„ Regiojetom do Košíc, začíname
14. decembra – lacné cestovanie, len za 9,- Euri”...
„Regiojetom do Popradu,
pohodlné cestovanie...“ – tak takéto
reklamné slogany som zachytil pri nástupe sukromneho vlakoveho prepravcu na diaľkovych
linkach začiatkom decembra minulého roku. Keď som reklamu prestal počúvať ľavým uchom, votrela sa mi do
pravého ucha. Holt dobrá reklama má
dar posadnúť a omámiť zákazníka.
Tak som nad tým chvíľu rozmýšľal, že
by bolo vhodné vyskúšať takú lákavú ponuku. Veď dostať sa do Popradu rýchlo,
pohodlne a skoro zadarmo - prečo nie?
Pozrieť si len tak Tatry – už dávno som v tých končinách nebol. Počas
vianočných sviatkov mi v zamestnaní
nariadili dva tyždne dovolenky, tak prečo by som ju mal tráviť len
ponevieraním po okolí Bratislavy, oj to nie. Rozhodol som sa, že sa
vyberiem teda tým propagovaným žltým
Regiojetom.
Keďže som plánoval na začiatok len jednodňový výlet, rozhodol som sa pre takú jednoduchú túričku
zo Smokovca na Hrebienok, pozrieť si ľadový chrám, ísť ďalej na Zamkovského
chatu a potom sa uvidí podľa času a počasia.
V tomto článku sa ale budem
venovať trochu viac aj skúsenostiam na železnici. Keďže
týmto dopravným prostriedkom cestujem fakt len sporadicky, aspon sa na
to pozriem z pohľadu človeka - motoristu.
Tak som vybehol na Hlavnú stanicu
vo veľkej Bratislave, že si začnem ten cestovateľský zážitok užívať priamo od
okienka. Veď patrím do čeľade skôr narodených, nebudem používať predsa nejaký
internet na takúto jednoduchú cestu. Čo keď
pri zadávaním dát spravím nejakú chybu a vyhodia ma z vlaku – snáď nie
ešte za jazdy.
Keďže som si jedným vrzom kupoval aj lístok do Viedne – na môj ďalší
plánovaný výlet , tak som sa postavil k okienku slovenských železníc ešte dobre
naladený. Po polhodinke strávenej čakaním
v spoločnosti seniorov, ktorí tu
postávali s predstavami o úžasnom cestovaní zadarmo slovenskými železnicami,
som sa nakoniec dostal na radu aj ja. Keď som si zakúpil lístok do Viedne,
informoval som sa aj na denný lístok na
jazdu Tatranskou železnicou. Pani
hovorim, viete – IC-čko Regiojetu mi pride do Popradu v minute odchodu
električky do Starého Smokovca. Nerátal som s tým, že v momente, ako pri okienku ŽSR spomeniete magické slovo
Regiojet,vznikne podobná situácia, akoby
ste vycvičenému psovi dali povel: „Trhaj!!!!”.
Pani na mňa spoza okienka vycerila zuby a precedila: ” To si vybavte v
okienku Regiojetu... - ďalší prosím”. Ja, neznalý pomerov, som sa samozrejme
snažil brať všetko pokojne. Vybral som
sa teda podľa inštrukcií k okienku Regiojetu. „Prosim si lístok do
Popradu.” „Samozrejme pane, prosím 13,60
Eur.” (vymyslenaá suma?!) Ja na to: „Ale veď všade je uvedená cena 9,- Eur.”
„No áno pane, ale to je pri predaji cez Internet” oznámil mi pán spoza okienka.
„Hmm, ok, tak si prosím denný lístok na Tatranskú železnicu.” Tak to sa už
predavajúci na mňa pozrel s podozrením, či som prišiel z blázinca alebo som
blažený od nevedomosti, neviem, ale už len utrúsil: „My sme Regiojet, my nie sme ŽSR.” Tak som bol vypoklonkovaný.
