť. Bolo by nádherné navštíviť Plitvické jazerá v zime v čase vládnutia ľadovej kralovny. To by bol iný zážitok potulovať sa týmto vtedy zaľadneným územím.
Toto bola ale spomienka na časy dávno minulé. Odvtedy som bol v chorvátskej zemi zopárkrát, zmúdrel som a našiel som nádherné lokality, kde sa dostanú skoro už len domáci, človek tam nájde pohodu a kľud, dobrú chorvátsku horskú kuchyňu a milých ľudí samozrejme. Dohodnúť sa s nimi dá úplne parádne, veď sme svoji . A tak Vás teda vezmem do lokality Bijele Stijene. Osobne som presvedčený, že je tam omnoho krajšie ako na Plitvických jazerách. Chce to len jedno – zapojiť do toho svoje nohy – aj keď nič strašného nečakajte. Ale radšej zapojiť nohy a vychutnať si to krásne miesto ako počúvať zmesku rôznych nárečí vo vychytenej UNESCO lokalite.
No ale už kecám ako Palacký – možno on vôbec nekecal, ale zaužívalo sa to. Z Nového Vinodolského vedie cesta priamo cez hory. No ale to je iná cesta. Najprv som nabral poriadnu výšku – po dedinku Breeze sa cesta vinie pasienkovými scenériami Vinodolu. Také stáda koní ako som tu ponachádzal, som ešte nestretol a sú krásne plaché. V Breeze je píla, čo znamená, že sa dostávame do lesných partii pohoria Velika Kapela. Cesta sa doslova vinie po úbočiach hôr. Stále točím volantom doprava, doľava, potom doľava a zas doľava – následne vpravo. Rovných pasáží cesty je tu veľmi-veľmi máličko, nepotrebujem na to zrátanie týchto úsekov pätinu ruky. A tak točím a točím. Škoda, že nie som krčmár – to by som sa naučil krásne točiť. Už mi pomaly z toho hrabe a aut tam človek veľa nestretne. Pritom cesta je celkom fajn upravovaná. A tak si zas zatočím volantom, už si myslím, že to otočím a že sa vrátim naspäť – ale predsa ešte kúsok a potom ďalší kúsok cesty. Ale keď som už toľko prešiel, predsa to nevzdám – a tak točím do zatáčok ešte zo 10 minút. Do T-čka sa mi objavuje hlavná cesta na ..... Treba sa nám dať doľava. A ani nie po kilometri vidíme drevený smerovník dovnútra do hôr – nápis Bijele Stijene nás nenecháva na pochybách, že ideme dobre. Ale len teraz to začína byť to pravé orechové.
Krásna vlnovková, zátačková cesta sa zmení na poriadnu šotolinu s vyjazdenými koľajami, prepláchnutými vodou zo zrážok ktoré sa tu prehnali pred pár dňami. Moje okuliare spolu s očami sa prilepili na predné sklo, nohy zvolnili prítlak na plynový pedál a pomaličky sme sa dali traktorovým tempom bojovať s nasledujúcou poľnou cestou. Chvíľami to bolo fajn, chvíľami ma na ceste zdravili také výmoly, že som mal problém to obísť. Ale napredovali sme, to bolo podstatné. Po pár minútach jazdy sa cesta zúžila tak, že by vedľa seba dve auta určite neprešli. Z jednej strany ju lemoval prudký svah nahor a z druhej strany prudký svah dolu. Našťastie boli svahy posiate poriadnymi stromami, čiže nebolo vidno aká hĺbka je pod nami. Ale fantázia pracuje, čelo sa potí a ja stále napredujem. Je fakt, že keď som to išiel druhýkrát a bol som na tú cestu poriadne pripravený už to bolo omnoho lepšie. Fantázia neznámeho prvého kontaktu sa dokonale pohrá s Vašou fantáziou. Na prvýkrát som sa z tej cestu tušim aj po.... a to myslím úplne vážne. Našťastie som to stihol do lesa. No ale nič, po zhruba 45 minútach cesty slimačím tempom sa dostávame na malé parkovisko na 7km. Tu už boli odstavené nejaké autíčka a omnoho krehkejšie ako to moje. Čo mi dodalo trošku sebavedomia a uspokojenia, že predsa to nie je až také hrozné.
