Toš priatelia moji: „Ako začať tento príspevok?!“.
Mal by byť bez fotiek, iba také spísané myšlienky z mojej mladosti.
Mohol by som začať asi takto – na dôchodcovsky štýl :
„Jáááj dietky moje, to keď som bol mladý, to ja bol onakvejší švihák a junák. Všetky baby sa za mnou
obzerali, nevedel som si napreberať...“
Alebo aj takto:
„Ja som bol taký turista
a tulák, že onakvejšieho nebolo. Do kopca som vybiehal v polovičných
limitoch, ktoré boli vypísané na informačných cedulečkách, moje nohy neskutočne
kmitali, ostatne ako nikomu a v batohu som nemal nič odľahčené, pekne
krásne som šiel cestou Hrdinov SNP z Dukly cez Bardejov, Prešov, Kysak,
Košice, Rožňavu, Telgárt – durch cez Nízke Tatry až po Donovaly. A zas som
pri babách, nedokázal som všetky tie východonemecké baby v kempe na
Donovaloch od seba odháňať“.
Takže dúfam, že mi tieto písmenká neuveríte. Baby sa po mne vôbec
neobzerali, bol som len taký obyčajný chalan, ktorý rád po horách chodil.
A to nielen vtedy ale aj teraz. V tých limitoch mi však môžete veriť.
Darilo sa mi dobre šliapať, ale to je už tak dáááávno. Teraz mám problém nejaký
ten limit z informačnej cedule splniť (nebude to tým fotením?)
„Vlado nevyhováraj sa. Samozrejme s tým pivným
bruchom – pozostatkom z mladosti – na tých tenkých nôžkach máš vôbec
problém vyfučať sa do kopca. Nezvaľuj vinu na fotenie, proste mladý už nebudeš!“.
No dobre, mladý som bol, tak Vám o tom niečo porozprávam (to viete,
nostalgia) :
Vynoril som sa z lesov Nízkych Tatier, bolo krásne leto, také aké býva
v spomienkach. Slnko pripekalo, okolo mňa voňali nízkotatranské lesy,
cvrčky mi hrali do rytmu môjho kroku. Vysoká tráva mi šteklila lýtka. Vibramy
boli už dobre vyšľapané, boli úplne super, taká tá poctivá obuvnícka robota - samá
koža. Veď mi aj vydržali skoro 20 rokov. Batoh so stanom ma už trošku ťažil
a rezal ma do ramien. Ale už som to nemal ďaleko. Dohodol som sa
s priateľmi na stretávke – takej mládežníckej – SMZ-áckej - ako sa za
starých čias hovorilo a nazvali to Dňami horehronskej mládeže.
Ako názov pekný, ale opijáš to bol neskutočne realistický. Neviem či to
takto dopadlo aj niekde inde. Ale asi áno. Vošiel som do campu, kde sa uvedená
akcia konala. Priplietol som sa medzi davy mladej uvedomelej generácie – tej
mojej, preskakoval som nohy presvedčenej, jemne otrávenej horehronskej mládeže,
vyvalenej v tráve, ktorá sa tu stretla s myšlienkou hviezdnych, šťastných
zajtrajškov. Niektorí ležali vo
vlastných zvratkoch, iní hlasne chrápali a svojim snami sa pripravovali na
ďalší nočný ťah v mene svetlých červených zajtrajškov, vyšperkovaných
pozlátenými prekríženými koláčikmi a kladivkami. Tie zajtrajšky vôbec neboli
a ani nebudú také krásne a úžasné, ako sa to hovorí v plamenných
heslách všetkých partajníkov. Bola len boľavá hlava, prázdne brucho
a neskutočne trúchlivé poopičné myšlienky. Ale to už predbieham udalosti.
Teraz sa tomu hovorí „párty“ – my sme mali tiež za mojich mladých čias
svoje party. Niekedy sme si už pomaly po takých opijášoch mohli aj parte písať,
čo sme boli takí zdevastovaní a kým sme sa ponachádzali, to bola hotová
udalosť dňa.
