Gurmánska túra lesom plným medvedieho cesnaku nad Viedňou

Túry?!

Človek si môže pri záujme o tento druh pohybu  vybrať množstvo druhov  – trebárs sa môže dať na :

-          Náročnú      – oči mám vypúlené,  nohy sa trasú pod nákladom tuku nad nimi,

                         buchot srdca vyplaší divú zver 500 metrov odo mňa, nečakane  

                         niekedy aj mňa samotného, nohy sa trasú  – tuším to otočím.

-          Nenáročnú  – vyfúknem slastný cigaretový dym a prehlásim :  Toť som išiel zo Zochovej chaty na  

-                                   Homolu, chlapi nikdy v živote  to nerobte – šialený stupák, skoro som sa zadusil.

-          Romantickú – z očka do očka – iskričky lietajú, romantika ako vyšitá: „Miláčik, kam sme sa to  

                         dostali?“

-          Ukecanú       – A vieš, že  v tom obchode mali úžasné veci na ples?! A vieš, že jedna známa bola  

                         hospitalizovana na zápal močového mechúra? Počula si o tom?

-          Fototúru      – Cvak-cvak-cvak – už sa stmieva – cvak – tuším sa vrátim naspäť zo štvrtiny túry –

                         cvak, akosi som sa pozabudol pri hľadaní foto scenérii – cvak.

-          Cyklotúru    – turista šliape do pedálov s popevkom : „A slunce páli jen, a slunce páli jen“- ktorý sa

                         v pomere na našliapané kilometre mení na popevok : „A riť ma páli jen, a riť ma páli     

                         jen ......“

-          Gurmánsku – výber lokality s čo najväčším počtom miestneho gurmánskeho občerstvenia, ktoré    

                         bez akýchkoľvek výčitiek môžete napratať do seba, lebo nás čaká ešte zo desať  

                         kilometrov šlapania.

 

Takto by som mohol pokračovať dlho, ale  každý človek už absolvoval nejakú tú tematickú túru. Domnievam sa, že jednou z mojich obľúbených tipov túr je práve tá gurmánska. Niet nad spomienku  na tú ktorú  túru. Že na Limbe pod Rakytovom pripravili úžasný hustý paprikáš (Vojto, dodnes mám tú chuť na jazyku). Počas túry v areáli Ledníc som sa doslova prežral  mäsových cigár na rošte – fakt výborné. Alebo pri túre v Jizerských horách som si na rozhľadni dal úplne úžasnú sviečkovú na smotane s kysnutými knedlíkmi.

A tak mi jedného dňa pred nedávnom napísal môj kamarát Franz z Viedne, či pre zmenu na oplátku  túry, ktorú so mnou absolvoval v Malých Karpatoch, neskočíme zas na par kilometrov tam k nim,  do pohoria Wienerwald - Viedenský les. Nezabudol pripomenúť, že to bude túra na taký iný spôsob, pôjdeme cez dve chaty a cez dve rozhľadne. Prečo nie, už som v tých miestach síce bol, len nikdy nie s domorodým sprievodcom dobre znalým miestne pomery.

 A tak som ráno v dohodnutý deň zaparkoval na známom parkovisku a počkal som si na Franza, ktorý sa objavil čo nevidieť, hneď som teda prestúpil do jeho auta, keďže začiatok túry naplánoval z iného východzieho miesta.

výbeh pre obyvatelov Viedne a ich miláčikov

 

Zaparkovali sme pri velikánskej lúke. Bola fakt obrovská. Slúži obyvateľom Viedne na prechádzky a vyvenčenie svojich domácich miláčikov - psov. Po chvíľke obdivovania zmiešaných párov sme ale nabrali kurz hore kopcom k atraktívnej vyhliadke s názvom Husaren-tempel. Ono je to skôr vyhliadková plošina so stavbou v neoklasicistickom štýle - veď na fotke ju možno vidieť.