 |
| Lesom k lokalite |
Takže nás čaká peší pochod. Nahodíme vibramy a vydáme sa po ceste ešte zhruba dva kilometre pešo, kým nás odbočka nenavedie do lesa. Les nás do seba vcucne, je to iný les ako sú v našich Malých Karpatoch. Všade na chodníku trčia ostré kamene, treba si dávať veľký pozor kam človek šliape. A pomaly ale isto naberáme výšku. Ide to pomaličky ale dobre. Chodník sa vinie priamo hore do vrchov a nad hlavami nám šumia staré stromy, ševelia si svoje pesničky a dodávajú nám odvahu na cestu. A tak ideme – stúpame a nemáme čas na rozmýšľanie o zablúdení. Veď chodník je len jeden. Stúpame zhruba dva-tri kilometre s prevýšením možno 300 metrov. Skaly a skalné útvary sú pohodené po lese ako kocky detskej stavebnice, len ich nemá kto poskladať. Ale vlastne – príroda si ich poskladala do krásnych i nevzhľadných tvarov, tak ako sa to len jej páči. Pomaličky sa dostávame medzi skalami na hrebeň, chodník sa vyrovnáva, je krajší, nie je to tu až také divoké ako tam dolu vo svahu.
A hore na hrebeni nás privítala tabula „Dobro došli“ pred prvou útulňou „Miroslav Hirtz“.
 |
| Utuľňa "Miroslav Hirtz" |
 |
| Interier |
Táto je otvorená celoročne a je zadarmo, dovnútra sa podľa správcu vedľajšej chaty zmestí zhruba 30 turistov. Dve tretiny útulne tvorí ležadlový drevený priestor, ktorý má tri poschodia. Je rozložený z troch strán stien. Stredom vedie rebrík až do najvyšších poschodí. Keď som si to obzeral uveril som, že sa tam fakt pohodlne vyspí viac nocľažníkov – pri dobrej vôli aj nad 30 ľudí. Ale to už je extrém.
V prednej časti útulne (sklonište – po chorvátsky – no nie je to super názov) je stôl, lavice na sedenie, sporák s pecou, kde sa dá pekne uvariť jedlo v nepriazni počasia. Na policiach je nejaký riad, ale ten neodporúčam používať. Jediné, čo mi v tejto prvej útulni vadilo bol väčší smrad, ale to bolo spôsobené pravdepodobne tým, že tam dlho nikto nespal a bolo tým pádom nevetrané.
Keď ale postupujete ďalej po chodníku zhruba po 100 metroch sa nachádza aj druhá útulňa, vlastne chata (kuča – po chorvatsky, toto sa mi tiež páči, ale z iného dôvodu) s názvom „Dragutin Hirtz“. Tento objekt má aj hospodára. Táto útulňa je otvorená len od piatka do nedele v období od mája do októbra. Majú ju na starosti turisti z planinarskeho združenia pohoria Kapela. V tejto útulni sa dá kúpiť jedlo, pravdepodobne guláš a pitie. Pivko aj nealko – ako som postrehol. Pre členov planinarského združenia je útulňa cez víkend zadarmo, pre ostatných je cena 50,- Kuna za noc (zhruba 7,- eur). Nevidel som všetky miestnosti v tejto útulni, ale v centrálnej časti je menšia spoločenská miestnosť a kuchyňa – niečo na spôsob našej útulne Limba vo Veľkej Fatre. V tejto útulni bolo čisto a veľmi ústretový párik hospodárov.
 |
| Smerom k lokalite Bijele Stijene |
No ale ja som sem neprišiel za útulňami a chatami či kučami – prišiel som sa prejsť po nádherných skalných útvaroch. Do stijen alebo skál vedú minimálne dva chodníky, sú tam rôzne okružné malé trasy, ale to by človek fakt asi musel spať na puči – sorry kuči – aby to tam vedel všetko preskúmať. Nás hneď na začiatku čakajú reťaze – nie dlhé a za nimi medzi skalami hneď prvá vyhliadka. Tá nás len pripravuje na následné skalné divadlo, ktoré nás tu očakáva. A fakt že je ohurujúce. Po zruba sto metroch chodníkom vinúcim sa skalnými scenériami a stromami nás ohúri veľká biela skalná stena.
 |
| Prvý pohlad |
 |
| Pohľad na Bijele Stijene |
Aby som pravdu povedal, ja som pri prvom zazrení tohto skalného obra otvoril ústa, alebo po ivansky Hubu. Úplne úžasná. Za slnka sa leskne do biela a je majestátna. Druhýkrát som tu bol v zamračenom počasí, nebolo to až také dychberúce. Ale aj tak sú tieto časti ohromujúce. Tu sa chodníky rozpojujú do okružného úseku. Dá sa ísť chodníkom popri monumentálnej skale doprava aj doľava. Doprava sa popri akejsi skalnej ihle dostávame na vyhliadku odkiaľ sú ohromujúce výhľady na celú túto lokalitu. Je to tam nádherné. Chodník znovu bočí doľava alebo doprava – do lokality Samarskije Stijene – ale tam som sa nedostal. Snáď niekedy.