Ponížený automobilový šofér, tak povediac
železničiarsky panic, som vtrhol
aspoň do železničnej kancelárie a
vypustil zopár šťavnato znejúcich poznámok o tom, aby poriadne zaučili pracovníkov o informovaní
zákazníkov. „Ano, samozrejme pane,
všetko napravíme - (len neotravuj a nič nepíš)” – aspon takto nejako som si to
vydedukoval z tej strojenej úcty ku sklamanému zákazníkovi.
Nakoniec som bol predsa len
nútený všetko vybaviť cez internet a mal
som lacný Regiojet listok na cestu tam a cestu prvej triedy Regiojetom na cestu
späť. Veď čo už, snáď výnimočne môžem cestovať
prvou triedou aj vo vlaku. Taktiež som si vybavil lístok na Tatranskú
železnicu, veď príchod rýchliku do Popradu je presne v tej minúte, ako odchádza
električka hore do Tatier veď: „Náš zákazník,
náš pán” - v tomto duchu určite pracovníci železníc budú vychádzať v ústrety
všetkým cestujúcim – počkajú tú minútku-dve na cestujúcich z IC Regiojet.
Ráno o 05:50 hod. sa pohol rýchlik
Regiojet s mojou ctenou maličkosťou smerom na sever našej krajiny. Sedel som
uvelebený na dosť uzkom sedadle a keďže som dobre stavaný, fakt si neviem už predstaviť, ako sme niekedy v minulom storočí – ej ale to
znie cudzo, cestovali v kupé natlačení ôsmi. Teraz som sa cítil stiesnene a to
sme boli iba šiesti. No ale nič to, je
to za 9,- Euri, tak nehodno vybrblávať a šomrať. Pri pozorovaní mihotajúcej sa krajiny za
oknami tichého vlaku som znenazdajky zadriemkal. Ale nie na dlho, lebo sa
otvorili dvere a hneď letela smerom k nám ponuka: „Želáte si noviny?” – „Nie”,
zaznelo jednoznačne. Opäť som zadriemal a opäť sa otvorili dvere:” Želáte si kávu?”
– „Poprosim neskôr” zahniezdil som sa . Má zmysel si zriemnuť?! Zo zamyslenia ma prebralo ďalšie otvorenie
dverí s ponukou: “Nech sa páči minerálku”. Tak tú som si vzal. Musí sa nechať, že stewardky v Regiojete sa
nabehajú poriadne. Každú chvíľu zbieraju neexistujüce ale aj existujúce použité plastové poháriky, vyspať sa asi nemám šancu, ale
nevadí, kvôli tomu tu nie som. V Trnave som si vypočul hlásenie ŽSR – „IC-vlak
Regiojet zložený z druhotriednych vozňov,
je pripravený na tretej kolaji na odchod”. A toto sa opakovalo na każdej
stanici. Ešteže sme nemali vo vlaku pokazenú toaletu, možno by som sa dočkal hlásenia typu: „IC-vlak Regiojet zloženy z druhotriednych
vozňov a s pokazenou toaletou v treťom
vozni radenom spredu, odchádza z druhého nástupišťa”. Do kelu, hovorím si len
tak pre seba, prečo som ja necestoval úžasným IC-vlakom ŽSR, ktorý by mal
zaručene prvotriedne vagóny, ku káve by som dostal ešte zákusok a batoh by mi
zobrali priamo z nástupišťa nosiči. Neberte ma vážne – to viete predstavy
železničiarského panica.
Takto som sa teda dopravil do Popradu a predstavte si, vlak prišiel presne, ale odchádzajúcu električku presne v tom
istom čase, som proste nestihol. Tak trošku som s tým podvedome počítal, po mojich predchádzajúcich skúsenostiach a
tak som hodinku strávil namiesto v horách,
na popradskej stanici, kde som sa
po márnom pátraní po nejakej slušnej reštaurácií, začal dusiť od obschnutej
postaršej bagety kúpenej v zašitom staničnom bufete.