Husáren Tempel

 

S Franzom sa mi išlo naozaj ľahko – ako domáci turista to tam ovládal dokonale. Raz sme išli po značke, raz nie. Les lemovalo množstvo rôznych chodníčkov a lesných cestičiek, stratiť sme sa však nemohli. Proste strmo do kopca. Franz presne vedel,  kde sa nachádzame a to bolo super, preto som sa nechal viesť. Každú chvíľu sa ku mne obrátil a pýtal sa, že kadiaľ by som chcel  isť, či strmo do kopca, alebo po bežnej turistickej trase.  A ja na to len: Ja, ja, ja ... ich verstehe J. Isteže  mnohým frázam rozumiem, len proste on rozpráva veľmi rýchlo a kým sa môj tempomat zorientuje v jeho poznámkach, on už je myšlienkovo niekde inde. Ale zhoda tam určite bola. Cestou hore sa nám z každej uličky i chodníčka vynárali rakúsky turisti, turistky, bežci aj bikeri. To boli veľkí adrenalisti, ja osobne by som ani nepomyslel na to, spúšťať sa strmhlav dolu kopcom na biku. Také dosť o držku sa mi to zdalo, no ale keď si trúfajú .....odvážnym patrí - v tomto prípade - les.

Franz a chodníčky pre bikerov

 

Hore sme si vychutnali parádne výhľady smerom na majestátnu Viedeň a priľahlé dediny. Neprehliadnuteľný je aj hrad Lichtenstein.

Pohľad na Vieden od Husaren Tempel

 Dlho sme sa však nezdržali, Franz to zase zatiahol do lesa a navzdory všetkým turistickým a označeným cestám, sme sa dali priamo k chate Krauste Linde. Po pravde, už na druhý deň by som asi nenatrafil na tie cestičky, ktorými ma Franz vodil. Po ceste mi ukázal skalné zoskupenie so skalným oknom, ale nezostalo len pri ukazovaní. Začal preliezať skalné okno a na druhej strane zoskočil z asi dvojmetrovej výšky dolu. Z jeho rozprávania som vyrozumel, že kto prelezie tým skalným okno,  tak bude zdravý. Franz je rovnako poverčivý ako ja J, lenže ja skákať nebudem dolu z takej výšky. Moje brucho by to nezvládlo a tak som sa vybral opačným smerom. Zo začiatku to nešlo nejako dobre. Nemohol som začať poriadne výstup. Ale mne, slovenskému bruchatému junákovi nikto nebude hovoriť, že nezvládol takú výšku. No jasné, trefa -  ješitnosť J - našiel som zaujímavé tri pevné body pre moje nohy a ruku a po chvíli som bol v skalnom okne.

Zdolávam zdravotné okienko. Foto: Franz

Nechal som sa tam zvečniť a s triumfálnym úsmevom, s tým, že snáď budem aj pri zdraví dlho, som sa vybral ďalej za Franzom. Cestou lesom sme asi trikrát križovali turistickú značku a po zhruba polhodine sme sa vynorili pri chate Krauste Linde. Tu mi už bol Franzom ponúkaný prvý chod z nášho gurmánskeho výletu. Že či si dám lievance?!

Lenže mne upútala pozornosť  skôr špargľová polievka, takú som ešte nejedol. Tak som Franza poprosil, či by ju neobjednal. Bola výborná, veľmi mi chutilo. I keď tá cena – tá bola na moje finančné pomery za polievku dosť vysoká, no ale Viedenské lesy sú Viedenské lesy. Polievka stála tuším 3,60 €. Franz si potom vyzdvihol na chate svojho verného spoločníka  - psíka a pokračovali sme ďalej k Anningerhausu. Vedie tam asfaltová cesta pre mestských turistov, ale vedel som, že ona asi Franza ani mňa nezláka a nezavedie ku chate. A veru po chvíli sme už bočili do lesa, na hrebene okolitých kopcov. Pri výstupe sme prišli na úžasné miesta pokryté bielym kobercom tkaným z medvedieho cesnaku.

Cesnakové královstvo

Medzi bielymi kvetmi cesnaku sa sem-tam ukázali trsy žltých kvietkov, ktoré tam pôsobili ako zlaté šperky na bielych šatách lesa. Proste neskutočná krása a k tomu zavanula ešte aj opojná vôňa cesnaku, hotový raj.

Chôdza cesnakovými pláňami

 

Prišli sme k Anningerhausu, ale ja som sa nechcel opäť prepchávať, tak som Franza poprosil, aby sme si nechali návštevu tohto reštauračného zariadenia na spiatočnú cestu, zatiaľ nám vytrávi. Vybrali sme sa teda na rozhľadňu – Jubileumswarte. Franz sa ani nezohrial na turistickom chodníku a hopsa znovu do zarasteného lesa a ja s dôverou za ním. Tak ale to bola iná húština! Obával som sa návštevy rakúskych kliešťov na mojom chrbte, ale pravdepodobne pre nich nie som zaujímavý, lebo sa do mňa nezahryzol ani jeden. Proste moja krv z východu je pre nich neprijateľná, možno až pričervená. Po približne dvesto metroch prerážania krovinami sme sa vynorili na polome z vyrúbaných stromov a znovu hore na kopec.