 |
| Pohľady za pekného počasia |
 |
| Tadialto hore sa ide po zaistenej trase |
 |
| Jeden zo skalných útvarov |
 |
| Zaujimavý pohlad |
Začína sa tu aj taký malý Kletersteig – len je to tam poriadne strmé a skala sa dvíha do výšky asi dvadsať metrov na vrchol Bijelych Stijen. Ale my sme sa rozhodli zísť to a dať sa chodníkom pod monumentálnou stenou doľava.
 |
| Skalná štrbina |
 |
| Nad skalnou štrbinou |
Ďaleko nezájdeme – pred nami sa črtá neskutočné úzka štrbina v skale – dlhá asi desať metrov. Teda pre mňa s mojou fyziognómiou je úzka – Janka to krásne zvláda. Moja príprava bola dlhšia – zhodil som batoh, hodil som si ho dopredu do štrbiny, vydýchol som zo seba všetok vzduch a štíhly tak ako som vypadal v dvadsiatke (fakt som bol vtedy pierko) som sa vnoril do tejto tesnej diery. Pomaličky som postupoval podľa toho ako bola štrbina v skale široká som upravoval vdychmi aj výdychmi svoju telesnú schránku. Posúval som si batoh pred sebou, za ním som sa sunul ja a po chvíli som bol na druhej strane. Ale ani tu sa divokosť lokality nezaprela. Na ostrých bielych skalách bolo treba byť veľmi opatrný. Vystupovali sme po veľkých bielych skalách hore do malého sedielka.
 |
| Iný prístup na vrchol |
 |
| Pohľady z vrcholu |
 |
| Pohľad z vrcholu |
 |
| Pohľad z vrcholu |
Odtiaľto prekročiť malú priepasť a po úzkych skalných terasách som si to sunul hore na vrchol Bijelych Stijen. Konečne som hore. Ľutujem len jedno, že nesvieti Oskar. Len ten má tú silu vyzdvihnúť nádheru tejto lokality do maximálnych rozmerov. Takto sa síce kochám skalnými scenériami predo mnou aj podo mnou – ale nemá to tú silu akú som čakal. Takže v každom prípade sem treba zájsť za slnečného počasia a ešte by to bolo určite nádherné za svitania alebo pri západe slnka. To by bolo iné svetlo v tejto lokalite. Ale nevadí, pokochal som sa, videl som ďalšiu krásnu časť tohto sveta a pomaly som schádzal dole. Chytil som taký poriadny šuter, reku zaistím sa a on sa normál pohol. Treba tam fakt dávať veľký pozor. Už len preto, lebo kamene tam môžu padať v hocktorej chvíli. A nie sú to žiadne okruhliaky ale poriadne ostré biele šutre. A vlastne asi je jedno, či Vám padne na hlavu stokilový okruhliak alebo stokilový ostrý šuter. Takže radšej dávať pozor na seba aj ostatných. Moja ostražitosť sa v tej chvíli dostala na maximálnu možnú mieru a ešte pomalšie som zostupoval.
 |
| Priblíženie môjho postupu po skalách lokality |
Po preskočení hrany priepasti som sa dostal k Janke a spoločne sme pri kochaní sa krajinou pojedli nejaké to jedlo. Ďalej som sa znovu nedostal, ani ma to neťahalo v tej chvíli a pri tom počasí, tak sme opatrným krokom prešli k skalnej štrbine a dostali sme sa znovu k chate „Dragutin Hirtz“. Hospodár aj s hospodárkou boli veľmi zvedavý a tak sme si pri príjemnom pokeci s nimi vypili nejaký ten nealkoholický nápoj a vybrali sme sa cestou naspäť k autu.
Musím Vám povedať, že táto lokalita mi dala omnoho a omnoho viac zážitkov ako Plitvické jazerá. Je veľmi veľa lokalít o ktorých nevieme a pritom sú neskutočne krásne.
Tak zatiaľ.
PS: Foto sú dávané z dvoch návštev tejto lokality. Raz za slnečna a raz za zamračeného počasia.
Ostatné foto:
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6326541682445108289