Električka ma vypľula spolu s hordou ďalších cestujúcich na stanici v
Starom Smokovci a ja som sa spokojne zhlboka nadýchol ostrého horského vzduchu.
Konečne niečo oslobodzujúco úžasné. Rozhodol som sa, že sa poveziem lanovkou,
keďže by som chcel dohnat tú zbytočnú
hodinku, ktorú som strávil na železničnej stanici. Pozriem k lanovke a bolo mi
jasné, že z jazdy nič nebude. Tam boli mraky národa a tak som sa vyrovnaný so
situáciou a v úplnej vnútornej pohode vydal smerom po zelenej značke na
Hrebienok.
Chodník bol potiahnutý vrstvou ľadu, obzerám sa vôkol, kde je sneh?!
Bolo ho veľmi málo, v Bratislave sme ho mali viac. Postupom času som naberal
nejaké tie turistické metre a moje kroky sa blížili k Hrebienku. Už som videl kupolu stavby ľadového chramu. No
tešil som sa len do chvíle, kým som nezbadal rad ľaduchtivý dav ľudí.
Tak to
teda nie!!! Pobral som sa ďalej v presvedčení, že tak urobím najlepšie. Aj
napriek nepriaznivému výhľadovému počasiu som bol rád, že som sa sem
vybral. Lesy okolo boli pováľané,
turistov po Reinerovej chate bolo o trošku menej, także aspon som si viac užival
tichšiu tvár našich veľhôr. Pri stúpaní na Zamkovského chatu, som si pofotil
líštičky, ktoré sa vôbec nebáli okoloidúcich turistov.
Domnievam sa, že tu ide
už o miestne celebrity. Ľudia ochkali a achkali, aké len majú šťastie, že videli
živého tvora mimo ZOO. A líštičky sa len pretŕčali a potmehúdsky usmievali,
mysliac si svoje. Pred Zamkovského chatou začalo snežiť, vbehol som preto do vnútra, bolo dosť plno,
ale po nedojedenej bagete som už pociťoval
hlad, preto som si chcel dať
nejaký chutný a výdatný obed. Musím skonštatovať, že splnil moje očakávania.
Čas už pokročil a bol trošku na hrane, także som ďalej nešiel. Chcel som
totižto vidiet interiér ľadového chrámu a taktiež som chcel spraviť zopár
záberov zo zimných Studenovodských vodopádov. Predsalen som sem neprišiel lámať rekordy a robiť vysokohorskú turistiku.
Mojim zámerom bolo vychutnať si cestu vlakom a spraviť niekoľko
fotiek z lokality Studenovodských vodopádov a ak by sa zadarilo, tak navštíviť
aj ten ľadový chrám. Na spätnej ceste
som si radšej nasadil moje, k
Vianociam darované, turistické želiezka
na obuv. Bolo úžasné ísť s nimi po ľade a mať istý krok – s nadhľadom skúseného
chodca som sa prizeral turistom, ktorí vrávorali po ľade
smerom tam aj späť a aj zopár nepríjemne
vyzerajúcich pádov som videl.
Studenovodské vodopády boli úplne iné, ako som si ich pamätal. Veru, popadané
stromy a zničený les vedia spraviť neplechu.
Na šťastie som viac fotil
potok. Samozrejme ze som sa pri fotení
vody úplne pozabudol, ale to je moja stará bolesť.
Neviem sa odtrhnúť od
fotenia, keď mám v zábere vodu. Na šťastie bola celkom prituhujúca zima, tak
som sa rýchlo spamätal. Vybral som sa smerom k Bilikovej chate a okolo nej na
hornú stanicu lanovky. Postupne
sa stievalo a pomaly sa rozsvecovali svetlá
v chráme a na to som sa fakt tešil. Žiaden človiečik pred chrámom. Tak
som si zložil batoh z chrbta a začal si vyzúvať
želiezka. Ale nie! Obzriem sa a vtom
prišla plne nacpaná lanovka s ľuďmi, ktorí si to nasmerovali priamo do chrámu.