To ako kamoš
vybehol zo stanu, oči červené z nočnej štafety fľašou a vyčíta
spolunoclažníkovi:
„Počuvaj nabudúce blvaj v tom stane na druhú stranu
a nie mne na chrbát!“
Vlastne to ani nebolo hovorené slovo,
ale kvílenie zdevastovaného prepitého hlasu. A ten spolubývajúci mu na to hovorí:
„A čo Tebe šibe? Veď to si
sa sám oblval. Toť ja som mal Anču pri sebe a tá mi dosvedčí, že to tak
bolo.“ – zamilovaná Anča
len kývla hlavou, veď ani nevie, o čom bola reč.
„No jasné“ – vraví oblvaný – „To som si akože v noci otočil hlavu na chrbát a poriadne som
to tam vyložil?!l“ – no predstava tohto všetkých ostatných dostala do
divokého rehotu.
Proste jedna z opijášskych akcii, ktorými som prešiel – tak mi napadla
pri prechádzaní stanovým mestečkom, plným horehronskej uvedomelej mládeže. Sem
tam bolo vidieť aj nejakú tú zväzácku košeľu. Svoje si už odslúžila – uvádzací
ceremoniál bol niekde v minulosti a to modré čo sa nazývalo zväzácka košeľa, sa ledva dala po dvoch dňoch pitiek
identifikovať.
Možno to bolo aj niečo iné – čo ja už viem.
Ale dobre, prešiel som popri amfíku vidiac v diaľke moju cieľovú partiu,
ktorá mi už z diaľky mávala. Len tak pomimo som v kúte oka postrehol, že
horehronské víly šalejú pri vtedajšom popovom hite – Citrónová holka – alebo
ako sa to volalo. Na pódiu sa tam za bubnami divoko oháňal idol vtedajších
študentiek Československa, sám velikánsky spevák Víťa Vávra. Bol fakt vysoký, pri
svojej výške mu kolená trčali nad bubnovou súpravou, nohy lietali kade-tade
okolo bubnov a on stále dookola vyspevoval refrén o Citrónové dívce.
Vlasy mu viali pri kmitaní paličkami a ako v tranze neustále opakoval
to isté. Asi by som to nedokázal spievať celý rok, tento hit – už by mi muselo
z toho – s prepáčením švitoriť. Dá sa to aj inak povedať, ale nebudem
zachádzať do podrobností. Predsa len som už starší distingvovaný pán. A „dívky“
v hľadisku šaleli pri ďalšom hite o dívce Glórii, skákali, pod
napnutými zväzáckymi košieľkami im poskakovali
vŕšky, aké som doteraz absolvoval. Jasné že som si to všimol, bol som
predsa chlap, ktorý možno týždeň nevidel poriadnu ženskú. A tak som si
pospevoval pri predstave nasledujúcich hodín:
Glóry, Glóry – alelúúúja – to bude jááááázda.....
No ale už ma vítala zmiešaná partia kamarátov, niektorých a niektoré som poznal,
s inými som sa spoznal pri nasledujúcom štamprlíku domácej pálenky. Ani
sme si nemuseli vypisovať, hádzať po sebe smailíky a like či podobné
hovadiny, špamprlík nás dal okamžite do správnej zoznamovacej roviny. Jasné, že
to všetko smerovalo k divokému večeru, trošku som sa šetril, trošku som sa
prespal a večer sa zas išlo na koncert. Teda nešlo – privrávoralo sa tam.
Ani neviem, ktorá z oných populárnych kapiel vystupovala, to mi už
vyšumelo z hlavy – dôležitý bol hit o citrónové holce, ktorý navždy
zostane v mojej hlave v súvislosti so Stretnutím horehronskej mládeže
niekde pri Telgárte.
A tak kolovala medzi nami fľaštička takej domácej terkelice od Brezna,
ktorú vystriedala fľaštička domáceho páleného od Štiavnice a ukončila to
fľaštička domácej od Bratislavy. Pomaly ale iste sme sa dostávali do stavu
hodného tejto úžasnej akcie.
„Nemohol by si isť so mnou
tam niekde za potok? Potrebujem sa
vyčúrať“ – zaševelila za
mnou akási horehronská víla. Nevedel som, či to bolo pre mňa, ale som predsa
nejaký gentlas, čo by som nespravil pre vílu. V tom momente som veľmi
nepremýšľal, prečo vždy musia ísť ženy na tieto chúlostivé výjazdy vždy vo dvojici. Teda aspoň minimálne vo
dvojici. Nám to až taký problém nerobí. Ale dobre, vtedy som bol podgurážený
a aj polichotený, že som vyvolený, sprevádzať horehronskú vílu. Spolu sme
sa začali kymácať k bystrine, ktorá pretekala za campom.