Výhlad na Viedeň spod Jubiläumswarte

 Pri výstupe polomom sa mi pomaličky začala v diaľke ukazovať od vrchu rozhľadňa Jubileumswarte. Štíhla oceľová konštrukcia lákala k vzdialeným výhľadom na krajinu. Zvládli sme to. Z rozhľadne opäť nádherný výhľad na všetky strany, akurát strážny kopec Viedenských Álp – Schneeberg, bol zahalený do množstva mrakov. Nevadí, povedal som si a vychutnal si krásne výhľady.

Jubiläumswarte

Následne sme si to nasmerovali na, v poradí druhú, rozhľadňu Wilhelmswarte. Tá sa nachádza na vrchole kopca Anninger. Prešli sme znovu aj lesom, aj húštinami a dostali sme sa na poľnú cestu, ktorá nás po chvíli priviedla k odbočke na Wilhelmswarte. Táto časť túry bola fajn, vychutnával som si šliapanie bez prítomností ľudí v tichom jarnom lese.

Wilhelmswarte

Z rozhľadne Wilhelmswarte sú krásne výhlady na tri svetové strany: juh, východ a sever. Upútali ma obrysy Hohe-Wand, Schneeberg sa mi znovu schovával za mrakmi. Asi sa hanbil, aj keď nemal za čo.    

Pohľad z Wilhelmswarte, ten ostrý svah v strede v dialke je Hohe Wand

Pomaličky sme sa pustili naspäť chodníkom aj cestičkou k chate Anningerhaus. Franz dlho neváhal a vkročil do dverí, ja za ním. Na rakúske chaty som nikdy nejako nechodil, proste som sa obával, že sa tam nedorozumiem a podobne. S Franzom také nič nehrozilo, akurát som pri pestrej ponuke jedálneho lístka veru nevedel vybrať.

Môj obed. Foto: Franz

Menu pre Franza

 Kto sa má vyznať v názvoch ich jedál?! Samozrejme som si tipol a dal na odporúčanie obsluhujúcej servírky. Jedlo však bolo fajné, vychutnával som si každou bunkou pravú gurmánsku turistiku s vedomím toho, že po ceste všetko zo seba dostanem. Bolo proste fantasticky. Franz – že či si dám kávu. Veľmi sa mi nežiadalo, tak reku dáme si ju pri vrátení psíka na chate Krauste Linde.

Cestou späť sme sa túlali inými, ale rovnako zaujímavými chodníčkami, ktoré viedli pri starých hraničných kameňoch, ešte z čias Márie-Terézie.

Svedok dávnych časov

 Kamene ledabolo trčali z rozkvitnutého cesnaku a dýchal z nich duch bohatý na históriu. Musím podotknúť, že pekné zaujímavosti.

Na chate Krauste Linde som si dal asi najsilnejšiu kávu, akú som v živote v Rakúsku pil, normálne ma hodilo do kresla. Taká silná bola, že v nej stála aj lyžička, ale naštartovala ma - pozitívne. Samozrejme Franz to s lievancami nevzdal,  ani som sa nestačil ohradiť a už predo mnou stál tanier s lievancami, ozdobené slušnou porciou šľahačky a preliate čokoládou.

Tak som sa dorazil

 Boli výborné, aj keď skôr oči jedli, lebo brucho sa mi už vzpieralo z toľkého náporu dobrôt. Ale čo, nemohol som si to odpustiť. Oči vypučené, opasok som si nenápadne uvoľnil, aby sa brucho dostalo do prevádzkyschopného režimu a o chvíľu bol predo mnou prázdny tanier a v ústach nebíčko. No ale dosť bolo priberania. Z chaty Krauste Linde sme nabrali smer priamo k parkovisku s autom a po hodinách krásneho chodenia skríženého jedením som sa s Franzom zas na určitý čas rozlúčil. Verím, že to je len na určitý čas. Rád s ním chodím, je totiž veľmi dobrým spoločníkom a ďakujem, Franz.

Ich gehe gerne mit Dir und Danke für alles, Franz. Auf Wiedersehen, Franz.

 

Dvaja

Link na ostatné fotky Franza:
https://plus.google.com/u/0/photos/106626652404257191535/albums/6147265223193309777

Link na ostatné moje fotky:
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6159864276768493793