Železá som urýchlene hodil do batohu, ten na chrbát, len som potreboval ešte vyloviť statív. Svetlo už nebolo dobré na fotenie z ruky. Na
šťastie som všetko stihol na poslednú chvíľu a vzrušenie zo vstupu do chrámu
nahradilo vzrušenie z komponovania vo vnútri. Našiel som si v interiéri chrámu
zopár zákutí na nejaké tie fotky. Dokonca
ma pustili aj na inak neprístupné miesta,
tak som si to užíval plnými dúškami.
Už mi zostávalo len zbehnúť do Smokovca. Časovo to vychádzalo dobre, len sa
mi už nechcelo opäť nahadzovať železá a
moja vzrastajúca lenivosť mi dala riadne zabrať cestou nadol. Dvakrát sa moje
nohy pokúsili o kvalitnú lastovičku na ľade turistického chodníka. Ale nakoniec
som to celkom dobre zvládol ustáť. Dolu pri čakaní na električku som sa už
tesil na cestu prvou triedou IC-vlakom, že si tam dobre pospím – hurrraaa. Ešte
som absolvoval povinnú hodinovú pauzu na stanici v Poprade, keďže vlakoví
prepravcovia robia všetko pre zákazníka. Do Regiojetu som nabehol a s
víťazoslávnym rúžolícim úsmevom do kupé, lebo ma tam čakalo kožené, úžasné biznis sedadlo. Okolo v kupé sedeli krásne,
tiež prvotriedne upravené biznismanky, ktorým asi zatrnulo, čo za čudo im to
omylom nabehlo do kupé. Nevadí, batoh som hodil do poličky a poď ho spat. No
áno, to bola moja predstava – zadriemal som, ale ako človek zvyknutý na ine
sedenie, som sa veľmi rýchlo spamätal z
omylu. Lebo pri každom pribrzdení vlaku,
som dostal nekontrolovateľný šmyk na koženom povrchu sedadla. Musel som prudko vzdorovať fyzikálnym zakonom, aby som
nevletel do náručia oproti sediacej profesionálne sa usmievajúcej
biznisfešandy. Ustal som tú záťaž, ale
za cenu toho, že som oka nezažmúril. Čo by človek nespravil kvôli akémukoľvek
podozreniu z nevery?! Keďže som už bol
hladný, tak som po chvili navštívil jedálenský vozeň. Jedlo bolo celkom fajn, obsluha sice bola
pomalšia, pretože jeden čašník celý
vagón nie je schopný obslužiť hneď. Ale
pivko – pre mňa nealkoholické – tak to bolo niečo anjelské – český Bernard za cenu 80-centy – povznášajúci moment.
Spomenul som si na Tona, vášnivého uctievača pivnných kvasiniek, ktorého by som
odtiaľto ťahal až v depe za bratislavskou Hlavnou stanicou.
Zhrnutie sa zmestí do
konštatovania, že môj výjazd železnicami sa mi pozdával, hlavne z toho pohľadu,
ze v aute by som toľko pestrých zážitkov z cestovania nezažil. Vnímal som
cestovanie očami neskúseneho jedinca. Musim vsak dodať, že dať dokopy
prístup obsluhujúceho personálu Regiojetu s prvotriednymi vagónmi ŽSR, tak som
presvedčený o tom, že na Slovensku by sme mali služby železnice na svetovej
úrovni. Možno raz bude vôľa a nami dlho očakávaný zázrak sa bude konať.
Nadmorská výška – minimálne – Starý
Smokovec – 995
m.n.m.
Maximálna –
Zámkovského chata –
1460 m.n.m
Prevýšenie – stúpanie – 610 m
klesanie – 610 m
Vzdialenosť – 12 km
Ďalšie obrázky tu:
https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6131377798841616273
a ešte jeden album:
https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6131928399747139505