Po príchode k potoku mi ale vraví:
„Vieš tu je to veľmi na
očiach, nájdime nejaký mostík, prejdeme na druhú stranu.“
„Ho-ho-ho“ – já na to: „som
predsa nejaký chlap, nejaký potok ma nemôže zastaviť v pomoci takej
úžasnej krasavici.“
„Vezmem Ťa na ruky
a prenesiem Ťa cez potok“ – vypol som kohútí hrudník, to nezvládnem, pche.
No pri našom stave ani nebolo treba veľa prehovárania, vyskočila mi do
náručia a ja som vykročil smerom k tečúcej, zurčiacej vode. Bolo to fajn
niesť takú vílu a cítiť sa ako správny horehronec. Už som sa videl ako
v romantickom filme, kde mužný hrdina ladným krokom, s vlajúcou
hrivou umytých vlasov hravo zvládne skok nad trojmetrovou riekou s devou
v náručí a dostane za to zaslúženú odmenu.
A tak som sa dovliekol k brehu potoka.
„Nič to nie je, ani nie si
ťažká – preskočím to troma krokmi-skokmi“ – to som len chcel povedať. Miesto toho
zapracovala vlhká tráva pod nohami a aj zemská príťažlivosť. Nohy sa
dostali do sklzu, nabrali poriadnu rýchlosť len nesprávnym smerom - k nebesám.
Pred očami sa mi zatmelo, môj ctený zadok dopadol do mäkkej mokrej trávy, ktorá
rašila z malej kaluže vody, nohy do vody a do úst mi vletel, akoby
nedopatrením, slimák. Klzký a vlhký a metal sa ako
šialený. Svojim pohybom sa mi ovíjal okolo zdreveneného jazyka a čistil mi
zuby. Snažil som sa nadýchnuť, zacítil som zmes vzduchu premiešanú arómou
domácej pálenôčky.
Vlastne som nevedel, čo mám skôr vnímať. Moja víla sa na mne celá
rozpleštila po tvrdom páde a po pravde, nebola až taká ľahká. To som
pocítil až pri dopade na tvrdú zem. Do vibrám mi začala tiecť studená potočná voda,
na zadok sa mi prilepili menčestráky premočené vlhkou rosou z trávy a ten
hnusný domnelý slimák sa mi nedal vypľuť z úst.
„To čo je???“. Otvorím oči
a ledva cez alkoholické opojenie začínam vnímať, že na moje ústa sú
prilepené pery horehronskej divy.
„Veď to je jazýčková Vlado!“ – „To
snaď nie, to je ten preslávený bozk-bozkov, ktorý je úžasný a jedinečný?“
„Ako si ho mám užiť, keď mi v topánkach žblnká studená horehronská
voda, na riti mám fľaky lúčnej rosy zmiešané s bahnom z mláky. Nie je to
žiadna romantika, ani tanec na lúčnych kvetoch! Skôr sa metám v snahe dostať sa
z tej mláky pod sebou, nájsť polohu na nejakých suchších kameňoch. Nohy by
som potreboval dostať na opačnú stranu svojho pádu. Aby som nemal všetko mokré,
nielen v dutine ústnej, no nedá sa.
„Tak si vyber
Vlado!!!!“ vravím si v duchu. Chcel si mať už konečne jazýčkovú – tak ju
máš. Vybodni sa na nohy v potoku, zadok v kaluži rosy, sústreď sa na
to, čo má byť najpríjemnejšie. A
bolo????
Svetlý zajtrajšok mojej mladosti začal šialeným hlavebôľom po prebudení sa v stane.
Kamarát mi podal fľašu vody, ktorú som, úplne vyprahnutý, vydzunkal jedným
vrzom.
Horehronskú vílu som už viac v živote nevidel, zmizla
v prepadlisku mojej minulosti, no nezmizla z mojich spomienok.
A to je všetko, čo by som k tomu chcel dodať. (ale vážne – bol to len nevinný bozk, nič viac – to viem presne).
